Pochádzal z poľsko – slovenského pohraničia, od detstva vyrastal v slovenskom prostredí oravského mestečka Trstená. Jeho otec sa volal Kazimír, matka Barbora, rod. Jugarzanková. Roky a miesta jeho štúdií sa dajú rekonštruovať iba čiastočne. V r. 1725 – 1726 bol žiakom nižšej gramatickej triedy školy v Žiline. Odtiaľ pravdepodobne prešiel na piaristické gymnázium v Ružomberku.
30.06.1733 vstúpil do Salvatoriánskej provincie františkánskej rehole v Hlohovci a prijal rehoľné meno Hugolín. Po noviciáte v kláštore v Pruskom (r. 1733 – 1734) absolvoval v r. 1734-1736 rádové štúdium filozofie (Beckov), od r. 1736 študoval teológiu v Žiline, za kňaza ho v duchu dobových zvyklostí vysvätili už ako poslucháča štvrtého semestra (r. 1738). Štúdium teológie ukončil r. 1742 v Žiline, kde potom pôsobil ako kazateľ a hospodársky správca kláštora.
R. 1743 ho preložili do Beckova, odtiaľ po roku do Pruského. Príslušníkom komunity tamojšieho kláštora ostal až do konca života. Okolnosť, že ho provinciálne predstavenstvo ponechalo celých 43 rokov v jednom pôsobisku, súvisí podľa všetkého s jeho dlhotrvajúcou pľúcnou chorobou. Počas letných mesiacov sa liečil na salašoch pruštianskeho panstva Kőnigseggovcov. V r. 1765 – 1773 mu zdravotný stav umožňoval pastoračnú výpomoc v okolitých farnostiach (Štiavnik, Papradno, Považská Bystrica, Predmier, Dubnica nad Váhom, Súľov).
Posledné roky života (r. 1775 – 1787) strávil ako dvorný kaplán v šľachtickej rodine Madočániovcov v Horovciach. Tam aj umrel. Ale pochovali ho v kláštornej krypte v Pruskom. Nad vchodom do kláštora 30.05.1937 otvorili pamätnú izbu Hugolína Gavlovviča. Použili pre ten účel nepoužívaný chór františkánskeho kostola, ktorý je tiež kultúrnou pamiatkou. V kláštornej kronike v Pruskom je poznamenané, že páter Hugolín Gavlovič bol každému milý a všetkými milovaný, ozajstný nasledovník sv. Františka, a hoci bol chorý, jednako vynikal ako neúnavný a horlivý robotník vo vinici Pánovej. Bez týchto vlastnosti by nebol mohol napísať toľko kníh, ktoré sú dnes známe.
Gavlovič bol jednou z výrazných osobností františkánskej rehole, ktoré sa najmä v druhej polovici 18. st. významne podieľali na formovaní slovenskej barokovej kultúry a myslenia. Otázku autorstva a skutočného rozsahu jeho diela sa však dodnes nepodarilo objasniť s definitívnou platnosťou. Z jeho rozsiahleho diela, sústredeného na mravnú nápravu a duchovné zušľachťovanie osobnosti i spoločenstva, sa vynímajú predovšetkým dve monumentálne veršované skladby – „Valaská škola mravúv stodola“ (r. 1755) a „Škola kresťanská“ (r. 1758), ktoré adresoval členom tretieho františkánskeho rádu.
Na objavení celého Gavlovičového diela má zásluhy P. Celestín Lepáček. V tridsiatych rokoch objavil a pospisoval také Gavlovičove rukopisy, ktoré dotiaľ neboli známe a ležali zabudnuté v kláštorných a iných knižniciach. Výsledky svojich výskumov tlačou uverejňoval vo výročných správach františkánskeho gymnázia v Malackách (školské roky 1830-31 až 1936-37). Tým sa ukázali rozsah i obsahové bohatstvo Gavlovičovho génia, ktoré čoraz viacej zaujíma slovenských literárnych historikov a kultúrnych pracovníkov. Lepáček všetku Gavlovičovu literárnu činnosť roztriedil na päť skupín: didakticko-pedagogickú, asketickú, vieroučnú, kazateľskú a prekladateľskú.
