Pochádzal z rodiny obuvníka a zároveň kostolníka (otec zomrel pred jeho narodením). Po základnej škole v rodisku študoval na nižšom gymnáziu v Trstenej. Tam poznal účinkovanie františkánov. To rozhodlo o jeho povolaní, stať sa františkánom. Do rehole vstúpil 25.08.1929 v Trnave. Prijal rehoľné meno Emanuel. Po jednoročnom noviciáte ďalší rok pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Malackách a štúdium ukončil na štátnom gymnáziu v Skalici, kde maturoval v roku 1934. Tu sa začal venovať poézii v študentskom spolku Združenia Dr. Pavla Blahu. Básnické aj iné literárne prvotiny uverejňoval v dvojmesačníku Prvosienky (vychádzal od novembra 1932). Teológiu študoval v Bratislave, kde sa zapojil do študentského krúžku sv. Bonaventúru, ktorí sa stal základňou na vydávanie časopisu Františkánsky obzor. P. Emanuel sa stal jeho prvým redaktorom (1935). Prispieval doň básňami i prózou s eticko-sociálnou tematikou. Jeho básne, ktoré sporadicky vychádzali aj v iných periodikách, sú meditáciami nad radosťou a žiaľom, nad smútkom i súcitom.
Ukážky: „Umelec hral a ja som videl iba radosť a žiaľ nežne sa chvieť na rozspievaných strunách… Umelcovi do daru zatlieskal priestor nemý, nad horou bolestne zlomeným krídlom zamával vták a musel, musel k zemi.” (Františkánsky obzor I, 1935.) Alebo: „S brieždením vstáva smútok i súcit . . . Dozreli otcom mozole na pracovitej dlani, večer z nich radosť vyklíči pri detskom štebotaní. Ťažkým by, ťažkým deň sa zdal, keby v ňom nebol súcit, iba žiar.” (Františkánsky obzor I, 1935.) Básne mu uverejňovali najmä v Kultúre. (Trnava, SSV.)
V Bratislave viedol aj kroniku kláštora. V štúdiu teológie pokračoval v Žiline a v Záhrebe, kde sa naučil chorvátsky a taliansky jazyk. Za kňaza bol vysvätený 29.06.1937. Odvtedy účinkoval v pastorácii. R. 1939 zložil skúšku pre katechétov, ktorá ho oprávňovala vyučovať náboženstvo na gymnáziách. V školskom roku 1939/1940 vyučoval na gymnáziu v Skalici ako profesor náboženstva, od nasledujúceho roku už bol riadnym profesorom náboženstva a talianskeho jazyka a literatúry. V týchto funkciách v Skalici účinkoval do konca školského roku 1946. V skalickom kláštore bol aj historiografom, čoho stopy vidno v kláštornej kronike, kde starostlivo zapisoval udalosti od roku 1933, s prestávkou až do júla 1946. V rokoch 1940-1942 dokonca viedol aj kroniku mesta Skalice. V Skalici rozvinul širokú činnosť predovšetkým v rámci spolku sv. Antona, v ktorom sa pestovala literatúra, najmä poézia a dramatické umenie. Nacvičil celý rad divadelných hier, prevažne s rozprávkovými námetmi. Potom účinkoval na poštátnenom františkánskom gymnáziu v Malackách ako profesor až do jari 1950; dosiahol, že všetci žiaci chodili na náboženstvo, ktoré už vtedy bolo nepovinným predmetom. Po likvidácii kláštorov v noci z 13. na 14.04.1950 bol spolu s ďalšími rehoľníkmi internovaný v jasovskom kláštore.
