Pochádzal z roľníckej rodiny. Základnú školu navštevoval v rodisku a gymnázium u cisterciánov v Baji (Maďarsko). Ako pätnásťročný vstúpil do františkánskej rehole. Po noviciáte (1917-1918) študoval filozofiu a teológiu v Gyongyôsi (1918-1924). Za kňaza ho vysvätili 17.08.1924. Ešte toho roku ho ako Slováka repatriovali na Slovensko, kde sa stal členom novovzniknutej Salvatoriánskej provincie. Niekoľko rokov účinkoval v pastorácii ako kazateľ a katechéta v kláštoroch: Bardejov, Hlohovec, Nové Zámky, Nitra, Fiľakovo, Nižná Šebastová. V r. 1924, počas pôsobenia v Hlohovci, sa nechtiac v spánku priotrávil dymom z kachieľ. Táto príhoda poznačila jeho zdravotný stav na celý život.
Odmalička mal záľubu v kreslení, v jej pestovaní pokračoval i po vstupe do rehole. S povolením rehoľných predstavených od r. 1930 študoval na pražskej Akadémii výtvarných umení u profesora Maxa Švabinského, pod ktorého vedením sa rozvinul jeho talent. Prvé diela vystavoval v Prahe už r. 1931. Na konci študijných rokov 1932 a 1933 ho rektorát Akadémie, na návrh profesora Švabinského, vyznamenal čestným uznaním za vynikajúci úspech.
Po skončení Akadémie sa vrátil na Slovensko, kde pôsobil na malackom františkánskom gymnáziu ako profesor kreslenia (1939-1943). Svoj talent rozvíjal aj počas pedagogickej činnosti. R. 1941 tu vytvoril cyklus pastelov „Vojna“, v ktorých sa vyrovnáva s vojnovým ošiaľom. Ide o umelecky najoriginálnejší a myšlienkovo najcennejší súbor Tekelovej tvorby. V tomto období sa mu podarilo nadviazať kontakty so slovenskými výtvarnými umelcami tzv. bratislavského okruhu (J. Alexy, M. Benka, M. A. Bazovský, Ľ. Fulla a i.), spolu s nimi sa zúčastňoval na spoločných výstavách a bienále. Svojimi ilustráciami prispieval i do františkánskeho terciárskeho časopisu „Serafínsky svet“ a štvrťročníku františkánskych bohoslovcov „Františkánsky obzor“. Ilustroval aj básnickú zbierku Svetloslava Veigla: „Výstup na horu Tábor“ (1939).
Po odchode z gymnázia v Malackách (1943) bol znovu určený do pastorácie v Malackách, neskoršie do Bratislavy a Hlohovca, kde napísal niekoľko desiatok kázní a úvah, v ktorých riešil otázky duchovného i náboženského života a kritizoval ateizmus i materializmus.
Likvidácia rádov z v r. 1950 ho zastihla v Hlohovci. Odtiaľto bol násilne odvezený do koncentrácie najprv vo Svätom Beňadiku, potom v Belušských Slatinách. Keď sa koncom leta ešte toho roku odtiaľ dostal, usadil sa v Trnave, kde tvoril až do smrti. Tam žil pod neustálym tlakom ako rehoľný kňaz a v neuznaní ako umelec. Po r. 1950 sa aj na neho vzťahoval neoficiálny zákaz vystavovať v oficiálnych výstavných sieňach, čím sa začlenil do generácie zabudnutých, vedome prehliadaných autorov, o ktorých oficiálna umelecká kritika mlčala. Príležitostne účinkoval aj v pastorácii v Trnave i na vidieku.
