Pochádzal z roľníckej rodiny. Krstným menom sa volal Anton. Po skončení dvoch ročníkov filozofie vstúpil 11.10.1830 v Malackách do františkánskej rehole, kde dostal meno Anián. Po absolvovaní teologických štúdií ho 24.12.1833 vysvätili za kňaza. Verejnú činnosť začal v kláštore v Trnave ako slovenský kazateľ. Od r. 1837 bol profesorom teológie v kláštoroch vo Frauenkirchen (Burgenland, r. 1837-38), v Trnave (r. 1839), v Bratislave (r. 1840-44), v Nitre (r. 1844-45) a opäť v Bratislave (r. 1845-52). Ďalších päť rokov bol v Malackách, najprv magistrom novicov (r. 1852-54), potom gvardiánom (r. 1854-57). Odtiaľ prešiel za gvardiána do Bratislavy (r. 1857-60). Súčasne tam bol aj profesorom a direktorom teologického učilišťa.
V roku 1860 sa stal v Bratislave sekretárom provincie a riaditeľom slovenských terciárov. V bratislavskom kláštore bola v tej dobe knižnica, ktorá obsahovala 8.000 zväzkov. Knihy s Dobšovičovými podpismi dosvedčujú jeho záujem nielen o teológiu, ale aj o filozofiu, históriu, medicínu, pedagogiku a pod.. Opatroval sa tam aj jeho rukopis o pedagogike (Latinský rukopis o pedagogike – nezvestný). Jeho exlibris mala aj Kollárova Sláva Bohyne (Pešť 1839). V roku 1861 umrel. Pochovali ho v kláštornej krypte. V izbe Jána Hollého na Dobrej Vode sa nachádza portrét Aniána Dobšoviča, ktorý v r. 1844 namaľoval v Bratislave Eulinger.
Ako osobný priateľ Ľudovíta Štúra patril medzi prvých katolíckych vzdelancov, ktorí podporovali národné hnutie štúrovcov. Osobným presviedčaním získal mnohých katolíckych kňazov pre myšlienku národného zjednotenia na základe štúrovskej slovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka. Ukázalo sa to najmä vtedy, keď vyšlo Nárečja slovenskuo (r. 1846). Časopis Pautnik český (II, r. 1846, 53 n.) ostro písal proti “odluke”. Dobšovič iste po dohovore so samým Štúrom, pohotovo vyvrátil všetky falošné predstavy českého časopisu proti slovenčine. Medziiným napísal: “Každí národ má svoj vek, v ktorom sa rozvíja, kvitne a kvitnúc plodmi vzdelanjeho ducha svoj svet naplňuje … i národ Slovenskí . . . už zo sna mnohoročňjeho prebudení vyzdvihuje hlavu, obzerá sa okolo seba, ďivi sa nad svojím tuhím a dlho trvajúcim spaním a položiac ruku na čelo mislí: či to má vždi tak biť ako dosjal bolo? Zaisťe ňje .. . Braťja milí! ňezavrhujte ďjeťa matki našej zo sna dlhjeho prebuďenuo, neklaďte kameň úrazu k nohám jeho! bo ono je ešťe slabučičkuo, a len teraz rozvíjať a vzdelávať sa počína, nebojťe sa ho, veť vám ono neublíži, neuškodí a ani na hanbu vám nebude.” Apológia slovenčiny vyšla v Orle tatranskom r. 1847 (Slovo k Pautnikovi českjemu. Orol tatranský II, r. 1846, č. 10, s. 280.) za redakcie samého Štúra, ktorý tam pripojil odobrujúce poznámky s pochvalou na “cťenjeho nášho spolupracovníka, opravdivú reč duše slovenskej”. Dobšovič sa postavil za slovenčinu aj v Chrástkovej ankete o tom, v akej reči a pravopise sa má vydávať Cyrill a Method (r. 1852).
Starosť o duchovné a sociálne potreby svojich rodákov postavila Aniána Dobšoviča na stranu bojovníkov proti alkoholizmu. Dôkazom toho je jeho hodnotný referát o Závodníkovom Hlase pastírskom (Orol tatranský U, r. 1847, č. 63, s. 500), kde horlí za braterstvá striezlivosti. Dobšoviča nachádzame aj medzi prvými predplatiteľmi Lichardovej Domovej pokladnice.
