Narodil sa 29. Januára 1904 v Predajnej na Kalvárskej ulici. Mal ešte 4 mladších súrodencov. V roku 1925 sa zriekol všetkého svojho majetku po otcovi a rozhodol sa pre život zasvätený Bohu. V nasledujúcom roku po zložení rehoľných sľubov chudoby, poslušnosti a čistoty vstúpil do rádu u františkanov v provincii Najsvätejšieho spasiteľa ako laický brat Placid. Bol v službách Svätozemskej kustódie najprv v Palestíne, potom v Ríme, kde aj v povesti svätosti zomrel vo veku 57 rokov. Ako rehoľník slúžil Bohu 36 rokov. (Jeho duchovný profil je zachytený v knižočke: P. Allberto Ghinato OFM – “Se avesse visto il nuovo Collegio”, 1963)
DUCHOVNÝ PROFIL BR. SIMANA PLACIDA SLOVENSKÉHO FRANTIŠKÁNA V KUSTÓDII SV. ZEME.
(Z talianskeho originálu Se avesse visto il nuovo Collegio….. . P. Alberto Ghinato OFM, Edizioni Francescane,Roma,Via Merulana 124
preložil Fr. Leopold Jablonský, OFM – poznámka P. Bernardína Šmida, nakoľko autor píše v 1. osobe množného čísla,
kvôli kráse som si dovolil text upraviť na singulár)
01. Úvod
Tieto krátke stránky, ktoré nasledujú sú ovocím prísľubu, daru a želania.
Prísľub. Ide o prísľub, ktorý som dal sebe samému v nasledujúci deň po smrti br. Placida Simana, menšieho brata Kustódie svätej zeme, ktorého dušu som mal to šťastie dôverne poznať. Sľúbili som, že nenecháme upadnúť do zabudnutia spomienku na život, ktorý môže urobiť veľa dobrého aj po smrti. Tento prísľub sa stal aj sľubom urobeným jemu, pretože spomienka na neho sa čím ďalej tým viac mení na úctu. Je to prirodzený vývoj pocitov obdivu a duchovného povznesenia, ktorými som sa živil zakaždým, keď som sa sním stretával, cítiac sa tak vzdialený od jeho čností. Nakoniec sa tento prísľub rozšíril aj na mnohých iných, pretože mnohí, zvlášť Fratíni Medzinárodného Kolégia sv. Zeme, ktorým venoval každodenné obety svojho života vyše jedného desaťročia – ma prosili, aby som zaznamenal jeho duchovný profil. Tieto prísľuby boli podporené publikáciou VITA MINORUM – časopisom o františkánskej spiritualite a formácii menších bratov v Taliansku.
Dar. Táto kniha je zároveň aj darom. Poctou, ktorú ponúkam z príležitosti inaugurácie nového Serafinskeho kolégia svätej zeme v Ríme, spolubratom tejto františkánskej rodiny, ktorá je tak trochu aj mojou, ale predovšetkým fratínom, ktorým už desať rokov pomáham. Oprávnene môžem povedať, že nové kolégium má základy na pevnej skale. Ale pevná skala evanjelia nie je pre nás ani tak nejakou sopečnou skalou, alebo hlinou zo zvlneného rímskeho vidieka, ale touto skalou sú skôr čnosti, ktoré táto pokorná a veľká duša získala, slúžiac v jednoduchosti a v úplnom odovzdaní sa kolégiu. Mám veľkú dôveru v jeho príhovor, ktorý je ako mohutné zalievanie betónu, ktorý tvorí základ budovy. On nevidel nové kolégium – ovocie toľkých snáh a toľkých snov, ale my vidíme jeho ako semienko umiestnené v jeho základoch, ktoré klíči, rozvíjajúc sa v korune bielej zástavy s krížom, ktorá veje na najvyššom mieste budovy. Keby bol videl nové kolégium…..Vidí ho teraz. Ešte stále mu pomáha a slúži mu. Krajší dar na príležitosť inaugurácie tohto diela, veľkého materiálne aj duchovne než tieto skromné stránky, venované spomienke na dušu, ktorá v živote kolégia – hoci v skromných funkciách – našla cestu svätosti, tieto stránky sa tak stávajú želaním a pozvaním.
Želanie. A želanie je toto. Aby tieto stránky bezpochyby chudobné, prišli k tým, ktorí poznali brata Placida osobne, i keď len z krátkych stretnutí, prípadne zaznamenali mnohé veci, ktoré tu chýbajú a ktoré by sa sem mohli pridať. Nech naberú odvahu napísať mi o tom, na čo si ešte spomínajú: či už dojem, postoj, výraz, alebo udalosť spojenú s ním. Snáď jeden deň, na základe mnohých svedectiev, bude možné načrtnúť kompletnejší duchovný profil, ktorý sa stane pôsobivejším pozvaním k svätosti. Želám si tiež, že by si mnohí naši bratia, zvlášť bratia laici, uvedomili, že aj dnes sa človek môže stať svätým. Prv než uzavriem týchto pár úvodných stránok, myslím, že bude užitočné znova pripomenúť, že táto práca predchádza tú, ktorá sa objavila v januári 1963 vo VITA MINORUM, pod titulom “Aj dnes máme svätých.”
S radosťou teda beriem do rúk pero, aj keď ide o spomienku na smrť nášho spolubrata, avšak je to jedna z tých smrtí, ktorá namiesto toho aby nás oddeľovala skôr spája a zjednocuje. Cítim, že obmedzená a nenápadná existencia sa končí, aby sa stala vlastníctvom radosti všetkých, dedičstvom tak vzácnym, ktoré pokračuje v odovzdávaní zasväteného života tým, ktorí zostávajú.
Hovorím o bratovi Placidovi Simanovi, ktorý pochádzal z Predajnej na Slovensku, nar. 29.1.1904, vstúpil do rádu v provincii Najsv. Spasiteľa vo svojej vlasti, v r. 1926 a v r. 1937 prešiel do služieb Kustódie Svätej Zeme, kde zostal až do svojej smrti, ktorá prišla neskoro v noci 12.11.1961. Poznal som ho od času, keď ho kustódia určila do Medzinárodného Serafínskeho kolégia Svätej Zeme v Ríme (r. 1951), až do dnes a zvlášť v posledných šiestich rokoch, tj. od vtedy čo som častejšie navštevoval kolégium, kvôli duchovnej službe. V tom čase som sa aj viac zblížili s jeho dušou. Tieto moje slová sú viac než spomienkou, sú vierohodné a spoľahlivé, keby som náhodou na neho zabudol, budú mať hodnotu osobného svedectva o tom, ktorého som mohol poznať a ktorého som osobne videl, alebo počul. Kvôli tomuto som sa nezaoberal hľadaním iných správ o jeho živote z obdobia stráveného vo svojej vlasti, keď bol novicom a v prvých jedenástich rokoch jeho rehoľného života, v službe venovanej kustódii, zvlášť v Káhire, pred tým než bol určený do kolégia v Ríme. Snáď ak Pán dá, budem sa o to zaujímať neskoršie. Už som napísal prvý náčrt týchto poznámok, hneď po jeho smrti, s úmyslom odovzdať ich do časopisu Vita Minorum. Avšak až dodnes mi mnohé udalosti zabránili urobiť to. Avšak nakoniec som s tým spokojný, pretože medzičasom má páter rektor kolégia sv. zeme predbehol uverejnením dvoch správ, ktoré majú hlavnú dôležitosť: kroniku, širokú a podrobnú o posledných dňoch a smrti brata Placida, zaznamenanú v knihe kroniky tohto kolégia a jednu správu o živote počas služby v kolégiu, ktorá bola poslaná na sekretariát kutódie15.05.1962 a ktorá bola napísaná na základe môjho predchádzajúceho náčrtu. Oba tieto dokumenty mám k dispozícii a dosť veľa z nich citujem.