P. Teodor sa vo svojom umení nekompromisne angažoval za pravdu. Svoje umelecké krédo vyjadril v liste písanom 29.03.1951 profesorovi Švabinskému. Medzi iným napísal: „Dobre je človekovi, keď je žiakom doživotne. Tak sa učí, keď sa mučí a trápi so svojimi problémami. Ináč nepostúpi ďalej, keď sa neobnovuje. Duševné utrpenie, ktoré v týchto pohnutých časoch prežívame, nemá páru v dejinách našich. Toto však sa stáva nám a mne zdrojom umenia a popud k tvorbe. Smery životnej formy tak sa vyhranili a diametrálne od seba vzdialili, že sa zdá, akoby nebolo východiska pre syntézu, ktorá by oba smery v jeden harmonický celok zjednotila. Ako viete, som rehoľný kňaz františkán. Tak aj viete, že mňa svet duchovný zvlášť zaujíma a výhradne len to. Pre mňa je to taká realita, ako pre iných len realita pre život vezdajší. Teraz prichádzam k otázke, ktorú by som Vám, slovutný pán profesor, chcel predložiť. Ako sa dá jedno s druhým zlúčiť tak, aby v tvorbe vypadalo ako jeden výtvarný celok, a nie umelé zlučovanie jedného i druhého? Aby nebolo poznať na tvorbe, že je umelé, aby nastoliac problém náboženský celkom a istotne bol presvedčivý pre každého. Chcel som od Vás ešte druhú radu si vypýtať. Týka sa to prednesú takej transcendentálnej vízie, ako sú moje. Dakedy sa mi zdá, že neznesú realistické traktovanie, takže musím pre ne nejaký zvláštny spôsob podania vymyslieť, a to bez toho, aby som sa vracal do zašlých dôb a ich štýlov. Pritom všetkom chcem tak umocniť formu, aby zniesla porovnanie s ktoroukoľvek formou výtvarnou. Je isté, že nemôžem v tom zaostať ani v prostriedkoch vyjadrovacích za svetským umením …
Hovorím tu úmyselne o výtvarnom druhu, odlišného od fabulačného čiže literárneho obsahu diela. Ako vidíte, dosť sa trápim týmito problémami. Hovorím si: prečo by som nemal tvoriť umenie i vedome, nie len inštinktom? Veď nato je človek, aby vedome razil cestu umeniu pre seba i pre vývoj umenia. Ale až dá Boh zdravie, umenie budeme mať! A umenie také, aké sám chcem, ako podľa svedomia tvoriť mám. Nech žije teda sloboda v umení! Tvoriť budem umenie také, čo sa mi ľúbi, v ňom je pravda …” Na konci listu Tekel dal najavo rozhorčenie nad udalosťami, čo sa pred rokom boli odohrali. Totiž zavieranie kláštorov a koncentrovanie rehoľníkov. Píše: „Ach, koho dnes zaujíma náš osud? Koho dnes bolí, čo nás bolí? Kde hľadať spravodlivosť? Buďme radi, že žijeme..” I takéto a podobné pripomienky zo skutočného života našli odraz v Tekelovej umeleckej tvorbe.
V podobnom zmysle Teodor Tekel napísal aj premyslenú kritiku na básnickú zbierku P. G. Hlbinu: Ozveny slnka (Martin 1950). Kritika má formu listu. Tekel v ňom pranieruje Hlbinom frázovité predstaveného „nového človeka” a jeho nehumánne skutky. Napríklad násilné odvážanie rehoľných sestier na nútené roboty do poľnohospodárstva i do tovární. Hoci ani Švabinskému ani Hlbinovi listy neboli odoslané, v origináloch sú dokumentárne pre poznanie Tekelovho snaženia po pravde. Majster Tekel bol vo svojom zámere dôsledný. Dosvedčujú to nielen jeho hotové obrazy, roztrúsené u súkromných záujemcov, ale najnovšie i jeho pozostalosť. Je v nej vyše tritisíc hotových i nedokončených obrazov, štúdií, skíc, kresieb a pod., a okolo tristo veľkých zošitov s vypoznámkovanými skicami najrozličnejších náboženských i časových námetov, v mnohorakých tvaroch i kompozíciách. V nich sa Tekel ukazuje nielen ako umelec s ceruzou, perom, štetcom i pastelmi, ale aj hĺbkou ducha a invenciami. K realizácii umeleckého stvárnenia svojich výtvorov sa prebíjal meditáciami, aby jeho umenie naozaj bolo presvedčivo pravdivé.