Prispieval do Slovenských národných novín (r. 1847 v č. 219 O tom, ako gróf Pálffy v Častej založil “opatroveň pre malje djetki”), do Cyrilla a Methoda (r. 1857 v č. 17 o odchode pátra Smatlíka za misionára do Palestíny; r. 1858 v č. 9 preklad Smatlikovho latinského listu z Jeruzalema) a do Katolíckych novín (r. 1856 v č. 40 o cirkevných slávnostiach v Malackách).
Samostatne vydal latinskú príručku pre duchovné potreby rehoľníkov: Manuale seraphicum seu Pia exercitia in usum Fratrum Minorum Ordinis S. P. Francisci Seraphici. Collecta per P. Anianum Dobsovits, ejusdem Ordinis Presbyterum. Posonii 1860. Typ. Aloysii Schreiber. (Serafinska rukoväť čiže nábožné cvičenia pre potreby menších bratov rehote sv. Františka Serafínskeho. Zozbieral Anián Dobšovič, kňaz tejže rehole. Bratislava, Alojz Schreiber 1860.) Je vhodné spomenúť aj jeho latinské záznamy v kláštorných kronikách z čias jeho gvardiánstva v Malackách a v Bratislave.
Dobšovičove zásluhy o reholu a o národ zhodnotili v nekrológoch Barnabáš Kužílek a Juraj Holček (Cyrill a Method 12, 1861, č. 26 a 27). Významné sú tam Holečkove slová: “Bol ale aj zaslúžilý o národ náš! Keď nesmrteľný Ľudovít štúr do zaspalých sŕdc slovenských iskry národnosti kresal, aby sa tieto chytili, Anián náš poskytoval k tomu trúd; mňa samého spiaceho v národe on prebudil.” Holček aj to spomína, že páter Anián bol pre populárnosť a rovnostajnosť veľmi obľúbený, preto ho volali “dobrým strýkom”.
Michal Chrástek charakterizoval Dobšoviča: “Kňaz horlivý, vzdelaný a národ svoj vrúcne milujíci” (RSNII, 230).
Anián Dobšovič svojou dobrou prácou išiel cestou, ktorou napomáhal zachraňovať individualitu slovenského národa. V tomto ohľade sa oprávnene pričleňuje k štúrovskej generácii v Bratislave. BIBLIOGRAFIA
Manuale seraphicum seu Pia ezercitia in usum Fratrum Minorum Ordinis S. P. Francisci Seraphici. Collecta per P. Anianum Dobsovits, ejusdem Ordinis Presbyterum. Posonii 1860. Typ. Aloysii Schreiber. (Serafínska rukoväť čiže nábožné cvičenia pre potreby menších bratov rehole sv. Františka Serafínskeho. Zozbieral Anián Dobšovič, kňaz tejže rehole. Bratislava, Alojz Schreiber 1860.) — Slovo k Pautnikovi českjemu. Orol tatranský II, 1846, č. 10, s. 280. — Referát o Závodnikovom Hlase pastirskom. Orol tatranský II, 1847, č.63, s. 500. – Latínsky rukopis o pedagogike (nezvestný); Latínske rukopisné záznamy v kláštorných kronikách v Malackách (1854-1857) a v Bratislave (1857-1860).
LITERATÚRA
Rizner, Ľ. V.: Bibliografia slovenského písomníctva. Turč. Sv. Martin 1929, I, 330; Farkas, Seraphinus: Scriptores ord. min. S. P. Francisci provinciae hungariae reformatae nunc S. Mariae. Posonii, typ. Caroli Angermayer 1879, 161; Gajdoš, V. J „Zabudnutý Štúrov pomocník.“ Kultúra 16, 1944, 78-84; Gajdoš, V. J.: „Nové mená v dejinách našej spisby. Slovenské pohľady 58, 1942, 647; Ercé: Slovenská krv. Bratislava 1942; Slovník náučný, red. Fr. Lad. Rieger, Praha 1862, H, 230; Szinnyei József: Magyar irók élete és munkái. Budapest 1893, D, 950.; LKKOS spracoval Ľubomír V. Prikryl.