Toto svedectvo sa pridáva k môjmu a obe spolu tvoria vlastne toto malé dielo. Nenašlo sa medzičasom nič nové, čo by som sem mohol pridať, ako som to už povedal. Kvôli tomu opäť uverejňujem tento duchovný profil, bez nejakých zásahov. Z prísľubu urobeného v tom smutnom 12.11.1961 sa zrodil skromný dar, ktorý ako si želám a dúfam sa stane semienkom pre dôstojnejšiu spomienku na toho, ktorý na nové kolégium svätej zeme hľadí už z výšky a obetoval mu svoj život.
Aj dnes máme svätých. Brat Placid je jednou z tých postáv františkánstva, ktoré nám dosvedčujú, že duch sv. Františka a svätosť v ráde nie je len záležitosťou dávnych čias, ale z milosti Božej, ktorá je najkrajšou výsadou rádu, jednoducho a prirodzene kvitne a bude kvitnúť ďalej. Je však príliš málo času, aby som vylovil z pamäte všetky jeho slová, postoje a epizódky z jeho života. Mám pred očami jeho postavu a jeho prítomnosť a v pohľade na ňu mi unikajú niektoré špecifickosti. Myslím však, že môžem rozpoznať jeho duchovnú charakteristiku v niektorých významnejších prejavoch výnimočných čností na ktoré nám zanechal živú spomienku.
02. Nábožnosť a zápal pre duchovný život
Chcel by som povedať, že horlivosť a zbožnosť, v ktorej deň čo deň napredoval v duchovnom život, bola jednou z charakteristík, ktorá ma zvlášť zaujala už od prvých stretnutí s ním.
Horlivosť pre dokonalosť. Želanie a túžba postupovať stále dopredu, strach, že toho robí príliš málo že nespolupracuje s Božou milosťou, že je nedbalý a ľahostajný, boli tak živé ako bývajú v prípade konvertitou, s podobným entuziazmom a nasadením. Rozdiel bol v tom, že v ňom táto túžba stále rástla a jeho horlivosť krok za krokom vytvárala harmóniu v bežnom živote. Zvlášť bol vídaný s akou svedomitou a živou starostlivosťou sa snažil pristupovať k sviatosti zmierenia a duchovnému vedeniu. Hovorím so živou, pretože bolo cítiť, že hneď po spovedi získal nový zápal. Jeho spytovanie svedomia bolo povzbudzujúce. Snažil sa vyhľadať aj tie najmenšie slabosti, dokonca jednoduché pocity, ktoré často neboli ani na stupni morálnej zodpovednosti. Snažil sa vo svojom vnútri objaviť vždy niečo nové, niečo, čo v určitej oblasti vykonal zle pod vplyvom slabosti.
Modlitba. Pokrmom jeho duchovného života bola modlitba. Zvyčajne mal naplánované pevné hodiny, alebo rôzne chvíle dňa pre svoje obvyklé duchovné cvičenia, či už komunitné, alebo osobné a to vždy keď sa cítil byť slobodnejší od svojich povinností. Ale jeho najmilšie chvíle boli tie zavčas ráno. Pravidelne vstával o štvrtej, alebo aj skôr a až dovtedy kým neprišli bratia a fratíni mal pokoj na modlitbu v tichu a šere kaplnky kolégia. Keď potom prichádzali bratia bolo pre neho mimoriadnou milosťou posluhovať pri svätých omšiach ako sa aj na nich sústredene zúčastňovať ako najlepšie mohol. Čo sa týka tejto veci páter rektor napísal túto správu: „Ráno bol veľmi rýchlo v kostole. O ktorej hodine presne? Myslím, že nikto to nevie s istotou. Isté však je, že som ho tam našiel aj o pol štvrtej ráno, či toto bola jeho obvyklá hodina príchodu do kostola to neviem, ale nemohla byť príliš vzdialená od tejto. Ktorýkoľvek z nás by bol potreboval rýchlo odslúžiť svätú omšu, napr. z dôvodu cesty, nemusel nikoho na to upozorniť. V ktorúkoľvek hodinu by sa bol rozhodol vstať, bol si istý, že už nájde v kostole br. Placida. Čo tam robil tak zavčasu? Pripravil, čo bolo potrebné na sv. omše a potom sa po celé hodiny modlil. Toto by stačilo, aby sme pochopili vetu, ktorú povedal sestre, ktorá mala v úmysle dodať mu odvahu na smrteľnej posteli, hovoriac mu, aby ponúkol svoje utrpenia Pánovi a on mu preukáže milosrdenstvo, odpovedal jej, „sestra, s Pánom sme priatelia”. K modlitbe sa opäť navracal aj počas dňa. Večer, vždy od určitej hodiny (bolo to obyčajne o piatej) sa venoval úplne modlitbe a duchovnému čítaniu, na čom si veľmi potrpel. Miloval všetky verejné pobožnosti a ako sakristián ich pripravoval s takou veľkou láskou a okázalosťou, ako mu to dovoľovali prostriedky malej sakristie. Páter rektor tu pridáva: „Na všetkých riadnych náboženských udalostiach sa zúčastňoval s celým svojím vnútrom a keď boli nejaké mimoriadne pobožnosti pre chlapcov fratínov, on sa ich zúčastňoval, akoby by boli pre neho rovnako záväzné. Neviem, či to robil z nejakého uváženého dôvodu, myslím tie veci pre fratínov, ale nejaký dôvod tam bol. Chcem tým povedať, že najväčším motívom bolo, aby im odovzdal celú svoju dušu. Bol sakristián, laik a nemôže sa povedať, že neprežíval jednotlivé slávnosti a náboženské udalosti, skôr treba priznať, že my by sme mali byť tí, ktorí by ich prežívali horlivejšie, vedení usilovnosťou, s ktorou ich v každodenných okolnostiach pripravoval on.”
