POHREBNÁ REČ NAD + P. CHRYZOLÓGOM KLENECKÝM, OFM
Odtŕhaš ich: sú ako ranný sen,
sú ako tráva zelená:
zarána kvitne a sa zelená,
podvečer kosí sa a uschýna“.(Ž 89, 3a.5-6)
Melancholické ale hlboko pravdivé slová žalmu 89. Poznáme ich, neraz sme sa nad nimi ľahko preniesli pri modlitbe breviára, ale dnes sa nám mocnejšie zarývajú do srdca, keď tu stojíme v takom bezprostrednom dotyku s tajomstvom smrti.
„Do prachu kážeš smrteľníkom vrátiť sa…
Odtŕhaš ich…”
Ozaj, už len ako prach zeme, ako na jeseň odtrhnuté ovocie, ako zoschnutá tráva a zvädnutý kvet alebo zo stromu opadnutý list, tak tu ležia pred nami telesné pozostatky nášho spolubrata, priateľa a kňaza P. Chryzológa Kleneckého.
56 rokov, to ani pred nami nie je moc, ale pred Pánom, u ktorého tisíc rokov je ako jeden deň, tam i ten najdlhší ľudský život je ozaj len ako ranný sen. Krátky a pominuteľný je život ľudský, a predsa je tak vzácny, že zakaždým, keď jeden vyhasne, cítime sa všetci o niečo chudobnejší. Veď výstižne ktosi napísal: „Nik nie je ostrovom samým. pre seba…. Smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou spoločenstva: a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu, zvonia tebe.“
Drahí v Kristu prítomní, celé smútočné zhromaždenie, koľko pút a rozličných vzťahov nás tu viaže k zosnulému P. Chryzológovi! Každému bol niečo: jedným odchádza v ňom pokrvný brat a blízky príbuzný, druhým odchádza dobrý priateľ a známy, iným zasa zdatný pracovník a dobrý kolega, celej rodine Božej odchádza kňaz, slovenskej františkánskej rodine odchádza verný spolubrat.
Ak aj sme dnes všetci tak ľudský trochu smutní, predsa naša viera, nám ukazuje ďalšie a jasnejšie perspektívy, než je ten prach zeme, na ktorý sa premení telesná schránka človeka. My aj pre tento život mame neochvejnú dôveru v Prozreteľnosť a v múdre riadenie Božie, a smrť nie je pre nás strašidlom, keď sa na ňu pozeráme očami viery.
Jedine viera môže prekonať prirodzenú úzkosť ľudského srdca a temnoty smrti presvietiť svetlom pevnej nádeje na večný život. Smrť je iba tmavým tunelom, cez ktorý treba prejsť, ked sa chceme vrátiť domov. Smrť je bránou do života večného ako raz pôrod – tiež nie ľahká záležitosť – bol bránou do časného života. A v chápaní sv. Františka smrť je našou sestrou, ktorá svojím bozkom prenáša nás do náručia Božieho.
Drahí v Kristu prítomní, my zo zjavenia vieme, že do náručia Božieho, pred tvár Božiu sa neprichádza len tak. Smrť znamená, ako čítame v 2. liste sv. Pavla apoštola Korinťanom, že „každý sa musí ukázať pred súdnou stolicou Kristovou, aby prijal odplatu za to, čo konal, kým bol v tele, či už dobré a či zle“ (5,10).
V Zjavení sv. Jána sa Boží sud nad mŕtvymi opisuje mohutným prorockým videním: „A videl som veľký, biely trón a Toho, ktorý na ňom sedel. Pred tvárou jeho unikla zem i nebesia a nebolo viac pre ne miesta. Videl som aj mŕtvych, veľkých i malých, ktorí stáli pred trónom. V tom. sa otvorili zvitky. Aj iný zvitok sa otvoril, kniha života, a mŕtvi boli súdení podľa svojich skutkov, ako to bolo napísané vo zvitkoch.” (Zj 20,11-12/.
