P. Emilián Jozef Ďurdík sa narodil 30.11.1914 v Bánovej. Vstúpil do Rehole menších bratov – františkánov, kde prijal rehoľné meno Emilián. Kňazskú vysviacku prijal 29.06.1939. Predstavení ho poverili úlohou kaplána vo františkánskom kostole v Bardejove. V r. 1941 bol preložený do kláštora v Malackách, kde bolo chýrne gymnázium. Na tomto gymnáziu páter Emilián vyučoval slovenský jazyk, prírodopis, vlastivedu, dejepis a zemepis, taktiež bol triednym profesorom.
Jeden z vtedajších gymnazistov, Milan Hajdin, si na neho spomína takto: „Páter Emilián Jozef Ďurdík nastúpil učiť na gymnázium v Malackách práve v r. 1941, keď som ja nastupoval do prímy. Bol naším triednym profesorom a vyučoval slovenčinu, prírodopis a vlastivedu. Bol ešte úplne mladý, veď bol iba dva roky kňazom. Všetci sme si ho ihneď obľúbili. V nasledujúcom roku sa stal naším prefektom v internáte pri františkánskom gymnáziu, ktorý bol umiestnený v Pálffyovskom zámku. (Tam som strávil prvé tri roky gymnaziálneho štúdia.) Mám na neho tie najlepšie spomienky. Snažil som sa učiť a tým som mu nerobil problémy. Predsa však, myslím že to bolo v sekunde, dostal som od neho, spolu s ďalšími troma spolužiakmi, poriadny výprask s palicou na dlane. Dnes ho chápem, že to bolo v strese, ktorý musel prežiť, keď sme sa mu na školskom výlete stratili. Malá skupinka sa rozhodla, že bude doma skôr, kratšou cestou. A v nej som bol aj ja. Nikomu z predstavených, čo boli s nami, sme to neoznámili. V lese sme zablúdili a do internátu sme sa vrátili až večer. Viem si predstaviť, čo asi musel prežívať náš priamy predstavený, prefekt páter Emilián, veď on bol pred našimi rodičmi za nás zodpovedný. Páter Emilián nám venoval veľa zo svojho času. Chodil s nami internistami na prechádzky po parku, dohliadal na naše štúdium v študovniach internátu a pri školských výletoch mal pre nás vždy poučenie o tom, kde sme sa nachádzali. Keď sme boli na konci prímy, absolvovali sme školský výlet na jazerá za Jakubovom. Tam sme trávili pri vode, ale aj na vode v člnkoch, celý deň. Samozrejme bez predchádzajúceho opaľovania, bez natretia dajakým krémom, sme sa s pátrom Emiliánom člnkovali počas tej najsilnejšej slnečnej páľavy. Výsledok sa dostavil na druhý deň –spálená koža na chrbáte. Ešte šťastie, že sme išli na druhý deň z internátu už domov, kde sa mama o mňa postarala a niekoľko dní mi natierala chrbát sladkou smotanou, o ktorú u nás nebola núdza, keďže sme chovali vlastné kravy. Jeden z našich spolužiakov, tiež bývajúci v internáte, ako sme vtedy hovorili „internista“, mal rodičov v Stupave. Jeho otec bol tamojším mlynárom. Keďže mal v internáte dvoch synov, mal s františkánmi dobré vzťahy. (Ten mladší, ktorý chodil o triedu, či dve nižšie, je dnes tiež františkánom – P. Ambróz Belo Bajcsy.) Jedného dňa páter Emilián zorganizoval výlet na bicykloch z Malaciek do Stupavy a na hrad Pajštún. Samozrejme v mlyne nás, pre nás naozaj bohato, pohostili. Každý dostal krajec mäkkého čerstvého chleba, ktorý bol natretý čerstvým domácim maslom a k tomu hrniec vynikajúceho mlieka. Páter mal z toho radosť ako nám všetkým chutilo. Presne si nepamätám, kedy z Malaciek odišiel, neviem ani kam.“
V r. 1946 pátra Emiliána preložili do kláštora v Žiline, v Báči (1948) a napokon v Hlohovci (1950). Zastihla ho tu barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950, počas ktorej boli jeho spolubratia odvezení do centralizačného kláštora v Hronskom Svätom Beňadiku a jeho predstavený P. Vavrinec Ladislav Füredy do kárneho kláštora v Pezinku. Pátra Emiliána a pátra Františka Justína Hrčku však v kláštore ponechali, nakoľko sa v meste konala vzbura proti likvidácii kláštora. Pracovali tu ako duchovní správcovia bývalého františkánskeho kostola.
V r. 1959 však pátrovi Emiliánovi odňali tzv. štátny súhlas do pastorácie a musel odísť do výroby. Do pastorácie sa už nikdy nedostal. Býval v Hlohovci na Hlohovej ulici č. 20. Posledné roky života prežil od 19.03.1970 v Charitnom domove v Pezinku. Jedna zo sestier vincentiek z Pezinka o ňom hovorí, že to bol svätý františkán s chudou asketickou postavou. Často sa modlil a mal vízie. Sestra Notburga tvrdí, že sa spovedal príliš často, až úzkostlivo. V Pezinku 30.07.1994 zomrel v 79. roku života, 61. roku rehoľného života a 56. roku kňazstva. Je tu aj pochovaný.
LITERATÚRA:
Peter Sandtner: Pezinskí kňazi – obyvatelia Charitného domova
