P. Eliáš sa narodil ako druhé dieťa svojich rodičov 10.08.1963 v Kežmarku. Pokrstený bol v Ľubici. Po ukončení ZŠ absolvoval štúdium na SPŠ strojníckej v Poprade a na VŠ dopravnej v Žiline, ktorú úspešne ukončil v roku 1986. Po vojenskej službe mal takmer 5 rokov na starosti nákladnú dopravu v poľnohospodárskom družstve v Kežmarku.
Vtedy sa začal hlbšie zaoberať zmyslom a poslaním svojho života. Božím riadením sa stal členom skupinky mladých kresťanov, ktorí mu boli veľkou oporou a podporou v jeho osobnom životnom hľadaní i nasmerovaní na dobro. Často sa schádzali v Podolínci na spoločných modlitbách i rozhovoroch s vtedajším správcom farnosti vdp. Patakym. Práve v tejto skupinke sa zrodila myšlienka akcie Žakovce, ktorá dnes pod vedením vdp. Mariána Kuffu požehnane pôsobí a zároveň pomáha formovať aj iných. V r. 1992 vstúpil do noviciátu Menších bratov a prijal meno Eliáš, ktoré ho charakterizovalo až do konca. Horel v ňom oheň, ktorý aj iných rozpaľoval pre dobro. Od začiatku rehoľnej formácie sa snažil vo všetkom vidieť dobro. Po absolvovaní noviciátu v roku 1993 nastúpil na Teologickú fakultu Trnavskej univerzity. V roku 1996-99 študoval a štúdim ukončil na medzinárodnom františkánskom teologickom inštitúte v Jeruzaleme. Slávnostné sľuby zložil 27.09.1997 v Bratislave. Po návrate zo Svätej zeme pôsobil v Nových Zámkoch a tam 04.03.2000 prijal diakonské svätenie. Ako diakon pôsobil v Hlohovci, kde mu bola zverená starostlivosť o bratov juniorov. Dňa 09.06.2001 bol v rodnom Kežmarku v Bazilike sv. Kríža vysvätený za kňaza. Odvtedy pôsobil v Bratislave ako magister-vychovávateľ. Túto službu, ako aj všetky predtým, vykonával horlivo, s nadšením.
P. Eliáš mal dlhší čas zdravotné problémy, najprv s dýchacími cestami. V roku 2004 sa však situácia zvrátila a objavila sa zákerná leukémia. Bojoval až do konca. Ešte aj na nemocničnom lôžku, niekoľko dní pred odchodom, nás povzbudzoval, aby sme si zachovali vieru. Bratia, na čele s P. Markom Javorským (v tom čase gvardiánom v Bratislave), boli až do konca s bratom Eliášom a nenechali ho samého. Svoju dušu odovzdal Pánovi 19.01.2005.
Odpočinutie večné daj mu, Pane a svetlo večné nech mu svieti! Spomienka na Eliáša
(prevzaté zo Správ zo života Provincie Najsv. Spasiteľa – marec 2005)
Z článku Armanda Pierucciho OFM publikovanom v mesačníku bratov Kustódie Svätej Zeme “I frati della corda ” (Febbraio 2005):
“Dňa 19. 1. 2005, brat Eliáš Šoltés z Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa na Slovensku sa vrátil do „domu Otca”. Tento mladý brat tri roky študoval teológiu v našom seminári, v našom kláštore San Salvatore. Kto ho poznal, určite si ho zapamätal vďaka jeho nezabudnuteľnej duchovnosti, ktorú prežíval. Bol z tých bratov, ktorí žili svoje františkánske povolanie s jednoduchosťou a ktorí sú schopní vzbudiť údiv vďaka ich vyvinutému zmyslu pre humor. Mnohí z nás si ho pamätajú ako sa vrúcne modlieval, ako on sám sa často ospravedlňoval tým, ktorí mu niečo vyčítali. „Nejaký zmysel to má”, hovorieval. Bol to typ, ktorý by bol schopný priniesť teplý odvar bratovi, ktorý ho len pred chvíľou vykričal, len preto, aby sa mu vrátil hlas.
Všetci spomíname na jeho elán rozdávajúc iným až do poslednej chvíle. I keď zlý zdravotný stav ho prenasledoval v posledných rokoch, predsa však neúnavne pokračoval vo svojej práci. Na Slovensku ho nominovali magistrom študentov. A aj my tak na neho budeme spomínať: ako na MAGISTRA (učitela) františkánskeho života.”
Eli, dovoľ ešte mne napísať pár slov. Správa o tvojom odchode prekvapila nás všetkých. Mnohí bratia spomínajú na teba nielen teraz, ale hovorili o tebe stále. Hlavne náš „musicista” Armando nám, ktorým tak často chýba dych a chuť spievať gregorián dával stále teba za príklad. Tí, ktorí s tebou žili, predstavení či spolužiaci, vždy na tebe obdivovali pokoru, vytrvalosť v modlitbe a pracovitosť. Sám dobre vieš, že každý piatok počas krížovej cesty, je treba šľapať do kopca. No najťažší výstup je po schodoch v samotnej bazilike Božieho Hrobu — na Kalváriu. No nekončí to tam! Naša nádej je zakotvená na „mieste kde ho uložili” a v slávnostnom zvolaní: „NIET HO TU, HĽA MIESTO KDE HO POLOŽILI.” Myslím, že viac ráz si vo svojom utrpení a vo svojej mysli premýšľal o tom, čo si prežil tu -v Jeruzaleme.
Hovorieval Rabbi Jochanan: “Nevojdem do Jeruzalema „tam hore”, pokiaľ nevkročím do Jeruzalema „tu dole”. Ty si mal tu milosť, žiť v JEŽIŠOVOM MESTE, preto určite tam hore máš veľkú protekciu. Sám vieš, že tieto dva „Jeruzalemy” – „nebeský” a „pozemský” nie sú oddelené, ale sú spojené v jeden celok. Prihováraj sa teda za nás, pútnikov do toho Nebeského.
PS: Tvoja usmievavá tvár stále žiari uprostred tvojich spolužiakov na ročníkových fotkách na chodbe nášho seminára v San Salvatore.
Preložil br. Bruno Včela