V prvej skupine jedinečné miesto zaujíma Valaská škola mravov stodola. Gavlovič ju zložil v roku 1755, keď sa neďaleko Pruského v horách pod Vršatcom liečil z pľúcneho neduhu. Stýkal sa tam s jednoduchými pastiermi a roľníckym ľudom. Zo vzájomných rozhovorov a poučovaní vzniklo obsiahle veršované dielo, ktoré pozostáva z 1298 básní. Gavlovič tu zhrnul množstvo mravných naučení a praktických rád pre najrozličnejšie životné okolnosti. Týkajú sa tak náboženských ako aj občianskych a spoločenských zásad. Popri skúsenostiach zo života medzi ľudom a príležitostnými stykmi s pánmi vo veršoch sa prejavuje aj Gavlovičova knižná učenosť, nadobudnutá nielen z Písma svätého a zo spisov svätých Otcov, lež aj z čítania humanistických kníh a z diel gréckych a latinských spisovateľov. Vo Valaskej škole výrazne vyniká Gavlovičovo sociálne cítenie. Má útrpnosť s biedou vrchnosťami utláčaného sedliackeho ľudu. Z toho nutne vyplýval aj jeho odpor a kritika nespravodlivých pánov i boháčov. Lebo mnohé pravdy a rady podával svojsky, vtipným slohom a štýlom, popretkávaným obrazmi, príkladmi, porekadlami, bájkami a pod. Valaská škola bola akoby kresťanská výchovoveda a mravouka.
Hoci Valaská škola bola pôvodne určená predovšetkým prostému ľudu, do ruky sa mu dostala dosť neskoro. Prvý raz tlačou vyšla v Trnave v rokoch 1830-31 vo dvoch zväzkoch. O jej vydanie sa postaral katolícky kaplán Michal Rešetka. Verše sa mohli aj spievať, lebo im predchádzali príslušné melódie, pochádzajúce vari od samého Gavloviča. Medzi staršími ľuďmi sa tradíciou zachovala spomienka, že ich predkovia tie verše skutočne spievali a tak sa ich aj učili.
„Valaská škola mravúv stodola“ je dielo s dôsledne premysleným kompozičným plánom. Autor v ňom reflektuje a komentuje etiku medziľudských vzťahov. Epické pozadie jeho didakticko – moralizačných ponaučení tvorí 21 biblických pastierskych príbehov. Chronologickým zoradením a smerovaním (od prvého starozákonného pastiera Ábela až po novozákonné zrodenie „Dobrého pastiera”) predstavujú vlastne dejiny spásy. S touto koncepciou súvisí aj spôsob Gavlovičovho podania, v ktorom sa prelínajú biblické a súveké udalosti. Autor pritom v nepriamej polemike s európskou idylickou pastorálnou tvorbou uplatňuje princíp veristického opisu výjavov a reálií. V 59 strofách (konceptoch) každej nóty (vrátane Prídavku bez úvodného príbehu) podáva súhrn ponaučení a praktických rád pre každodenný súkromný aj verejný život jednotlivca i spoločnosti. Pri ich literárnom stvárnení sa riadi zásadou „docere et delectare” (poúčať a zabávať). Tematicky i námetovo čerpá z repertoáru biblickej, antickej, stredovekej, humanistickej a barokovej slovesnosti. Účinne pritom využíva frazeologické bohatstvo predspisovnej slovenčiny, najmä jazyk prísloví a porekadiel. Príklady uplatňovania a dodržiavania kresťanských mravných zásad sa u neho nikdy nevyčerpávajú jednostranným moralizátorským gestom. S porozumením pre ľudské poklesky a slabosti podrobuje ten istý jav viacerým uhlom pohľadu, v presvedčení, že „i nejhorší v svete človek má nečo dobrého, jako i nejlepší človek nebýva bez zlého”. Úroveň mravnej integrity obce odvodzuje od vnútornej celistvosti každého jej príslušníka; ako najvyššiu normu zodpovednosti pred Bohom i pred blížnym vyzdvihuje svedomie.
Ukážka:
Jestli se chceš, jako svedčí, opilstva varovat,
tak sobě daj opilého člověka malovat:
Ked bude neočesaný a sliny po brade,
neumytý, nespúsobný, zaválený všade.
Slabé nohy, mŕtvy jazyk a krvavé oči,
vždycky letic dobre nosem, čo s nohú pokročí.
V hlave víno, v bruchu rozum, v údoch žádnej sily,
tento nápis daj pod neho: Hle, človek opilý.
Tento človek neni človek, neb rozum utratil,
když se s zbytečným nápojem v hovado obrátil.
A jak spadne do kaluže, bude postel jeho
a i svine tam líhajú z obyčeje svého.