Pútnik lásky. Tejto jeho nábožnej záľube musím pripísať dôležitosť, dá sa povedať, že až duchovnú nenásytnosť, pre navštevovanie svätýň a svätých miest. Raz bol nejaký sviatok spojený s pútnickým výletom a on ho zmenil na vážnu púť s nepretržitou modlitbou a patričnou vážnosťou. Jeho letná dovolenka bola dlhou púťou po rôznych svätyniach a známych, alebo menej známych františkánskych miestach. Bolo by z nich ťažko nájsť nejaké, ktoré by nebol navštívil. Z väčšej časti ako mohol tieto púte vykonával pešo. Častokrát tu v Ríme, keď mu zostávalo niekoľko dní dovolenky, odchádzal o tretej, alebo o štvrtej ráno, aby prešiel pešo desiatky kilometrov, s cieľom ponavštevovať kostoly a sväté miesta. Raz sme mu dali možnosť, aby spolu so študentmi františkánskych dejín z Antoniána, mohol ísť k jaskyni sv. Urbana v Narni. Táto návšteva sa ho tak dotkla, že si zaumienil opäť sa sem vrátiť v nasledujúce prázdniny (r. 1960). Nám potom rozprával ako zostupoval z jaskyne, až k stanici, kde nastúpil na vlak: bolo to krásnych viac ako 15 km. Púť pútí bola však pre neho posledná. Tú si vykonal vo Svätej Zemi v lete 1961 a ukončil ju len mesiac pred svojou smrťou. Ako len čakal na túto púť a ako po nej túžil. Bolo to už pár rokov, čo nám o nej rozprával. Keď dva roky pred tým očakávané povolenie neprišlo, zmieril sa stým, že sa už nič nedá robiť. Ale čakanie bolo odmenené v roku 1961. Odchádzal s túžbou vychutnať si Svätú Zem. Sprievodcom mu bol jeho starší spolubrat, ešte z prvých rokov jeho rehoľného života, v jeho drahej provincii na Slovensku, Brat Jukundián Fandel, ktorý bol v našom Medzinárodnom kolégiu sv. Antona v Ríme. Teraz už aj on prešiel do tej zeme, kde bude môcť svedčiť o zbožnosti s akou br. Placid vykonával svoju púť, miesto po mieste, svätyňu po svätyni, skoro kameň po kameni. Počas svojich pútí napísal aj nám dve pohľadnice. Medzi iným v nich hovoril: „Cítim sa veľmi dobre vo svätom meste, škoda, že som nemal možnosť sprevádzať Vás po tejto svätej zemi, kde každý kameň má svoju históriu”. A ešte píše: „Cítim sa dobre. Putujem od jedného miesta k druhému každý deň. Ponáhľam sa zo všetkých svojich síl kráčať po ceste, ktorú mi vaša dobrota ukázala. Sú tu mnohí pútnici. Vysoká teplota. Človek sa potí, ale modlí sa dobre. Váš brat Placid, pútnik.” Dnes po jeho smrti, ktorá znamenala dovŕšenie sa môže k jeho slovám: „Ponáhľam sa zo všetkých svojich síl kráčať….”, pridať, že cítil nutnosť ponáhľať sa a napredovať v duchovnom živote.
Čítať a učiť sa. Iný aspekt jeho horlivosti a zápalu v duchovnom živote, bol ten, že mal rád dobré čítanie. Každý deň si rezervoval dostatočný čas, aby sa vzdelával. Mohol tak čítať nemálo kníh a nábož. časopisov, zaujímajúc sa o najnovšie udalosti v Cirkvi a v Ráde A zvlášť o Kustódiu Svätej zeme. O duchovných knihách a životoch svätých mal pekné a obšírne vedomosti. Nebolo to však čítanie zo zvedavosti, ale čítanie, ktoré slúžilo priamo pre jeho duchovný život. Sám som mu dával všetky moje knihy s duchovnou, alebo františkánskou tematikou. Čítal ich a vedel dať o nich posudok a ohodnotiť ich užitočnosť. Úprimne priznávam, že mi záležalo viac na jeho posudku a jeho duchovnom cite, než na nejakej recenzii ktoréhokoľvek známeho časopisu. Niektoré kvalifikované diela ako napr.: „Rady duchovného života od božieho služobníka P. Bernardína z Portoquaro služobníkovi božiemu P. Wallensteinovi”, alebo „Skrytý poklad Leonarda z Portomaurício”, ktoré som publikoval v týchto posledných rokoch, čítal ich tri, alebo štyri krát a rozprával o nich so zápalom. Nebol to však jeho jediný druh literatúry. Mal aj vynikajúce všeobecné a apologetické vzdelanie, ktoré snáď získal v období svojho života, keď bol zamestnaný vo vlastnej provincii ako učiteľ a vyučoval chlapcov na cirkevnej škole. Páter rektor píše: „Veľmi rád mal čítanie solídnych diel. Našiel som mu knihu „Snúbenci“ v jeho rodnom jazyku a diela anglických klasikov.” Viac krát nám o nich rozprával. Čítal ich z dôvodov užitočných pre duchovný život, o ktorých sme sa často rozprávali v refektári, kde zakaždým, keď som sa zastavil v kolégiu, mi pripravil miesto vedľa seba. Nedávno som mal niekoľko zošitov jeho poznámok, ktoré si robil pri čítaní. Sú tam zpoznámkované rôzne knihy, dokonca aj zábavné. Týmito poznámkami boli občas poznačené aj jeho rozhovory. Čo sa týka kultúry pridávam tu jednu dlhšiu vetu napísanú rektorom: „Veľmi miloval návštevy kostolov. Tie rímske poznal všetky. Bol vzdelaný v umení, rozumel mu a vychutnával ho. Záležalo mu na ňom. Obdivoval ho aj pri návštevách kostolov, ale nakoniec sa v nich vždy dlho modlieval. Bolo v ňom spojenie schopnosti rozumieť umeniu s pútnickým zápalom. Keby nám zostával v srdci úprimný a precítený zážitok z umeleckých diel, tak by nás mohol naučiť, že môžeme byť schopnými, vzdelanými v oblasti umenia, bez toho, že by sme prestali byť dobrými bratmi. On nás tomu učí, že bol svätým s veľkým „S” a súčastne sa nikdy neprestával zaujímať o umenie a vzdelávať sa v ňom.
03. Láska ku všetkým
Jedna z charakteristických čŕt jeho duše bola láska, zvlášť bratská láska .
Nadobudnuté čnosti. Jeho láska nebola iste láskou jemnocitnou, ľahkou, ktorá by vyplývala z jeho prirodzenosti. Bola čnosťou tvrdo nadobudnutou, vypracovanou a pretrpenou. O túto čnosť stále viac bojoval a sledoval ju pri svojom spytovaní svedomia s takou precíznosťou a tak podrobne, že sa občas stával až neúprosným voči sebe. Ako defekty vnímal aj najjemnejšie pocity, alebo nevôľu. Hneď ich spozoroval vo svojej duši a okamžite sa ich snažil prekonať. Rozlišoval a skúmal svoje úmysly, aby mohol byť nie len navonok milý príjemný, úslužný, ale čistý aj v úsudkoch a myšlienkach. Akoby na vysvetlenie toho všetkého píše páter rektor: „Zatiaľ, čo sa zdalo, že v prejavoch lásky je prirodzený, v skutočnosti práve láska si od neho vyžadovala hrdinské úsilie, ktoré ho nikdy nenechalo oddýchnuť. Z prirodzenosti naozaj nebol silný, aby jedna výnimočná čnosť, o ktorú sa neustále usiloval ho mohla uchrániť. Stačilo vidieť ako očervenel, keď sa mu nepodarilo skryť nejaký vnútorný rozpor, alebo prekážku. Niekedy trpel kvôli rozdielnosti charakterov, alebo postojov niektorých bratov, ale vynaložil všetko úsilie, aby to skryl a nedal najavo.”
Služba všetkým. Hovoriac o láske, o čnosti, ktorá má mnohé vonkajšie prejavy, dostávame lepšie svedectvo od tých, ktorí ho poznali bližšie z každodenného života. Preto sa opäť v širšej miere vraciame k správam rektora Kolégia Svätej Zeme, ktorého sa tieto konkrétne epizódy týkajú: „Predovšetkým” – píše on – „trpezlivosť s bratmi akokoľvek ťažká nebola jedinou stránkou jeho cnosti lásky. Inou stránkou bola práve aktívna láska. Príležitosť poslúžiť mal v hojnej miere, keďže sa staral o refektár a mal tiež úrad sakristiána. Tieto služby bral skutočne vážne. Dopĺňal ich niektorými upratovacími prácami, ktoré nikto od neho nežiadal, ale ani nikto iný ich nerobil, nehovoriac pri tom o chlapcoch. Mal ich tak rád, že je ťažké to opísať. Tento cit sa prejavoval v mnohých pozornostiach počas raňajok, obeda, olovrantu a večere. Presný, trpezlivý a stále láskavý. Táto jeho starostlivosť sa zvlášť prejavovala v rozdeľovaní olovrantu určeného na rekreáciu. Ak sa niečo vylialo na stole, nasledovala zaujímavá vec, automaticky, hneď potom ako sa to stalo, sa náhle objavil s utierkou br. Placid, aby urobil poriadok.