Každý teda po smrti príde pred súdnu stolicu Božiu a tam sa otvorí kniha života, ktorú si každý sám napísal svojimi skutkami. Krajné termíny v tejto knihe, začiatok a koniec, narodenie a smrť, sú Božie, a všetko ostatne uprostred toho je naše. Sú to naše skutky, ktorými sme popísali a zaplnili listy vlastnej knihy života. Narodením sa nám otvorili nesmierne možnosti naplniť život tým najlepším, ponúkli sa nám šance rozvinúť všetky talenty, ktoré nám Boh vložil do kolísky. Smrťou sa kniha definitívne uzavrie, a prestane možnosť čokoľvek do nej pripísať, opraviť alebo vygumovať. Posledný výdych je záverečným autorským podpisom v knihe života.
V knihe života je všetko. Ak si my aj hovoríme, že „de mortuis nihil nisi bene” – „o mŕtvych iba dobre”, predsa kniha života, s ktorou prídeme pred tvár Božiu, nemôže klamať. Sú tam naše dobré skutky a sú tam i naše zlé skutky, sú tam naše cnosti, ale aj naše slabosti, víťazstva i prehry, viera i pochybnosti, nádeje i zúfania, radosti i bolesti a to všetko tak, ako sa to nielen ľudom zdalo, ale ako to v skutočnosti bolo pred Bohom, ktorý vidí a skúma i najtajnejšie úmysly nášho srdca.
Pritom, drahí bratia a sestry, nie je rozhodujúce, aby sa v tej knihe nevyskytli nijaké prehry a nijaké poblúdenia. Dôležité je, aby tieto nenadobudli vrchu, aby nemali posledne slovo, lež aby nakoniec nad všetkým prevládla milosť Božia. Rozhodujúce je, aby každá prehra bola vyvážená novým víťazstvom dobra, aby každé poblúdenie bolo vyrovnane úprimným návratom, skratka, aby nakoniec milosť Božia bola mocnejšia ako všetky naše slabosti.
Každý z nás, drahí v Kristu prítomní, poznáme, čo všetko je v našej knihe života a nevieme, čo v nej ešte všetko bude. Ale môžme my nazrieť do knihy života druhého človeka? Nuž môžme, ale len veľmi povrchne. Môžme vlastne vidieť iba vonkajšie udalosti a vnímať iba povrchové zdanie. Nám vždy chýbajú predpoklady i oprávnenie na to, aby sme sa mohli kompetentne prehŕňať v knihe života kohokoľvek. To je výlučne vecou Božou.
Dovolíme si teda, drahí prítomní, z knihy života zosnulého P. Chryzológa vybrať iba par tých povrchných dát:
Narodil sa v Trnave dna 17. februára 1921. Ako 17 ročný vstúpil do rehole sv. Františka a dňa 25. augusta 1938 bol oblečený. Jednoduché sľuby zložil 26. augusta 1939. Slávnymi sľubmi sa zasvätil Bohu v reholi sv. Františka dna 25. júna l944. Za kňaza bol vysvätený dňa 29. júna 1946. Zomrel 12. októbra 1977 v Podunajských Biskupiciach. Pochovaný bude na cintoríne v Trnave.
Tieto údaje tvoria akoby kostru života P. Chryzológa, ktorú on sústavne akoby mäsom a krvou vypĺňal tým, čo tvorilo vlastný obsah jeho života.
Sľubne sa rozvíjajúce kňazské účinkovanie žiaľbohu trvalo iba krátko. Zdarná pastoračná, katechetická i misionárska činnosť bola nepriazňou časov už po 4 rokoch prerušená. Z kňaza Kristovho, ktorý bol povolaný na to, aby jemnejšími duchovnými prostriedkami formoval ľudské duše, stal sa nakoniec robotník – kamenár, ktorý hlučnými frézami a brúskami alebo tvrdými údermi kladiva opracovával mŕtvy kameň.
Nejednu kropaj jeho potu vpili do seba kamene schodišťa na Slavíne, nejeden kamenný interiér alebo dlažba v rôznych podnikoch v Bratislave vydáva svedectvo o jeho odbornej práci, nespočetné náhrobné kamene v Bratislave i mimo nej postavil, až došiel k tomu, že teraz aj jemu je treba postaviť náhrobný pomník.
Za svojho života si získal mnoho priateľov, čo ho mali úprimne radi a cenili si jeho otvorené a priame srdce, veselú a spoločenskú povahu a jeho nefalšovanú františkánsku jednoduchosť a vrcholnú skromnosť. V poslednom najťažšom období jeho života, poznačenom vážnou chorobou, vynikala zasa jeho neskonalá odovzdanosť do vôle Božej, s ktorou sa pripravoval na stretnutie s Pánom.
