Študoval v rokoch 1937-1942 filozofiu a teológiu vo františkánskom učilišti v Žiline, neskôr tu pôsobil ako profesor teológie. Venoval sa aj misijnej a charitatívnej službe v nemocnici. Za kňaza ho vysvätili r. 1941. Tragicky zahynul pri exkurzii v horách v okolí Žiliny. Úzko spolupracoval s časopisom klerikov Františkánsky obzor, vydávaným v Žiline. V ňom publikoval aj väčšinu svojich štúdií. Bol nádejným filozofom. Z oblasti dejín filozofie je dôležitá jeho štúdia „Z estetiky ctih. Jána Dunsa Scota“ (Františkánsky obzor. r. 10, 1944, č.3, s.9-103), v ktorej vyzdvihol celistvosť estetického chápania tohto mysliteľa a jeho hlboký prienik do podstaty tvorivého činu. V štúdii „Jasnou stopou českého myslenia“. K osobnosti Rudolfa I. Malého predstavil vzostupnú líniu tohto filozofa od Malebrancheovej filozofie až po jeho rozhodný obrat ku Kristovi, predstavenú najmä v diele „Kríž nad Európou“ (1935). Etickým otázkam krásna sa venoval v rozsiahlej štúdii „Krásno a mravnosť“. K problému etiky a estetiky (Františkánsky obzor, r.8, 1942/1943. č.2-4). Krása je preňho skutočná, nadzmyslová vlastnosť vecí, ktorá sa poznáva rozumom. Zmysly nemôžu oceňovať a ohodnocovať krásno „in se”, samo osebe, ale sú nevyhnutnou cestou k jeho poznaniu. Dôsledne rozlišuje objektívnu stránku krásna (to, čo samo osebe je krásne) a subjektívnu stránku (to, čo v nás prebúdza pocit ľúbosti). Iba v jednote týchto dvoch stránok možno spoznať krásu predmetu v jeho aktuálnej danosti a transcendentnej hĺbke. Podľa neho každý umelec je zodpovedný predovšetkým za seba ako mravná osobnosť a jeho tvorba, živená umeleckými zážitkami, sa musí podriadiť imperatívu mravnej osobnosti. Poznanie krásna má byť pre nás zmyslom, ktorý nám otvára nekonečnú perspektívu duchovného života. V štúdii „Kresťanstvo a umenie“ (r. 10, 1944, č.2) poukazuje na veľké, doteraz nevyužité možnosti kresťanského umenia a na tradičné spojenie s kresťanstvom, tak ako ho predstavil F. Schiller. Ďalšie jeho práce: „Vývoj a ustálenie vzťahov medzi mendikantmi a svetským klérom“ (Františkánsky obzor, r.5, 1939, s.77-82); „Zásluhy františkánov o zdokonalenie štúdia Svätého písma“ (Tamtiež, r.5, 1939, č. 4); „Nová estetika“ (Tamtiež, r. 10, 1944/1945, č. 2-4); „Výhrady proti umeniu“ (úryvok z dizertačnej práce, Tamtiež, r. 14, 1947, č. 1).
LITERATÚRA: T. Zúbek: Odišiel dobrý kňaz. Františkánsky obzor, 1949.; LKKOS str. 1206-1207 JÁN LETZ
SERAFÍNSKY SVET
ROČNÍK XXIV. NOVEMBER—DECEMBER ČÍSLO 11.—12.
P. L. Mattoška:
Nedopísaná kniha
Biblia a „collstock” boli nástroje, s ktorými sa vybral sv. Bonifác medzi pohanských Frízov. Bibliou zasial medzi nich kresťanstvo, collstockom ich naučil domy stavať.
Dnešný dobrý kňaz má byť majstrom tisíc remesiel. Jeho dielňou je škola, kazateľnica, spovedelnica, spolková miestnosť, nemocnica. Preto kňaza ťažko nahradiť. Svet sa neobíde bez kňaza. Telo potrebuje lekára a duša tiež. Kňaz, ako lekár duší, musí byť skutočne odborníkom a nie fušerom. Strata na živote kňazstva bolestne sa dotýka celej Cirkvi.
Serafínska slovenská rodina nevychádza akosi z cintorína. Len nedávno sme tam uložili Otca Chryzostoma a zasa sa ozvali smútočné akordy „Circum dederunt” v malackom kláštornom kostole. Pochovávali sme mladého kňaza, rehoľníka, profesora posvätnej bohovedy Dr. P. Erazima Sedláka.
Dve tragédie medzi krátkym odstupom času. Jeden sa sklátil ako vysoký topoľ na okraji cesty, druhý padol znenazdania, ako vetrom rozhýbané ovocie s košatej jablone. Prvý klesal ako Amen na konci večernej modlitby, tento vykrvácal ako doslov Otčenáša. Ráno rozdával útechu nemocným, a hádam ani nemyslel, že sám seba maže svätým olejom umierajúcich.
Ale vo večných stánkoch tiež treba zavše novej priesady. Z teplého hniezda vytrhne záhradník mladý výhonok kvetá a zasadí ho pred dom, aby bol na potešenie nielen domácim, ale aj okoloidúcim.
Dr. P. Erazim málo žil, ale nie nadarmo. Ťažko sa prebíjal úskalím svojej telesnej choroby ako mladý levíta. Ale húževnatosťou, usilovnosťou prevýšil mnohých. Fyzickú slabosť nahradzovala mu duševná náplň. Boli časy, že stál na kraji hrobu. Ako bohoslovec, keď hľadal úľavu v oživujúcom vzduchu oravských hôr pod Skorušinou, neraz mi povedal: „Len jedno prosím od Boha. Aby som sa mohol stať kňazom. Potom nedbám, môžem aj zomrieť.”