Jemnosti lásky. Zaslúžil si túto kapitolu, nehľadiac na jemnosť, do ktorej bola zaodiata jeho láska a malé pozornosti, ktoré boli plodom tejto lásky. Vždy vedel v láske zjednotiť svoje odvážne aktivity a vnímavú pozornosť. Ak mám byť úprimný, bol jednou z tých výnimočných osobností, u ktorých človek cíti zmysel pre vyrovnanosť. Človek pri ňom možno necítil konkrétne komplimenty, ale jeho samotná prítomnosť vyjadrovala všetko, čo chcel povedať. Cítil si sa skutočne oslovený, keď k niektorým okolnostiam života pristupoval tak, ako to vedel len on, že by ťa neznechutil nejakým hlúpym pochlebovačstvom, ani ťa nenechal zaspať na vavrínoch, ale naopak snažil sa vyvolať optimistickú atmosféru a povzbudiť k odvahe, ktorá toľko krát chýbala. Toto bolo potrebnejšie, než nejaké „múdre reči”. Tak dospel až k tomu, že slúžil prostredníctvom mnohých malých pozorností. Je to až neuveriteľné pre toho, kto mal také množstvo práce ako on. Dalo sa jasne spozorovať, že tieto prejavy pozornosti sa odlišovali od tých, ktoré by sme mohli všeobecne zaradiť do oblasti lásky. Mohli by sme ich skôr nazvať ako túžba splniť želanie, alebo vyhovieť, v základe však bola citlivá úcta voči osobnosti človeka. Tak napríklad raz si všimol, že jednému zo spolubratov je milší jeden príborový nôž, od tej chvíle spomínaný spolubrat nachádzal na svojom mieste v refektári vždy tento nôž. V inom prípade sa prejavil tiež ako veľmi pozorný. Jeden brat si obľúbil obrúsok, na ktorom bol vyšitý hrubý kvet, od toho dňa ako si to všimol br. Placid, hľadal spôsob, aby sa tento obrúsok vždy dostal k nemu. Tieto fakty ma uisťujú, že jeho prejavy úslužnosti voči všetkým boli mnohoraké a nemali konca. Nenašiel sa ani jeden zo zamestnancov, ktorý pracovali v kolégiu, ktorých by si br. Placid nebol všimol a neprihovoril sa im dobrými slovami. Len tak sa môže vysvetliť tá skutočnosť, o ktorej si nemyslím, že je normálna v takej miere, keď po jeho smrti nebolo ani jedného, kto by v istej chvíli nezaplakal. Podľa mojej skúsenosti, je osobou, ktorá bola po smrti najviac oplákavaná, zo strany bratov aj ľudí mimo komunity.
Jeho fratíni. Pre najmladších spolubratov bol skúseným sprievodcom a to nielen v práci, ale aj v rehoľnom živote. “Je nevyhnutné všimnúť si” – zdôrazňuje páter rektor – “že laickí postulanti všetci ťažili z duchovného bohatstva br. Placida, čo bolo pre nich veľmi prospešné.” Aj my máme vzácne svedectvá spolubratov, ktorí nedávno vstúpili do rádu a hneď po prvých mesiacoch spolužitia s br. Placidom pociťovali, že sú vovádzaní k podstate zasväteného života. A fratíni? Veľmi ich miloval. A táto láska bola opätovaná. Veľmi sa staral o to, aby sa im dobre darilo. Konal zvláštne modlitby, keď videl, že niekto z nich je v napätej situácii, alebo sa zmieta v problémoch. Na takéto veci bol veľmi vnímavý. Aj predtým než prešiel do Serafinskeho kolégia mával kontakty s chlapcami a naučil sa umeniu rozumieť im. Preto predstavený v značnej miere brali na zreteľ jeho posudky o chlapcoch. Jeho mienka bola vzácna a trefná, obozretná a občas aj prorocká. Nebolo zriedkavé, že k nej pridal aj nejaké povzbudenie. Viac ako nejaké poučovanie bolo jeho dobré slovo, ktorým sa prihovoril tým, ktorí mu občas prišli pomôcť pripraviť refektár. Bol spokojný keď ich videl radostných, šťastných a ako s chuťou jedia. Bol šťastný vidiac ich zbožnosť a dobrotu srdca. Jeho radosť dosahovala vrchol, keď videľ – ako už dospelí vstupujú do noviciátu. Cítil, že v nich je pokračovanie života kustódie, ktorú on miloval. “Jeho nadšenie”, – dodáva páetr rektor – “pre to, aby vytrvali v povolaní, bolo veľmi zvýraznené vo vzťahu k fratínom. Postupom času ich pomaly spoznával a každého pozoroval, aby si urobil mienku o jeho spôsobilosti pre rehoľný život, avšak vždy s optimistickým pohľadom a nádejou. A ako zakaždým zosmutnel, keď videl niekoho vracať sa naspäť do svetského života, zvlášť, ak bol už z vyššieho ročníka. Je dôležité všimnúť si skutočnosť, ako sa takým niečím vedel rozrušiť, ale pozoruhodné sú aj kritériá podľa ktorých si utváral vlastný názor a ktoré boli dosť závažné, napr. mladý kandidát a jeho vzťah k modlitbe, k čistote, k práci a k láske. V tomto bode, v ktorom som hovorili o jeho láske k fratínom, ako aj vo vzťahu k tomu čo som hovoril o drobných odtienkoch jeho lásky, bude dobré všimnúť si to, čo dáva do popredia táto správa: “Preto, aby sme ho ukázali v správnejšom svetle, bude dobré zaoberať sa jednou charakteristickou stránkou jeho osoby a tou je dobrota. Bol stále zdržanlivý voči ľuďom, zdravo obozretný vo vzťahu k ženám a čo sa týka fratínov nevšimol som si, že aspoň raz niektorého z nich pohladil. Ide teda o autentický spôsob akým si získaval duše. Robil to prostredníctvom svojej dobroty a príkladu.
Slabosti a láska. V tejto kapitole venovanej zvlášť bratskej láske nám ostáva urobiť pár poznámok týkajúcich sa jeho postojov vo vzťahu slabostí a lásky a k jeho účasti na radostiach františkánskej rodiny. Trpel, keď videl, že je ohrozená, alebo urážaná láska. Jedna epizóda nám poukazuje súčastne na dve vlastnosti, jeho duchaprítomnosť a bratskú dobrosrdečnosť. Raz vyvstala jedna z tých debát, ktoré ako sa zdá sú veľmi “dôležité” po slávnostnom obede. Dvaja hlavní oponenti zhrnuli dokopy všetky útrapy prítomných bratov, oháňajúc sa pri tom všetkými logickými argumentmi. Jeden z nich vyslovil nie moc lichotivú vetu, mysliac si, že dá ranu pod pás svojmu súperovi, keď do toho zatiahne aj br. Placida. Položil vyzývavú otázku vediac, že je tam v blízkosti .”Je pravda, že tam bola aj Ona brat Placid?” On tam nezúčastnene postával s cigaretou v ústach (vtedy ešte fajčil). Nenechal sa vyviesť z rovnováhy, poodstúpil od stola, o ktorý sa opieral, z úsmevom si vybral cigaretu z úst, pokrčil ramenami a spokojným výrazom v tvári začal volať zvýšeným hlasom, „áno, aj ja som tam bol”. O malú chvíľu sa dostavil výsledok. Pozerali sme všetci na jeho tvár, ktorá prepukla do úprimného smiechu. Ostatne zmysel pre humor bol jednou z jeho dobrých stránok, ale bol zároveň jemným, keď bol zamierený na niekoho iného. Zvlášť, keď chcel niekoho napomenúť používal pri tom všeobecné vyjadrenia, vyznelo to skôr metaforicky. Niekto by mohol byť zvedavý ako sa správal, čo sa týka ohovárania. Osobne som ho nikdy nepočul ohovárať. Mal najlepšiu mienku o svätej stolici a o vyšších predstavených. Zdá sa mi však, že ani jemu sa nepodarilo zostať nedotknutým od prenikania rôznych názorov, ktoré občas prichádzajú, aby otravovali prostredie. Zdôrazňujem však, že som si nikdy nevšimol nejakú zatrpknutú nenávisť, ale skôr úprimný pocit bolesti, jednoznačne vychádzajúci z nadprirodzených motívov. Niekedy sa z nezištnej lásky pridal do spoločnosti niektorého spolubrata, ktorý postával tak trochu sám, zvlášť na rekreácii, alebo na letnej večeri pod holým nebom. Ak sa tento spolubrat trochu požaloval reptajúc na spolubratov a predstavených a br. Placid nemal možnosť zabrániť mu v tom, z taktnosti a úcty zostal iba ticho a snažil sa vcítiť do týchto sťažností a nesúdil prísne svedomie tohto brata.