Tekel sa stal členom Slovenskej sekcie Zväzu československých výtvarných umelcov, potom Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Bratislave. R. 1968 usporiadal v Trnave svoju prvú samostatnú výstavu. Pri príležitosti jeho sedemdesiatin v r. 1972 mu Zväz poslal osobitné blahoželanie. Vyzdvihovalo sa v ňom „kvalitou podnetné umelecké dielo, ktoré sa stalo citlivým zrkadlom Vášho umeleckého i ľudového poznania a odkazom Vášho úprimného hľadania ľudskej i umeleckej pravdy”. Pri spomenutej sedemdesiatke o ňom v Matičnom čítaní pochvalne napísali: „Prínos Teodora Tekela pre slovenskú tvorbu je hlavne v oblasti kresby a pastelu. Svojím neopakovateľným rukopisom vždy na malých intímnych formátoch zobrazuje svet svojich obľúbených, nevyčerpateľných tém. Bez opakovania sa striedajú prevažne náboženské námety: zvestovanie, narodenie, madony, rodiny, prenasledovania, úteky, bičovania, ukrižovania, piety a pod. Rovnakými básnickými víziami sú aj žánrové obrázky mestského a dedinského prostredia. Tekelove pastely obsahujú farebné kvality a kresby i pastely treba chápať ako poetické útvary s dôrazom na lyrický a meditatívny obsah diela. S vojnovým besom sa Tekel vyrovnal cyklom pastelov, ktoré vznikli po roku 1941 a ktoré jednoznačne nazval „Vojna“. Možno ho považovať popri cykloch posledných rokov (po r. 1968) za umelecky najoriginálnejší. Tekel často svojsky rieši problémy, o ktorých vie, že nebudú realizované. Vyzdvihnúť treba, ako sa umelec húževnaté a neprestajne vyrovnáva s najnovšími smermi svetovej a domácej výtvarnej tvorby. Ale aj pri tejto umeleckej práci nejde nikdy o tvorbu náhodnú či špekulatívnu. Definitívnym dielam predchádza vždy patričné štúdium, dlhé hľadania, kritický výber. Väčšia časť jeho tvorby je realistická, zrozumiteľná, humanisticky angažovaná. Dielo P. Teodora Tekela, hoci širšej verejnosti menej známe, má trvalé miesto v dejinách slovenského výtvarného umenia” (B. H. Chmelík).
Znovu sa predstavil až na výstave Spoločenské a umelecké premeny Trnavy, ktorú pripravilo Západoslovenské múzeum na jar 1975. Krátko nato umrel na rakovinu vnútorností. Pochovaný je v Trnave na Novom cintoríne.
Vynikal najmä ako majster pastelu. V jeho tvorbe sú zastúpené i kresby ceruzkou, lavírované kresby tušom, atramentom a moridlami, maľby temperou a v staršom období i olejomaľba. Menej známe sú jeho plastiky, ktoré vytvoril pred prijatím na pražskú Akadémiu, keď nebolo isté jeho umelecké smerovanie. Z jeho plastík vynikli napríklad socha sv. Františka Assiského takmer v životnej veľkosti; sediaca ubiedená matka s dieťaťom a menšia podoba vlastnej matky. Potom sa modelovaniu už nevenoval. Tematika jeho prác má korene v duchovnom povolaní rehoľníka. Stvárnenia Zvestovania, Narodenia Pána, Svätej rodiny, Úteku do Egypta, Madony, Ježišových zázrakov, Umučenia, Ukrižovania a Piety príležitostne dopĺňali obrazy so svetskou tematikou. Všetky jeho pastely charakterizuje bohatá farebnosť, ktorá v istých prvkoch inklinuje k baroku. Jeho diela sú poetickými útvarmi, pri ktorých kládol dôraz na lyrickosť a meditatívny obsah. Výtvarná pozostalosť Teodora Tekela obsahuje vyše tritisíc diel: pastelov, štúdií, škíc, kresieb, z ktorých sa väčšina (2816) nachádza v Galérii Jána Koniarka v Trnave.