Myslím, že všetci, čo sme ho poznali a mali sme ho radi, postavíme mu v srdci svojom trvalý pomníček, vďačne mu venujeme stále spomienky v modlitbách, budeme pokračovať v tom, čo on robil dobré a naprávať i dopĺňať to, čo mu azda chýbalo.
Drahí v Kristu prítomní, každá smrť je hlasom a volaním Božím pre tých, čo ešte žijú. V starých pohrebných obradoch sa spieval žalm 94 a zakaždým sme počuli nástojčivé volanie: „Hodie si vocem Domini audieritis, nolite obdurare corda vestra” – “dnes, keď počujete hlas Pánov, nezatvrdzujte svoje srdca“.
Hlas Boží chce nám niečo osobitného povedať i pri smrti nášho drahého spolubrata, priateľa a kňaza P. Chryzológa.
On už dopísal svoju knihu života. Ale, drahí v Kristu prítomní, nestojí za uváženie, že v tej jeho knihe života je reč aj o nás? Že aj my všetci, čo sme ho poznali, čo sme sa s nim stýkali, čo sme s nim pracovali, sme v tej jeho knihe života navždy a neodvolateľne zapísaní, a že nejeden u nás mal často značný podiel na utváraní jeho života? A akýkoľvek bol ten náš podiel – že na tom už nemôžeme nič zmeniť a že všetko je už natrvalo zaarchivované u Boha?
A hlas Boží, výzva Božia pre nás dnes je práve v tomto: uvedomiť si, ako veľmi sme viazaní jeden na druhého v živote telesnom i duševnom; ako veľmi sme zodpovední nielen za seba, ale aj za spolublížnych, s ktorými žijeme. Naše osudy a cesty sú posplietané ako osudy hrdinov v románe. Nuž a ide o to, aby sme nikdy neboli zápornými hrdinami v knihe života svojho blížneho.
Mnoho sme si navzájom dlžní a to sa dá len za života splatiť. Máme voči sebe navzájom dlh nesebeckej lásky a porozumenia, mame dlhy vďačnosti voči rodičom a dobrodincom, máme povinnosť nezištnej pomoci jeden druhému v materiálnych i duchovných potrebách, a mame neodkladnú povinnosť odpúšťania.
Majetkové pohľadávky a peňažné dlhy sa dajú splatiť aj dedičom veriteľa, ale čo sme si navzájom povinní v rade lásky, to sa dá splniť len za života. Nedovoľme, aby sa nám pred nosom zavreli knihy života našich spolublížnych, v ktorých by boli záznamy o našich nezaplatených dlhoch voči tým, čo od nás natrvalo odišli!
„Dnes, keď počujete hlas Pánov, nezatvrdzujte svoje srdcia!”
Teda počúvajme, rozmýšľajme! Nedajme sa zaskočiť smrťou! Splácajme si promptne tie dlhy vzájomnej lásky! Robme dobre každému, dokiaľ mame čas!
Láskavý Ježišu,
odporúčame ti dušu tvojho služobníka,
nášho spolubrata a priateľa, kňaza Chryzológa.
Ďakujeme ti za všetky pekné chvíle,
ktoré sme mohli spolu s ním prežiť.
Ďakujeme ti za každé dobré slovo a porozumenie,
ktoré vychádzali z jeho srdca.
Odprosujeme ťa,
že sme nevyužili všetky príležitosti na väčší rast v láske,
a za to, že sme si ešte mnoho ostali dlžní.
Neodopri nám svoju milosť,
lebo naše sily majú svoje hranice
a na nás samých mnoho zostáva nehotového.
Nauč nás múdrosti uznať svoju slabosť
a pochopiť, že nie sme nepostrádateľní.
Prosíme ťa,
daj nám srdce vnímavé na každé tvoje volanie,
najmä na volanie smrti,
žeby sme sa ňou nedali prekvapiť nepripravení
a nevyrovnaní s tebou a s našimi ľudskými bratmi.
Pomôž nám,
aby sme bedlili, keď sa budeš blížiť
a zaklopeš na dvere nášho ľudského príbytku.