Radosť z rodiny. Naopak veľmi rád mal dobré rozhovory a so záľubou sa ich zúčastňoval. Hlúpe reči ho otravovali a nudili. A aj preto hovoril veľmi málo a ľahko sa vytratil z debaty. Spomínam si s akou úctou, zápalom a obdivom hovoril o pozitívnych stránkach svojich predstavených. Pápež napr., bol pre neho skutočným otcom, nebol pre neho nikdy iba obyčajným človekom, ani počas dobromyseľných žartoch pri obede. Jeho vlastnou tragédiou bolo to, že sa stal exulantom, bez nádeje, že niekedy získa vízum, aby mohol prekročiť železnú oponu. Medzi ním a starou mamou vznikol jeden duchovný problém, nie však nejaký týkajúci sa všeobecne viery, ale skôr špecifický, týkajúci sa postavenia Cirkvi v komunistickom režime. On ticho očakával zásah nadprirodzenej Božej moci, v dôvere v obozretnosť Cirkvi. Nachádzal veľkú radosť v rodinnej atmosfére, ktorú sám šíril v kolégiu. Bez toho, že by bol hlučný, alebo nemierny zúčastňoval sa celou dušou na komunitných sviatkoch a radostiach. Treba zdôrazniť ten fakt, že každý sviatok a každý večierok a ich príprava spočívali práve na ňom a predsa sa dokázal oslobodiť od svojej úlohy, s detskou dušou sa radovať a naplno prežívať slávnostnú atmosféru, zvlášť medzi chlapcami. Jeho prítomnosť vyvolávala ovzdušie kľudu, pokoja, úsmevu, vždy pripravený robiť to, čo si práve vyžadovali okolnosti. Z toho istého dôvodu, nie z nejakého detinského si nenechal újsť aj nejaký ten film. Ako by sa dalo zabudnúť na br. Placida na pláži, keď bratia z kolégia dostali možnosť tam hodiť. Po pár rokoch on sám na to spomínal s chlapčenskou radosťou, ako aj na veselé a zábavné bratské večery. Aj na nich sa zúčastňoval celou svojou dušou, plný pozornosti, obetavosti (a mnohí to veru potrebovali) stále prítomný, ale nikdy nikomu nestál v ceste a neprekážal. Aj tam mal svoj skrytý program naplnený službou, modlitbou a pokojom.
Jeho chudobní. Toto bola jeho láska v rodinnom prostredí k jemu drahej františkánskej rodine a ku kolégiu. Ale mal aj externú rodinu, ktorú nazýval “moji chudobní”. Chudobní u neho vždy niečo našli a nebol to len obyčajný kúsok chleba. Bol celý rád, keď mohol dať niečo lepšieho než obvykle, či už ovocie, alebo plátok mäsa. Jeho láska doviedla aj jedného fratína k tomu, aby sa v prospech chudobných vzdal ovocia. Pociťoval aj povinnosť vychovávať ich, zvlášť ak tí čo prichádzali k bráne boli deti. Máme jednu správu z kroniky: “Zvláštnym aspektom jeho lásky bola úcta k chudobným. Každý deň im slúžil v určených hodinách. V tomto čase bol vždy pri bráne. Chudobní tam už čakali, ale nemali vždy presné hodiny. Dnes napr. prichádzajú o 15 hod. namiesto o 17 hod., kedy sa vydáva jedlo. Vždy mali pripravenú nejakú výhovorku, napr. “Tieto oblaky robia takú tmu, že sme si mysleli, že už je päť hodín”. Inokedy prichádzali o 18 hod.. A to už bolo horšie, pretože to bol čas v ktorom sa komunita modlila. Ale prichádzali aj deti s výhovorkami, “ale to mama ma poslala po jedlo”. Br. Placid im povedal: “Druhý krát vám nedám nič” a šomrajúc im naplnil tašky. Potom ich mama posielala už načas. Nechcel som nikdy pozerať do napchatých tašiek chudobných, mal som pocit, že by som spáchal svätokrádež. Starosť o chudobných bola vždy doprevádzaná tým, akoby im mohol zabezpečiť nejaké jedlo. Ako je to možné, že br. Placid bol na jednej strane poverený rozdeľovať jedlo pre chudobných, na druhej strane nemal odo mňa žiadne nariadenie, alebo zákaz, predsa však nikdy nezneužil fakt, že mal v rukách kľúče od potravín a ovocia? Bol skutočne spoločníkom svätých, čo bolo plodom námahy a umŕtvovania. (Toto nám potvrdzuje aj jeho spovedník, ktorý nám upresňuje ako toto umŕtvovanie bolo neprestajne doplňované a stupňované, že až niektorí fratíni ho upozorňovali, aby sa staral aj o vlastný tanier.)
04. Práca a umŕtvovanie
Nemôžeme zabudnúť ani na druhú stránku jeho príkladného života: usilovnosť a vytrvalosť – “vernú a zbožnú”, ako hovorí františkánska regula – v práci a námahe týkajúcej sa telesného umŕtvovania.
Modli sa a pracuj. Práce nemal nikdy nedostatok. Jediný brat profes v celom kolégiu Sv. Zeme, sa zdokonaľoval zvláštnym spôsobom, v úrade sakristiána a v starostlivosti o refektár. sklad a vrátnicu. Toto sú služby v ktorých sa posväcovali toľkí naši vynikajúci bratia laici a v ktorých aj br. Placid našiel školu, v ktorej sa učil prostredníctvom každodenných povinností, ktoré sväto vykonával. A môžem povedať, že všetko bolo naozaj v poriadku. Už z prirodzenosti konal systematicky a premyslene a vždy si vedel nájsť správnu mieru času na to, aby usporiadal všetky veci do harmónie a do súladu. Miloval presnosť, čistotu a dôkladnosť. Ak niektoré nevyhnutné požiadavky prinášali náhle zmeny a nepredvídateľné posuny v dennom programe, jeho zmysel pre poriadok tým veľmi trpel, avšak vedel nájsť spôsob, aby všetko bolo na svojom mieste a v správnej chvíli. Zvlášť mu záležalo na tom, aby sa večer mohol utiahnuť do svojej izby, v obvyklú hodinu. že by mohol byť pripravený na ráno, keď vstával o pol štvrtej, alebo o štvrtej, aby sa mohol modliť a toto malo absolútnu prednosť pred všetkým. Vo svojej práci bol pokojný. Rád si prespevoval a skoro stále bol uzobraný v dobrých myšlienkach, čo sa dalo vycítiť hneď z jeho prvých slov pozdravu, keď sme sa stretávali pri práci.