Vonkajšou formou sa podobá „Valaskej škole“ „Škola kresťanská“, ktorú Gavlovič zložil v roku 1758. Pojednáva o štyroch posledných veciach človeka: o smrti, o súde, o pekle a o nebi. Bola to obľúbená téma barokových kazateľov a spisovateľov. Aj v diele s eschatologickým námetom autor zdôrazňuje, že kvalita ľudského bytia je priamoúmerná mravnej sile, ktorú človek vkladá do každodenného životného zápasu. Z tohto hľadiska je nezmieriteľným kritikom morálnej vypočítavosti a eticky pochybných praktík. Okrem Lepáčkových základných informácií o tomto diele je obsiahla osobitná štúdia Andreja Mráza: Gavlovičova Škola kresťanská, Bratislava 1940.
Obidve skladby potvrdzujú Gavlovičovu vyspelú slovesnú kultúru i poučenosť v barokovej poetike. Základnou eticko-výchovnou intenciou s rétorickými prostriedkami sú previazané s princípmi kazateľskej poetiky. Spätne na to poukazuje Gavlovičova obsiahla rukopisná zbierka kázní „Kameň ku pomoci“(1779), kde osvedčuje nielen znalosť pravidiel rétorickej výstavby kázňového textu, ale aj pozoruhodné exegetické schopnosti. Sú to slovenské kázne, dokončené v roku 1779. Na vyše 800 stranách fóliového formátu obsahuje kázne na všetky nedele, roku a na niektoré výročité sviatky. Je to cenné literárne dielo. „Nie je to suché mlátenie slov, omáľanie otrepaných fráz, ale svedomité, pôvodne, podľa rečníckych pravidiel vypracované, poučné, výchovné dielo. Hlavným predmetom kázní je živá viera, vieroučné pravdy s mravnými naučeniami” (Lepáček).
Poslednou známou Gavlovičovou literárnou prácou je učebnica „Peťsto naučení o dobrých mravoch“, ktorú autor datoval do r. 1782 a venoval ju školskej mládeži. Ide o výber z antických „učiteľov” etiky, ktorých výroky a sentencie predstavovali dobovú školskú lektúru. Uvádza ich v latinčine i vo svojom veršovanom pretlmočení. V úvodnom príhovore sa pritom hlási k potrebe kresťanského zhodnocovania a dotvárania antických etických hodnôt v duchu erazmovskej tradície.
Čo sa týka Gavlovičovej slovenčiny a pravopisu, i gramatickej stavby jazyka Valaskej školy, “má viaceré styčné miesta s kodifikovanou gramatikou bernoláčtiny . . . Autor dal prednosť pravopisnému úzu, ktorý na svoj čas bol pomerne precízne vypracovaný” (R. Krajčovič).
Časť svojej tvorivej aktivity venoval aj prekladom a úpravám textov pre potrebu členov rehole. V 70. rokoch 18. storočia sa sústredil na otázky duchovného sebazdokonaľovania novicov, rehoľníkov i laických veriacich (nezvestná Škola duchovní aneb Naučení ku duchovnému rozjímaní, 1777; Cvičení duchovní, 1778, a i.).
Gavlovič si niektoré rukopisy sám ilustroval alegorickými kresbami a inými ozdobami, i kolorovanými. Sám sa v svojich rukopisoch priamo nemenoval. Niekedy naznačil len príslušnosť k františkánskej rehole alebo ku kláštoru v Pruskom.
Z jeho rozsiahleho rukopisného diela vyšla tlačou iba Valaská škola mravúv stodola. R. 1830 vyšiel v trnavskej tlačiarni stručný výber pod názvom Mravné verši. Relatívne úplné – do dvoch zväzkov rozdelené – vydanie skladby pripravil M. Rešetka (Trnava 1830-1831), ktorý okrem viacerých kompozičných zásahov upravil Gavlovičovu kultivovanú predspisovnú slovenčinu západoslovenského variantu do bernolákovčiny, čím skreslil pôvodné znenie textu. Za zmienku stojí zámer kapucína F. Škutila vydávať z diela poslovenčený seriál (r. 1905 vyšiel v Pezinku iba prvý zošit). Skrátenú úpravu Valaskej školy vydal r. 1971 R. Krajčovič vo vydavateľstve a znovu v tom istom vydavateľstve v r. 1982. R. 1988 vydal v USA transliterovaný prepis diela, doplnený jazykovednou štúdiou L. Ďuroviča, prof. G. J. Sabo SJ, americký jezuita slovenského pôvodu. O rok neskôr (r. 1989) sa slovenská kultúrna verejnosť dočkala kritického vydania Valaskej školy, ktoré pripravila G. Gáfriková. Ukážky zo Školy kresťanskej a z Petsto naučení. .. vyšli zatiaľ iba v antológiách. Všetky ostatné Gavlovičove diela zostali v rukopisoch, uložených nateraz zväčša v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. I napriek tomu sa hodnotia ako najbohatší prínos do slovenskej literárnej tvorby pred bernolákovským obdobím.