Stal sa kňazom. Ale to mu nestačilo. Chcel byť dobrým a všestranne vzdelaným kňazom. Dosiahol akademický stupeň doktora teológie. Nežiadal sa na katedru. Duše ho ťahali. Chcel byť podľa sv. Pavla všetko všetkým. Išiel za hlasom poslušnosti, stal sa profesorom, ale pastoračnú ordinačku si ponechal. Okrem vysokej školy nemocnica stala sa jeho druhým domovom. Podľa seba vedel, čo znamená pre chorého teplé slovo potechy od súcitného kňaza. V druhej ruke držal pero. Práve pred smrťou písal som mu list, aby mi poslal objemný rukopis, ktorý mal prísť do tlače. Odpoveď na list bola smutná správa: P. Erazim tragicky skonal. Knihu teda nedopísal. Ale veríme, že ju dopíše vo večnosti pri nohách božského Majstra. Jeho pero ako „collstock” sv. Bonifáca vypadlo mu z ruky. Nezáleží na tom, že sa tak stalo neopatrnosťou človeka z hôr.
Tak to bolo napísané v poznámkach knihy večného života. Nastala medzera v radoch božích bojovníkov na zemi, zväčšil sa rad tých, ktorí po určitom čase stanú sa spolupriateľmi nebešťanov. A na koniec jeho nedopísanej knihy Pán života a smrti položí bodku.
P. Teodorik Zúbek:
Odišiel dobrý kňaz – P. Erazim Sedlák
V ďalekej zemi východu žil muž spravodlivý a bohabojný menom Jób. Pretože bol Bohumilý, potrebné bolo, aby ho skúšky navštívili. Mal mnoho tiav, oslíc a oviec, mnoho služobníctva, sedem synov a tri dcéry. I stalo sa, že prišli nepriatelia, povraždili sluhov, odvliekli ťavy a oslice; blesk s neba pobil ovce i so strážcami. A ešte nevyšiel zvestovateľ tejto smutnej noviny zo dverí Jóbovho domu, keď prišla druhá, ešte krutejšia zvesť, že zemetrasenie zrúcalo dom, v ktorom stolovali Jóbovi synovia a dcéry a všetci v rumoch pohynuli. Vtedy bohabojný a trpezlivý Jób vstal, roztrhol svoje rúcho, padol na tvár pred Hospodinom a zvolal: Pán dal, Pán vzal; ako sa Jemu ľúbilo, tak sa stalo; nech je jeho meno pochválené.
I nám v žilinskom kláštore prišla pred mesiacom jóbovská zvesť, že Boh náhle vzal k sebe nášho vrelemilovaného Otca, predstaveného, P. Chryzostoma Bardysa. A ešte sa nezahojila táto boľavá rana, už prišla zvesť, ešte krutejšia, ešte tragickejšia, že náš drahý a milovaný brat P. Dr. Erazim Sedlák náhle skonal.
Nepozostáva ani nám nič iné, než s trpezlivým Jóbom skloniť hlavu pred majestátom božím a povedať: Pán dal, Pán vzal; ako sa jemu ľúbilo, tak sa stalo; nech je jeho meno pochválené …
Je to zo stanoviska ľudského smutné, keď opúšťa tento svet človek vo kvete mladosti, plný rozmachu a životaschopnosti.
A ešte bolestnejšie, keď je to človek tak vzácnych kvalít a tak dobrého ducha, ako bol náš nebohý Erazim. Mimoriadne dary, ktoré dostal od Stvoriteľa, práve začal naplno uplatňovať vo svojom povolaní. Bol profesorom posvätnej bohovedy; vychovával a vyučoval vo svätých vedomostiach náš kňazský dorast. V tejto práci sa nadovšetko osvedčil, tu si získal znamenité zásluhy …
Nebohý P. Erazim nebol však vo svojej práci jednostranný. Nevenoval sa len a výlučne vyučovaniu bohoslovcov. Obetoval sa celý službe oltára. Bol vždy ochotný a pohotový na každú kňazskú robotu. Či išlo o kázanie, spovedanie, misijnú činnosť, všade priložil svoju ruku. Takto si zbieral poklady, ktoré hrdza a moľ nezožerú a zlodeji nerozkradnú. Tieto zásluhy kňazskej horlivosti preniesol si so sebou a tie mu istotne otvorili nebesia.
V poslednom polroku svojho života venoval sa samaritánskej službe vo veľkej žilinskej nemocnici. Deň čo deň už skoro ráno meral cestu do nemocnice v pohode i nepohode, a na každé zavolanie vo dne či v noci opäť znovu. Koľko duší za tejto svojej činnosti zmieril s Bohom, pripravil na cestu do večnosti… Toto sú trofeje nebohého P. Erazima. Tieto duše, zachránené pre nebo, postavili sa pred nebeského Milosrdného Samaritána a prosia zaň o zľutovanie …
Svojím účinkovaním a najmä samaritánskou službou získal medzi chorými Kristovi veľký zástup duší. Uprostred týchto duší večný Sudca ťa privinul k sebe. Tieto duše už orodujú tam hore za teba.
A my všetci, tvoji spolubratia, priatelia, známi, modlíme sa a budeme sa modliť, aby ti nebeský Sudca dal čím krajší, ozdobnejší stánok v nebeskej domovine.
(Z pohrebnej reči.)