Bremená “brata osla”. Čo sa týka tejto témy vyberáme nejaké anekdoty zo správy pátra rektora: “Neviem s presnosťou akú prácu robil pred tým, než som sa stal rektorom. Spomínam si na to, ako každé ráno chodil so svojou veľkou taškou, chodil do mesta nakupovať. Bola by zaujímavá fotografia br. Placida v trolejbuse ako sa vracia z Ríma s jednou, alebo dvoma taškami naplnenými tak, že sa až vliekli po zemi. Často sa pri tom potil, keďže bol mohutnej postavy, ale stále bol pokojný. Nikdy si nenechal ujsť príležitosť, aby povedal dobré slovo a opäť sa ponoril do modlitby ruženca. Aj v tejto veci bol vyvážený a disciplinovaný. Bol voči nemu pozorný aj vodič trolejbusu, ktorý bez toho, že by mu br. Placid niečo povedal, keď prichádzal na súkromnú ulicu, ktorá vedie ku kolégiu, napriek všetkým dopravným zákazom, zastal, aby mohol br. Placid vystúpiť. Ľudia zvedavo pozerali z okienka, prečo trolejbus stojí, keď zastávka je o 50 metrov ďalej, ale keď videli tohto mohutného brata vystupovať a dobrácky ďakovať s prízvukom cudzinca a úsmevom na tvári, s dvoma veľkými taškami, ako schádza zahĺbený do modlitby, žiadny z nich viac nemyslel na nejaké dopravné predpisy. Mali pocit, že do jeho modlitby sú zahrnutí aj oni, ich práce, ich duše, ich rodiny a že im vyprosuje Božie požehnanie. Keď som sa stal rektorom, bolo nutné urobiť nejaké zmeny, br. Placid bol poverený starosťou o refektár, sklad a kostol, iné práce robil sám od seba. Napr. upratovanie na poschodí, kde bývajú bratia, vrátnicu, telefón od 17,00 až do rána do 8,00 hod. Je veľmi ľahké vymenovať veci o ktoré sa staral: refektár, sklad, kostol, iné upratovacie práce a v istých hodinách aj vrátnica. Ale neviem si vysvetliť, ako to všetko stíhal. Stačí si zvážiť, že každé ráno umýval celý refektár, pripravil viac ako pre osemdesiat osôb taniere a príbory, umýval každý deň poháre a fľaše, pripravoval a rozdával olovrant všetkým chlapcom (fratínom), udržoval v poriadku sklad, pripravoval čisté fľaše pre pravidelné zásobovanie, zametal každý deň kostol, premiestňujúc pri tom všetky lavice, utieral prach, priprašoval na sv. omše a zasa dával veci na svoje miesto. Zametal a umýval aj iné priestory. A keď bolo treba niečo urobiť a nebolo nikoho, bol tu ešte vždy brat Placid. Zmena úradu so zmenou rektora bola náhla a výrazná. Zdá sa, že brat Placid robil vždy túto prácu bez toho, že by to bolo známe druhým bratom. Jediné, čo by mohlo vysvetliť to ako zvládal také množstvo práce je jeho už spomenutá poriadkumilovnosť a schopnosť usporiadať veci. Toľko krát som ho chcel odbremeniť nejakým výletom, ktorý by mu pomohol sa odreagovať. Čo mohol vytrpieť tento “chudobný” si nie je možné ani predstaviť. Jeho program napriek mnohým povinnostiam, zostával nezmenený a bez zbytočných rečí robil to čo bolo treba urobiť. Potom sa tešil keď videl, že sú všetci spokojný a ticho zmizol zo scény. Keď to bolo nutné napr. pri obede v prírode, bol vždy veľmi pozorný a všetko prebehlo tak, akoby sme boli v riadnom refektári.”
Skrytý mučeník. Nie je takto prežitý život príkladom nenapodobiteľného sebazaprenia? A predsa musíme povedať aj umŕtvovaní telesnom, ktoré praktizoval. To v ktorom sa cvičil najdlhšie bolo sebazapieranie v oblasti jedla. Často krát sa musel veľmi premáhať v tejto veci, pretože manuálna práca, ktorá ho vyčerpávala, zvlášť tá ranná, spôsobovala, že pociťoval väčšiu potrebu nasýtiť sa a posilniť. Spovedával sa z toho ako zo slabosti. Zapieral sa skutočne, až s nadprirodzenou silou, zvlášť v pôstnom období, keď k tomu Cirkev vyzývala. Umŕtvovanie v oblasti spánku nepovažoval za namáhavé, keďže si zvykol vstávať zavčasu. Tu uvádzame niektoré konkrétnosti zo správy pátra rektora: “Bol dôsledný v práci, ktorou bol neobyčajne vyťažený, aj keď už začal pociťovať svoj vek. Mal problémy s pankreasom a s infekciou na, ktorú zomrel. Tá sa mohla odstrániť v priebehu dvoch dní, ale pankreas sa nemohol operovať v tak krátkom čase. Pokánie cez veľký pôst a v piatok bral veľmi vážne. Častokrát sa zapieral pri spoločnom jedle, ale snažil sa to skryť. Istého času veľa fajčil, až raz s tým usekol a naraz prestal.”
05. Skutočný brat
V predošlých kapitolách o modlitbe, práci, láske, som pôvodne zhromaždili moje prvé dojmy, zdôrazniac stránky, ktoré by som mohol ukázať ako charakteristické pre jeho dušu a jeho život. Mohol by som pokračovať v dlhej sérii iných čností: františkánska radosť, pohotovosť v poslušnosti, umiernenosť v používaní vecí, láska ku kláštoru a k habitu, atď. Dúfam, že v jeden deň spoznám hlbšie túto sympatickú postavu brata laika dnešných čias, ktorý zdá sa je už pevne zasadený v spomienkach na svoje čnosti. Ten deň však bohužiaľ ešte neprišiel. Možno tieto zápisky budú jeho predchodcom. Avšak v správe, ktorú som často citoval, máme významnú kapitolu o rehoľnom živote a o sľuboch. Myslím, že zreprodukovať túto kapitolu by mohlo byť vhodným doplnkom, pre poznanie duchovného profilu brata Placida a zároveň zadosťučinením zbožnej a oprávnenej zvedavosti tých mnohých ľudí, ktorí chcú vedieť ako si Pán aj dnes pripravuje vyvolené duše. Citujem zo správy: “Miloval františkánsky rád so skutočnou láskou. Keď rozprával o ráde, o Svätej Zemi, o habite, neostávalo nič iné než sadnúť si a načúvať, zarmucujúc sa, keď toto precítené a hlboké ospevovanie skončilo. Jeho hlboký vzťah k rádu nespočíval len v jednoduchých rečiach. Stačilo len sledovať ho ako zachovával sľuby.”
