Narodil sa v Hlohovci 25.03.1911 ako najmladší z jedenástich detí. Základné vzdelanie získal v rodnom meste. Neskoršie študoval na piaristickom gymnáziu v Nitre a v Trnave na Holého ulici. 16.08.1929 sa ako osemnásťročný prihlásil ku františkánom v Bratislave. Po skončení noviciátu v Trnave pokračoval v gymnaziálnych štúdiách v Skalici, ktoré ukončil maturitou 04.06.1934. Večné sľuby zložil do rúk P. Bruna Boehma v Malackách 07.07.1934. Potom pokračoval v štúdiu teológie v Bratislave. Po presťahovaní teológie do Žiliny, pokračoval v štúdiách v Žiline, potom v Rakúsku – Swarz in Tirol. Za kňaza bol vysvätený v Bratislave v Dóme sv. Martina biskupom Jantauschom 29.06.1937.
Jeho prvým pôsobiskom bol od r. 1938 kláštor v Kremnici. V tom čase tam boli viacerí pátri, osvedčení ako ľudoví misionári, takže mal dobrú školu a sám začal čoskoro svoju misionársku činnosť. Do totality absolvoval vyše 30 ľudových misií po mestách a dedinách celého Slovenska. Zaučil sa aj do pastoračnej práce s hluchonemými v ústave v Kremnici, kde už predním úspešne účinkoval P. Ján Baptista Chládecký. Okrem toho pomáhal aj v redakcii Serafinskeho sveta a Priateľa dietok. Od júna 1941 bol gvardiánom v Trnave. Boli to roky vojny. Mladý gvardián dobre zvládol všetky svoje úlohy predstaveného kláštora a pastoračného pátra v Trnave i po celom okolí. Príkladne sa staral o terciárov. Od júna 1947 do októbra 1948 bol vymaľovaný kostol sv. Jakuba a ozdobený mnohými veľkoplošnými freskami akademického maliara E. Massányiho z Nitry.
Po barbarskej noci 1950 sa začala jeho krížová cesta. P. Dionýz je ukážkovým exemplárom rehoľníka vláčeného po koncentrákoch. Od r. 1950 do r. 1954 prešiel dvanástimi štáciami na Slovensku i v Čechách. Prvou zastávkou bol Pezinok, poslednou Želiv, medzi nimi (niektoré opakovane): Báč, Podolínec, Malacky, Beňadik, Osek u Duchcova. Po návrate zo Želiva (december 1954) bol dva roky duchovným v Charitnom dome v Dolnom Smokovci. P. Dionýz si takto spomína na život v Pezinskom „kláštore“: „V Pezinku sme niekoľko týždňov pracovali v záhrade. Okrem manuálnej roboty sme boli ustavične kŕmení horkými pilulkami prednášok, ktoré nás mali prevychovať v duchu „vedeckého“ marxizmu – leninizmu. Táto „strava“ spočívala v čítaní novín, ku ktorým sme museli podávať vlastný komentár. Predtým nechýbala ani pravidelná ranná rozcvička tela, vraj, aby sme dostali nového ducha. Pezinok sa tak stal prvou zastávkou utrpenia a „maturitou“ nového doznievania…“
Ďalšie roky mal svoj domov v Hlohovci u príbuzných.
Po obnovení rehoľného života r. 1989 sa vrátil do kláštora v Hlohovci, kde pomáhal mladým bratom pri ich začiatkoch. Podľa možnosti pomáhal v pastoračnej službe vo františkánskom kostole. Neúnavne prispieval do katolíckych periodík a týždenne mal úvodník vo „Farskej rodine” (časopis RKFU – Hlohovec). Z príležitosti 60 – ročného jubilea svojho kňazstva vydal knižne svoju autobiografiu: „Po serafínskej ceste”, 1997. Knižka je vzácna aj preto, že ako jediný z františkánov napísal svoje spomienky z ťažkých rokov po likvidácii rehoľníkov.
V úctyhodnom veku 93 rokov života, 74 rokov rehoľného života a 67 rokov kňazstva, zomrel dňa 09.11.2004 v kláštore v Hlohovci. Na pohreb sa zišlo mnoho bratov ako aj veriacich, ktorí ho poznali. Pohrebnú svätú omšu celebroval a obrady viedol otec arcibiskup Ján Sokol. V kázni, okrem iného, spomenul, že P. Dionýz bol jeho spovedníkom, ktorý ho vždy starostlivo vypočul a usiloval sa dať nie všeobecné, ale zodpovedné a osobné poučenie a napomenutie.
BIBLIOGRAFIA:
P. Dionýz Tomašovič: „Po serafínskej ceste.“ Vydavateľstvo Serafín 1997
LITERATÚRA:
P. Dionýz Tomašovič: „Po serafínskej ceste.“ Vydavateľstvo Serafín 1997; P. Fidél Jurčovič: Františkáni na Slovensku, vydal Provincialát Rehole Menších bratov – františkánov, rok 2003; Správy zo života provincie Najsv. Spasiteľa, december 2004