V nasledujúcej bibliografii diela sú uvedené podľa Lepáčkovho triedenia. Názvy niektorých rukopisov skracujem.
BIBLIOGRAFIA
Didakticko-pedagogické diela: Walaska Sskola Mrawuw Stodola ge zložená y napsana na Salassi w Panstwi Pruščanskem, pod Zamkem Wrssatskim y na Chrastkoweg. Skrz gedneho nemocneho Kňeza z Prwniho Rádu Swateho Otce Frančisska Serafínskeho, z chudobneho Klasstera Prusscanskeho Bratruw Menssich, Když z dowoleňim sweg Wrchnosti na predmenowanych Salassoch k zdrawi swemu žinčisu užiwal. Kteružto Sskolu ňiňi Wssem ctnym o sweho Tytulu hodným Bratrum a Sestrám Tretiho Radu tehož Welikeho Patriarchi Sw. Otce Frantisska Seraffinskeho k weselemu y užitečnemu čitawaňi srdečne obetuge, a wdečne widawa. Roku Páňe 1755. Dňe 12. Mesice Brezna. Rukopis je veľkosti 22×18 cm a má XXIV, 736 strán. Dva diely. — Adamowa Promena. 1745, strán 27. — Qualis vita, mors est ita. 1749, strán 46. — Sskola Kresťanská zwerssami zwazana k čytani a k spiwani, i k rozgimani sporadana o čtyrech poslednich wecách čloweka totissto: o smrti, o sude, o pekle a o nebi, k potupení hrichu, a wsseckeg márnosti spusobena. Skrz gedneho nemocnehc kneze z Prwniho Radu Swateho Otce Frantisska Seraffinskeho w chudobnem klasstere Prusstanskem . . . zložená y napísaná . . . W Pruskem Roku Pána 1758. Rukopis je veľkosti 23×19 cm, strán 576.
Asketické diela: Kniha o márnosti swetskeg. 1780. — Sskola duchowni. Aneb naučení ku duchownemu rozgimani . . . Zrydzena ku poznaní Boha, sebe, y wsseckeg márnosti. . . Napísaná w Horowcach skrze gedneho nedužyweho kňeze radu Bratruw Menssych … na ten čas w Horowskem kasstili ,milostiweho panstwa Madačani náhodného kaplána. Roku Pane 1777. — Rozmluwani neb rozgimani duchowne. 1747, strán 75. — Swate rozgimani z Bohém gest zmluwani. 1777, strán 239. — Warug se márnosti, gak chcess bit w swatosti. 1777, strán 302. — Cwičeni duchowne. 1778, strán 355. — Novena octavarum spiritualium. 1779, strán 687. — Manuductio Religiosi tyronis aut cuiuscunque christiani ad spiritualis vitae perfectionem per quotidianum exercitium oraiionis et meditationis. 1779, strán 44.
Vieroučné diela: Katechyzmus aneb nauczeny krestyanske pro sprostých lydy, a male dytky, ktere chtegu ku swateg spowedy prystupowati napísaný roku 1746, strán 28. — Odpustky od negswetegssiho rymskeho papeže totižto Benedikta, tehož mena čtrnacteho wsseckym trém radum S. Otce Frantisska. 1746, strán 35.
Kazateľské diela: Kameň ku pomocy ktery obsahuge w sobe kazňe na wssecke nedele celého roku, y na wssecke slawnosťi uročyte, zepsane w Prussčanskem chudobnem klasstere skrz gedneho w zdrawi nedužyweho kňeze z Radu Swateho Francysska Seraffinskeho Bratruw Menssych … Y dokonané na kaplance w Horowskem kasstili u milostiweho panstwa Madačani Roku Pane 1779. Rukopis veľkosti 32×25 cm, strán 29,879.