Chudoba. V chudobe je vyjadrené všetko. Bol dôveryhodným človekom, nie je mi známe, že by zneužil, či už peniaze, ktoré mu zveroval môj predchodca na nákupy, alebo akúkoľvek inú vec, ktorú mal na starosti. Týkalo sa to samozrejme aj peňazí, ktoré mu dávali ľudia počas dovolenky. Jednoznačne som sa presvedčil, že je dôsledný v tejto veci. Osobne sa neobliekal moc elegantne, obyčajne nosil starý habit, obnosený a pozašívaný. V inventáre jeho izby, ktorý bol vyhotovený po jeho smrti, sme našli skutočne málo vecí: niekoľko šiat, pár vecí zo Svätej Zeme (ktoré snáď ako dúfal bude môcť jedného dňa doniesť mame skoro slepej, ktorú už mnohé roky nemohol vidieť, keďže mu bol zakázaný návrat do vlasti, pretože nepodpísal podporu komunistickej vláde) niekoľko kníh, nejaké drobnosti, fotografie, medailónky:
Čistota. Keď sa jeho spovedník zmieňoval o umŕtvovaní, odvolával sa na čistotu ako objektívny dôkaz jeho sebazapierania. Povedal jednoducho: “Bol na ňu veľmi citlivý”. Niečo v tom zmysle som zistil aj ja z vlastného pozorovania. Vyhýbal sa so skutočne františkánskym duchom ženám, krajčírkam a sestrám, ktoré pracovali v kláštore, až kým nebolo nutné s nimi komunikovať, avšak robil to bez akejkoľvek zatrpknutosti. Jeden deň mi dal najavo, že nechce, aby pri injekciách, ktoré dostával boli sestry. V nemocnici tesne pred smrťou musel ukrutne trpieť, nie až tak z dôvodu fyzickej bolesti, ako skôr z ustaranosti, že nemôže nikomu vyjaviť svoje prirodzené potreby. Nespomínam si, že by čo i len žartoval v tejto oblasti a keď prišli na reč odchody bratov z rádu spôsobené touto známou skutočnosťou, o ktorej sa hovorilo latinské heslo: “Propter hoc vel non sine hoc”. Aká beda – zvolal a krátkym komentárom prejavil presvedčenie nezlučiteľnosti rehoľného života s akoukoľvek ľahkovážnosťou. Čistota bola samozrejme aj pre neho tvrdým orieškom, ale nikdy neopomenul brať tieto veci veľmi vážne, so všetkou dôležitosťou, ktorú si vyžadovala delikátnosť tejto témy. Čo sa týka témy čistoty, môže tu mať svoju hodnotu aj to, čo sa stalo tesne pred jeho smrťou. Br Placid zomrel náhle. Keď vychádzal z kolégia do nemocnice nikto a on ako prvý si nepredstavoval, že toto bude cesta bez návratu. Takže jeho izba a jeho veci ostali nedotknuté, keďže sa nepočítalo s jeho smrťou. Veci teda ostali v tom stave, v ktorom sme ich našli pri súpise po jeho smrti. Z veľkého albumu fotografii a z mnohých iných fotografii uložených v skrini, sme mohli zistiť, že už od mladosti mal dosť aktivít, či už ako učiteľ alebo pomocník v pastorácii, atď. Nachádzame ho tu ako chlapca, mládenca, ako dospelého muža s mnohými osobami. Zvlášť keď si uvedomíme prostredie, z ktorého pochádzajú, či už misionárske, alebo egyptské, je na mieste povedať, že ani jedna z fotografii nevyjadruje niečo neslušné, alebo ľahkovážne. Nebolo tam nič viac než to, čo môže robiť, ktorýkoľvek dobrý rehoľník. Ani nič, čo by nám vyvrátilo našu skúsenosť, že brat Placid bol naozaj dobrý rehoľník.
Poslušnosť. Poslušnosť je oblasť veľkého boja a zároveň veľkej duchovnej stavby br. Placida. Ubezpečujem, že nepreháňam, kvôli tomu, aby som robil nejaké komplimenty mŕtvemu. Zaslúžil by si hlbšie štúdium tejto kapitoly jeho života, v ktorej by nám odhalil mnohé dimenzie v našom ráde. Takáto štúdia by potom mohla byť predlohou, istým náčrtom prežívania zasväteného života na ktorom by sa rozjasnili aj oči slepého.
Povahou bol v podstate protikladom k duchu poslušnosti, nie len preto, že bol silnou osobnosťou, ale aj preto, že bol skutočne schopný sebaovládania a zodpovednosti za druhých. Bol presný ako hodinky, nech by bol zaťažený akoukoľvek prácou, hocikedy bol k dispozícii, poslušný nariadeniam. prejavoval ochotu poslúžiť, niekedy až navzdory svojím vnútorný pocitom, až k poslušnosti “dobrého chlapčeka”.
Necítim sa nato, aby som začal také štúdium a iste by sa mi to ani nepodarilo. Na opísanie svätého treba svätého. Je pre mňa úspech už to, ak sa mi podarí opísať to čo vyjadruje názov týchto kapitol. Uspokojím sa s niektorými pozorovaniami a záznamami. Veľa by sme sme mohli povedať o br.i Placidovi, ale v poslušnosti boli jeho pravidlá hry. Vážnosť s akou prežíval tento sľub v istom zmysle zatieňuje výnimočnosť iných čností. Nakoniec nadobudol záľubu v poslušnosti. Pokiaľ mohol usiloval mať vždy dôvod konať pod poslušnosťou. Poslušnosťou sa usilujeme niečo si zaslúžiť – hovorieval mi a pokračoval, že poslušnosť má veľkú zásluhu pre nebo a mimo nej nič nezískame. Usiloval sa stále cvičiť v tejto evanjeliovej rade, pretože takáto čnosť sa nedá nadobudnúť zo dňa na deň. O tom, že takto prežíval poslušnosť, aspoň odkedy som ho poznal, môžem osobne vydať svedectvo. V poslednom čase som si u neho všimol, že sa stával “žiadostivým”, aby bol pod vedením predstavených, predsa však to robil bez toho, že by ich k tomu nejako “umelo ” podnecoval! A to čo si zaumienil dotiahol do konca napriek svojej povahe, mysliac pri tom na poslušnosť.
06. Vo vôni svätosti
Svätý život bol sväto zavŕšený v jeho smrti. Smrť, aj keď prišla nečakane, našla múdreho služobníka so zažatou lampou. Aj tu nám je príkladom, ktorý nebude tak ľahko zabudnutý od nikoho z tých, ktorý ho videli.
Predtucha. Nevieme o tom, že by mal nejakú vzdialenú predtuchu, ale viac krát pred tým, než odišiel do Svätej Zeme, mi naznačil: “Snáď to bude posledný krát.” “Raz (preberám správu od jedného fratína zo Svätej Zeme, ktorú mi napísal) mu prišla pošta od jeho vzdialenej rodiny. Viacerí sa zbehli okolo neho, aby videli poštovú známku. Jeden sa ho opýtal: “Brat Placid odkedy ste nevideli svojich blízkych?” Odpovedal trochu smutne, ale s jemným úsmevom – ..”dvadsaťdva rokov”. “A kedy ich opäť uvidíte”, pýtal sa ďalej: “uvidím ich všetkých v nebi.”
“Je to tak vážne?” Avšak choroba prišla veľmi rýchlo. Vyberáme nejaké pasáže z kroniky kolégia. “Cítil sa trochu zle už niekoľko dní, ale myslel si, že sú to len prechodné ťažkosti. Desiateho novembra o 23,00 hod. vstal a zobudil pátra rektora, pretože to už ďalej nemohol vydržať. Sestry blízkej kliniky Lux et amor, mu dali lieky proti bolesti. Nepomohlo. O 4,30 hod. ráno je prevezený k inému lekárovi, rovnaký výsledok. O 7,00 hod. ráno, v sobotu 11. novembra, je privezený na kliniku sv. Kamila, s podozrením na chorobu pankreasu. V nedeľu sa potvrdí, že ide o pankreas (Chorobu, ktorá so sebou prináša neopísateľné bolesti), situácia rýchlo vrcholí, nasleduje enteroklizma a odber plazmy. Je to veľmi ťažké. Lekár hovorí pátrovi rektorovi, že je čas na vyslúženie sviatosti pomazania chorých. Skoro nemožné uveriť tomu….