Pri komplexnom hodnotení Tekelovho diela nemožno obísť jeho bohatú literárnu pozostalosť pozostávajúcu z takmer stovky básní, korešpondencie, homílií, zamyslení, denníkov a skicárov. Tekelova literárna pozostalosť sa nachádza na viacerých miestach – v archíve Slovenskej národnej galérie v Bratislave, v Štátnom okresnom archíve v Trnave a v archíve Matice Slovenskej v Martine. Zo starších čias ide hlavne o kázne a katechézy. Postupne pribúda riešenie mnohých duchovných, náboženských a filozofických problémov. Na ukážku aspoň niekoľko námetov: Čo má ľudstvo z viery v Boha? To, čo by bez neho nemalo; Čo by malo bez Krista? Beznádejnosť; Kristus na križovatke ciest; Kristus historický; Kristus za mrežami; Človek poviazal Krista a kričí po mieri; Náboženstvo a umenie; Symbolika v katolíckom náboženstve; Generačný problém vo viere; Tajomstvo tvorby Rafaela; Kríza realizmu; Darvinizmus – degenerácia; Historický materializmus; Straníckosť umenia; Diabol je otcom nenávisti; Kritika ateizmu, materializmu a panteizmu; Poprava nevinného pri umeleckej hudbe … A mnoho iných úvah a umeleckých námetov. Väčšina z nich je v kontexte skicovaná, iné sú výtvarne prevedené. Jeho básne zatiaľ čakajú na spracovanie. Podujal sa na to P. Svetloslav Veigl. Ako jeho obrazy, tak aj básne sú poznačené mysticizmom a meditáciami o náboženských a všeľudských problémoch. Ako ukážka vyšla jedna z jeho básní, písaných ešte roku 1947: „Tvár”, inšpirovaná umeleckou tvorbou Waroquiera. (Duchovný pastier 1976, 269.)
Napokon dušu a charakter P. Teodora Tekela dobre vystihujú slová básne, ktorú nad otvoreným hrobom 17.07.1975 predniesol františkánsky básnik P. Svetloslav Veigl: „Drahý brat Teodor, v ruke si držíš sinokvet, na čele tvojom holubica — tak objímal si celý svet. Prostí a jednoduchí najradšej ťa mali — najmilší tvoji bratia v Kristu. Kiež Boh ťa v láske omilostí — veď dušu mal si františkánsky čistú. Kvietku i najmenšiemu tešil si sa detsky — jak tešiť sa len vedia deti, básnici a svätci. Po zemi chodiac sníval si o nebi. Jak čas ten beží. Podoba tvoja v básňach neznámych a v obrazoch zakliata leží. Do farby pasteliek dával si oheň duše. Piety a madony uprostred zemskej súše. Pomaly aj nám sa rozvidní, a uvidíme na čele tvojom holubicu a ruky tvoje so sinokvetom žehnajúce.”
LITERATÚRA:
B. H. Chmelík: Majster pastelu jubiluje. Matičné čítanie V: Martin 07.02.1972; B. H. Chmelík: Galéria výtvarných trnavských umelcov. Kultúrny život, Trnava, december 1972; Spoločenské a umelecké premeny Trnavy. Informujúca brožúra o výstave v Trnave v apríli 1975; Svetloslav Veigl: P. Teodor Tekel (Báseň nad hrobom.) Duchovný pastier 51, 1976, s. 270.; V. J. Gajdoš: Františkáni v slovenskej literatúre, Cleveland, Ohio, 1979, s. 177-182; Slovenský biografický slovník VI. Martin 1994, s.37.; LKKOS str. 1374-1375 spracoval Rudolf Hudec