Preložené diela: Menologium to gest Krátke rozmluwani o žywote bratruw a sester swatych, blahoslawenych, zázračných etc. Tretiho radu Sw. Otce Frantisska Seraffinskeho, ktere we welikem Menologium . . . zepsal Fortunatus Hueber . . . Nini pak pro duchowne potesseni Tretiho radu z latinského gazika na slowensky prelozene . . . w Pruščanskem klasstere. . . Roku Pane 1747. — Pasionái. Strán 433. — Žiwot Swateho Petra Regalata. 1746. — O pripraweni ku reholnimu žywobiti. Strán 106. — Pet sto naučeňi o dobrých mrawoch, ktere od starodawnych učyteluw skolskeg mladežy w latinskem jazyku popysane; ňiňi ale ku užytečnemu čytani skolskeg mladežy na slowenske wersse obraťene y napísane su. Skrze gedneho nedužyweho kňeza z Radu Swateho Francysska Seraffinskeho . . . z chudobného klasstera Prusscanskeho. Na ten čas náhodného kaplána w Horowskem kasstiti, u mylostiweho panstwa Madačani Roku 1782, strán 180.
LITERATÚRA:
Celestín Lepáček: Život a dielo P. Hugolina Gavloviča. (Štúdia vychádzala na pokračovanie vo výročných správach františkánskeho gymnázia v Malackách za školské roky 1931-32 a 1936-37.) Lepáček tam uviedol dovtedajšiu literatúru o Gavlovičovi. Z novšej treba spomenúť aspoň nasledovné práce: C. Lepáček: Zlomky ďalších Gavlovičových rukopisov. (Literárno-historický sbomík Matice slovenskej II-III, 1945-46, 79-84); Bobek, W.: Dvaja slovenskí veršovníci: Peter Benický a Hugolín Gavlovič. (In: Sborník literárno-vedeckého odboru Spolku sv. Vojtecha, II, 2. Trnava 1935. s.157-191); Heidenreich, J.: Gavlovičova Valaská škola. (In: Ze studií o literature 18. stolelí. Sbomík Matice slovenskej 13, 1935, s.218-240; 14, 1936. s.430-463); C. Lepáček: Františkáni v borbe za práva slovenského ľudu. (Prešov 1948); Andrej Mráz: Gavlovičova Škola kresťanská. (Separát z Historica litteraria Slovaca II, Bratislava 1940, strán 60. Pozri o tom repliku C. Lepáčeka v Slovenských pohľadoch 1941, 143-148); Eugen Šoka: P. Hugolín Gavlovič, slovenský básnik – františkán. (Františkánsky obzor III, Bratislava 1937, 42 n.); Milan Chlad: Odhalenie pamätnej dosky Hugolina Gavloviča v Pruskom. (Slovák 30.05.1937); Milan Chlad: Gavlovičovo jubileum. (Kultúra 9, Trnava 1937, 103 n.); Jozef Minárik: Kapitoly zo staršej slovenskej literatúry III. (Vysokoškolské skriptá, Bratislava 1972, 74-83); Hugolín Gavlovič: Valaská škola. Skrátená úprava pôvodnej skladby Walaska sskola. (Bratislava 1971). V knihe sú dve štúdie: M. Hamada: Hugolin Gavlovič a jeho Valaská škola, a R. Krajčovič: K jazykovej výstavbe Valaskej školy; Dušan Janota: Pamätnú izbu Hugolínovi Gavlovičovi. (Katolícke noviny 09. 01.1966); E. A. Fi1o: Pamätná izba Hugolina Gavloviča v Pruskom. (Katolícke noviny 14.05.1972); Hugolín Gavlovič: Valaská škola. Fragmenty skrátenej úpravy pôvodnej skladby. (Nové slovo 1969, č. 51-52). O Hugolínovi Gavlovičovi sa píše vari v každej literámo – historickej príručke a učebnici. Jestvuje aj veľa príležitostných príspevkov s ukážkami z Valaskej školy, i bez nich v rozličných časopisoch i v novinách.; Slavkovská, G.: Gavlovičova Valaská škola. (In: Slovenská literatúra, 21, 1974, s.459 – 480); Slavkovská, G.: „Tajomstvá” prvého vydania Valaskej školy. (Slovenská literatúra, 25, 1978, s.663—669); Gáfriková – Slavkovská, G.: „Páter minorita” slovenskej poézie 18. storočia. (In: Literárne rozhľady. Bratislava 1986, s.38-44); Hugolín Gavlovič v dejinách slovenskej kultúry. (In: Zborník z vedeckej konferencie 3.-4. júna 1987 v Považskej Bystrici. Zost. L. Sedlák, Martin 1989); Hamada, M.: Zrod novodobej slovenskej kultúry. (Bratislava 1995, s.169-187. 197-200. 243-252).; LKKOS str. 389-391 spracovala Gizela Gáfriková