Daj,
aby sme obstáli pred tvojim súdom a boli naveky
zapísaní v tvojej knihe života.
Amen.
Bratislava 17. októbra 1977
P. Fidél Jurčovič, OFM
Spomienky
V PRIESTORE medzi Ferienčikovou a Dunajskou, hneď’ skraja je burinou zarastené kamenárstvo. V novodobých dejinách našej ulice občas prekvapene zastanem a zisťujem, čo všetko je momentálne umŕtvené, stroskotané, zarastené burinou. Konáre mohutných krovísk trčia na Lazaretskej pomedzi plot chodcom rovno do tvárí. Samozrejme, že par krokov od buriny je moderná banka (z bývalej cukrárne sa banka prebúrala do bývalej mliekárne a pohŕdavo ignoruje burinou zarastené, opustené kamenárstvo.) To kamenárstvo bol pre nás, chlapcov z Dunajskej ulice, dôležitý strategický bod. Boli časy, že tam burina nerástla a celý deň bolo počuť veselé údery kamenárov, piskot leštičky na mramor, zvuk brusičky a dokonca spev príslušníkov poctivého kamenárskeho cechu.
Podľa jedného slávneho kamenára som dokonca ráno vstával. Spomienka vyzerá ako záber z neorealistického talianskeho filmu: skoro ráno po popršanej ulici ide na bicykli v montérkach aristokrat. Že sa v montérkach nenarodil, je isté. Prezrádza ho umelecký baret na hlave a vrch montérok nedbalo prevesený cez plecia ako pelerína. Presvišťal popod naše okná na bicykli skoro ráno. Najprv sa približoval zvuk: nádherné vyhvizdovanie výlučne verdiovských opier. Potom prefrčal kamenár na bicykli. Pravý františkánsky mních, ktorého sme všetci volali Chrvzo. (Kláštornom menom sa volal Chrysostomos = Zlatoústy, ale kamaráti mu hovorili Chryzo.) Za socializmu stačilo, aby bol niekto františkán, a súd ho obvinil z vlastizrady. Aj si nejaké roky odsedel, aj budoval ako väzeň kamenár mohutný pamätník na Slavíne, a keď ho naveľa – naveľa pustili z komunistickej basy, vypiskoval si na bicykli ranné árie a pracoval na našej ulici u kamenárov.
Chodil štýlovo k Františkánom na víno, býval štýlovo v izbietke pri františkánskom kostole (niektorí z nás k nemu chodievali hrávať karty) a vôbec, bol to štýlový renesančný nezlomný velikán. Františkán – velikán. Veľmi sme si ho vážili. Fráter Chryzo mal sonórny hlásateľský bas. Hovoril múdro, vtipne a až do konca svojho života neprejavil zatrpknutosť, hoci mu život (čiže komunisti) pripravil v Bratislave niekoľko pekelných rokov. Mal som tú česť zhovárať sa s Chryzom, už keď som bol dospelý chlapec z Dunajskej ulice. Prekvapil ma svojím rozhľadom a sčítanosťou. Štátna moc v päťdesiatych rokoch robila z takýchto aristokratov ducha kamenárov. Ale Chryzo dokázal, že aj montérky sa dajú nosiť ako šľachtický odev*. Nikdy ho nikto nepočul povedať škaredé slovo. Vypiskoval si za svitania na ceste do kamenárstva svetové melódie a prinášal Dunajskej ulici jas.
Chryzo si zaslúži, aby sme naňho my, chlapci z Dunajskej ulice, spomínali v dobrom a nikdy jeho svetlú pamiatku nezradili. (Aj keby z nás všetkých zasa porobili zlí ľudia kamenárov.) Stojím medzi trčiacimi haluzami na chodníku, dívam sa do dvora kamenárstva zarasteného burinou, na vybite okna a bezútešný priestor uprostred hlavného mesta… Je mi smutno za Chryzom, františkánskym kňazom – kamenárom. Daj mu Pán Boh večnú slávu!
(citované z Július Satínsky: Chlapci z Dunajskej ulice str.63-64)
* KLENECKÝ Z KLENČA – Starý šľachtický rod sídliací v Čechách a na Morave (prípadne na celém území Českého královstva) pred Bielou horou (do roku 1620)