Citát z kroniky: “Nech už to bolo akokoľvek, bolo treba prijať veci tak, ako sú. Postaral som sa, aby som sním zostal sám. Po krátkom prípravnom rozhovore som mu povedal, že by bolo dobré prijať pomazanie svätým olejom. Br. Placid vtedy zareagoval zvláštnym spôsobom (nič prekvapujúceho), keďže bol ešte stále presvedčený, že ide o bežné problémy s trávením, alebo niečo podobného. Jednoducho sa ma opýtal: “Je to tak vážne?” – vedel som mu povedať len – “Áno.”- “Nech sa teda stane vôľa Božia.” Povedal to s takým pokojom, akoby som mu to povedal o niekom inom, alebo akoby som mu oznámil, že jeden z fratínov rozbil ako obvykle pohár.
“S Pánom sme priatelia” Od tej chvíle sa atmosféra v izbe úplne zmenila. Zdalo sa nám priam nemožné uveriť, že umiera taký mohutný muž v plnej sile a s toľkou energiou. Zdal sa nám ako odsúdenec na smrť čakajúci na popravu. Pýtal som sa ho, či chce zavolať spovedníka. Bez unáhlenosti, skôr preto, aby ma uspokojil, mi povedal, že ho môžem zavolať, pretože ho má veľmi rád. Bohužiaľ, jeho spovedník bol mimo kláštora a tak som vyhľadal P. Ravarotta, ktorý ho viac krát spovedal. Páter prišiel a prijal od neho poslednú spoveď. Chvíľu potom prišiel k lôžku aj jeho spovedník P. Alberto Ghinato, ktorého medzitým vyhľadali. Boli tam prítomný už skoro všetci bratia z kolégia a samozrejme nerozlučný brat Jukundián. V kolégiu začala svätá hodina, ktorá pokračovala dobrovoľnou adoráciou fratínov. Duša každého bola v tej chvíli napätá. Raz za čas niekto vyjde z izby, pretože sa už nemôže zdržať plaču. Br Placid je pokojný, hovorí, rozpoznáva všetkých čo sú pri lôžku, zdá sa normálny. Udeľujem mu posledné pomazanie a dávam mu pápežské požehnanie, prinášam mu viatikum. Potom sa začína modliť – ešte nevidno žiadny náznak blízkeho konca. Nevyzeral ani ako umierajúci, ale skôr ako obeť čakajúca na obetu. My sa modlíme, on pritom nechce zostať ticho a odpovedá na naše modlitby akoby sa nič nedialo. Hovoríme mu, aby sa nevysiľoval a modlil s s nami v duchu. Avšak zbytočne – ” “Keď sa modlí tak sa modlí”, odpovedá. Prečo by sa nemal modliť on, keď sa modlia všetci? Zvlášť teraz, keď sa modlia práve za neho. Kolégium prežíva svoje najkrajšie hodiny. Na chvíľu sa mu polepšilo, lekár už nehovorí o istej pohrome, ale predsa si myslí, že smrť by mohla prísť neskoro v noci, alebo zajtra ráno. Jediný, kto sa o to nezaujíma je on. “Toľko.” Povedal mi, keď som mu radil, aby si nechal urobiť všetko, čo chce lekár. Čo sa však týkalo jeho myslel iba na modlitbu.
Koniec jeho dňa. Preruším na chvíľu to, čo hovorí kronika, aby som dal miesto svojej osobnej spomienke. Hneď potom, ako som prišiel na kliniku, bol som upovedomený o tomto náhlom zhoršení sa situácie. Zostal som však spokojný, keď som ho videl vyrovnaného, napriek tomu, že vedel o svojom ťažkom stave. Usiloval som sa nájsť si nejakú minútku, aby som s ním zostal sám. Bol úplne vyrovnaný. Pripomenul som mu, že sme vo vigílii sv. Didaka, patróna bratov laikov v našom ráde a že snáď jeho sviatok prežije už s ním v nebi, …… ” “O áno áno”, súhlasí s touto myšlienkou.
Pokračujem v kronike. “Nastala urýchlená zmena stavu: Veľmi sa potil, sily ho opúšťali, dýchal veľmi ťažko, tlak veľmi nízky. Privrel oči a modlitba sa mu poplietla s hlbokým dýchaním, ktoré sa pomaly spomaľovalo. Žiadne kŕčovité gestá, vyzeral skôr ako lampa, ktorej ubúda olej. Je 21,45 hod. čakáme ešte posledný výdych. Dýchanie sa zastavilo akoby zostalo zavesené vo vzduchu. Je mŕtvy. Brat Jukundián tam zostal ako skamenený. Nejakú tú hodinu pred tým dostal poverenie, aby napísal jeho matke, ale dôrazne to odmietol, pretože neveril, že zomrie. Po oblečení do habitu bol položený do pohrebnej miestnosti.
Po smrti. Pondelok 13. novembra bolo kolégium naplnené hlbokým smútkom. Všade bolo vidieť smutné a uplakané oči. Dostávame povolenie preniesť do kolégia otvorenú truhlu. S pohrebným vozom prichádzame do kolégia o 18,30 hod., je už tma. Na bráne sú zoradený v dvoch radoch fratíni v habitoch so zažatými lampami. Všade je ticho, ktoré sa priam zarezáva do duše. Sprevádzame ho posledný krát do jeho kaplnky o ktorú sa sám dlhé roky staral a ozdoboval ju. Tá kaplnka, ktorá po mnohé roky prijímala od pol štvrtej ráno jeho modlitby a ktorá sa často ozývala piesňami a modlitbami jeho chlapcov. Fratíni z vlastnej iniciatívy organizujú nočné bdenie, ktoré nebolo povinné pre všetkých. Posledný raz chcú byť všetci blízko neho. Musíme ich dokonca prinútiť, aby si šli ľahnúť do postele. Konečne tam prichádzame my a posielame ich spať, zostávajú tam len tí, ktorí tam majú byť podľa rozpisu. Avšak ako postupne stávajú na tú hodinu, na ktorú sú podľa rozpisu určení, sadajú si do lavíc a neodchádzajú naspäť na lôžka. Ráno nie je nikoho, koho by bolo treba zobudiť. Mali ho radi a napriek tomu, že to v podstate boli len deti, nemali strach stráviť noc v blízkosti mŕtveho. Z br. Placida nemali strach. Blízko rakvy boli postavené malé schodíky pre najmenších. Vždy niekto na nich stál a modlil sa, alebo sa pozeral a hladil ho. Jeden nezbedník mu dokonca vytrhol chlp z brady, potom sa za to ospravedlnil. Br. Paschal mu dovolil nechať si ho a povedal len toľko, že br. Placid ho už viac potrebovať nebude. Všimli si, že na novom habite, ktorý mu obliekli, mu chýba odznak Svätej Zeme. Jeden fratín to rýchlo napravil a dal mu svoj. Keby na to upozornili mňa, dal by som jeho päť vznešených krížov, ale bez toho, že by som mu vzal tie, ktoré mu dal ten fratín, aby mu ako symbol jeho misie vo Svätej Zemi zostal skrytý v srdci srdca jeho kolégia. Veď v br. Placidovi sa dlhé roky skrývala láska ku svojím chlapcom. Bol priateľom každému, verný a poctivý sluha. Po jeho smrti kolégium zostalo osirotené.