Po svojom prepustení sa so svojimi predstavenými dohodol, že bude dočasne pôsobiť na fare. Od roku 1951 pôsobil ako správca farnosti v Skalici, potom od roku 1960 vo farnosti vo Svätom Jure pri Bratislave. Pracoval aj ako exercitátor duchovných cvičení v charitných domovoch v Piešťanoch a Dolnom Smokovci. Táto práca ho veľmi vyčerpávala, až sa jej r. 1953 zriekol a venoval sa len pastoračnej činnosti a prekladaniu. V osamotení písal meditácie a úvahy. Mal úspechy v pastorácii a po veľmi vydarenej birmovke dostal od istého funkcionára národného výboru výstrahu. Onedlho, v noci z 30. na 31.12.1965, bol zákerne zavraždený profesionálne cieleným výstrelom z pištole. Predpokladá sa, že hlavným dôvodom tejto vraždy bolo jeho zásadné odmietnutie spolupráce s vtedajšou Štátnou bezpečnosťou. Prípad je doteraz nevyšetrený. Pohreb bol 4. januára 1966 vo Svätom Jure. Na pohrebe sa zúčastnilo vyše 200 kňazov a zástupy veriacich zo Záhoria i z Bratislavy.
Hoci bol nádejným literátom, ako básnik sa čoskoro odmlčal. Do Prvosienok, Františkánskeho obzoru a Kultúry prispel básňami, krátkymi prózami a úvahami s eticko-sociálnou tematikou. Cenné sú jeho poetické meditácie, preniknuté radosťou i žiaľom, smútkom i súcitom. Jeho vzorom bol taliansky františkán, mystický básnik Jacopone de Todi (1230-1306), z ktorého prekladal a venoval mu portrét (Františkánsky obzor, r.l, 1935). Do Duchovného pastiera na písal niekoľko hlbokých meditácií; posledná z nich tam bola uverejnená až po jeho smrti (r.41, 1966, č. 14). Hlavný prúd jeho literárnej aktivity sa však uberal v smere prekladateľstva; slovenskému čitateľovi sprístupnil 16 diel z chorvátskej a talianskej literatúry od kresťanských spisovateľov, ktoré uvádzame v Bibliografii.
Jeho požehnanú činnosť ohodnotila v nekrológu aj redakcia Duchovného pastiera: „Na Silvestra ráno — 1965 — našli na fare v Jure pri Bratislave zavraždeného miestneho správcu fary Emanuela Jozefa Cubínka. Tragická udalosť sa hlboko dotkla celého duchovenstva, ktoré nebohého poznalo ako horlivého exercitátora, a širokých radov veriacich, ktorí v ňom stratili dobrého dušpastiera, oddaného priateľa a úprimného človeka. Poslednú z nich o Božom milosrdenstve uverejňujeme už po autorovej smrti, spájajúc s ňou spomienku na milujúce kňazské srdce. ktoré dotĺklo vo veku 53 rokov a po 28 ročnom kňazskom účinkovaní.” (Duchovný pastier 41, 1966, 19.)
BIBLIOGRAFIA: Len samostatne vydané preklady: Ignace M.: Kalvária a oltár (1935); Deželič, V.: Vybral si Sofiu (1941); Šenoa, A.: Zlatníkovo zlato (1942); Gatti, A.: Milka a Albert (1943); Deželič, V.: Prekliaty hrad I-II (1943); Papini, G.: Hotový človek (1943); Ändrič, L: Írsko (1943); Verga, G.: Don Gesualdo (1945); Manzoni, A.: Snúbenci (1947); Salvaneschi, N.: Katedrála bez Boha (1947); Majocchi, A.: Život chirurga (1948); Salvaneschi, N.: Pastier na výšinách (1949); Brocchi, V.: Osud v hrsti (1949); Liguori, A. M. de: Cesta spásy (1950); Stankovič, B.: Nečistá krv (1965); Hojdačka na vŕbe (1964, divadelná hra), Desnie, V.: Vlnenie jari a umierania (1968).
LITERATÚRA: Kováč, A.: Dva výstrely pri hornom kostole. Práca, 5.1.1966; Gajdoš, V. J.: Slovenskí františkáni. Galt, Ont., 1976, 8.58-59; Krupár, J.: Preklady v predtuche tragickej smrti. Katolícke noviny, r.98, 1983, č. 19; -an-: Verný až do vyliatia krvi. Serafínsky svet, r.41, 1997, č.8; Kaňa, S.: Legenda o pátrovi Emanuelovi. Bratislava 1997. LKKOS JÁN Letzt.
