Pochádzal z baníckej rodiny. Ľudovú školu vychodil v rodisku. Gymnázium študoval v Skalici ako františkánsky kolegista. Za františkánskeho novica bol prijatý 26.08.1911 v Trnave. Filozofiu študoval v Hlohovci, teológiu v Bratislave a Žiline, kde ho aj 04.05.1919 vysvätili za kňaza. Najprv účinkoval ako lektor filozofie v Hlohovci, potom pôsobil v pastorácii vo viacerých františkánskych kláštoroch (Skalica, Kremnica, Hlohovec, Malacky). Zo Skalice páter Hyacint často prichádzal na pútnické miesto Mariatál. Napríklad 26.08.1939 tam priviedol púť zo Skalice a okolia v počte 1106 pútnikov.
Aby dosiahol širšie odborné vzdelanie študoval prírodné vedy na Univerzite v Brne (chémia, prírodopis, 1927-1932), zároveň na tamojšom konzervatóriu absolvoval hru na orgán (1929). Pedagogickú činnosť začal hneď na začiatku existencie františkánskeho gymnázia v Malackách (1927-1928, 1941-1947). Učil tam prírodopis a chémia. Po poštátnení gymnázia musel odísť do Hlohovca do pastorácie. Odtiaľ chodil celebrovať sv. omše do väznice v Leopoldove, lebo väzenský duchovný vdp. Štefan Schmidt bol už pre nové politické pomery prepustený. Štát ešte dočasne trpel duchovnú správu vo väzniciach, ale už nie nadlho. Čoskoro bol zbúraný aj väzenský kostol.
Ešte počas pôsobenia v Malackách sa venoval hudobnému umeniu, založil a viedol spevokol a orchester. V kostole predvádzal diela veľkých cirkevných skladateľov, koncertoval i na verejnosti (trojnásobné uvedenie Mozartovho Requiem). Pri tom sám komponoval, zložil päť omší pre miešaný zbor a orchester, rôzne príležitostné skladby náboženského rázu, jednohlasné i viachlasné, na latinské i slovenské texty. Jedna z omší, tzv. in memoriam (na pamiatku 25 výročia kňazskej vysviacky), bola kritikou veľmi pochvalne prijatá. Bol činný aj publicistický (články v Serafínskom svete).
Keď boli v r. 1950 kláštory násilne likvidované, internovali ho najprv vo Svätom Beňadiku, potom v Podolinci. V roku 1951 ho Štátny súd v Bratislave odsúdil na desať mesiacov straty osobnej slobody, 10 000,– Kčs pokuty a na prepadnutie majetku. Z väzenia ho prepustili však až v roku 1953. Po prepustení ho však odviezli do internačného kláštora v Pezinku. Potom bol internovaný v Charitnom domove v Báči. Z Báču ho 18.03.1955 presunuli späť do Charitného domova v Pezinku. Do Báču ho vrátili 25.03.1955. Dňa 08.07.1956 kázal v Báči na slávnostnej svätej omši tiež internovaného jezuitu P. Ľudovíta Eiselleho, ktorý sa v tento deň dožil 50. rokov kňazstva. Neskôr prišiel do Báču priateľ pátra Hyacinta, kanonik ThDr. Karol Körper. Obaja dostali v lete 1953 občianske legitimácie, lebo dovtedy mali len prepúšťacie listy z väznice. Legitimácie im doručili žandári z Vojky nad Dunajom. Súdružka zmocnenkyňa Leopoldína Pollová im ich však vzala, aby si uvedomili, že nie sú „plnoprávni občania, ale zverenci koncentráku“ – ako to napísal K. Körper. Ten píše o jednej zaujímavej udalosti:
„Naši návštevníci prichádzali pravidelne v nedeľu. Predstavovali rozptýlenie v našom jednotvárnom, sivom živote. Ale niektorí zašli aj v týždni. Raz dostal takú návštevu aj páter Hyacint. Správkyňa to nedovoľovala, a tak sme sa dohodli, že sa stretneme u jednej rodiny blízko kláštora. Po večeri, ktorá bývala už o šiestej, sme sa s Hyacintom vytratili na ulicu a prešli sme k susedom. Predtým sme však poprosili sestričku, ktorá večer zatvárala bránu, aby nám v noci na znamenie otvorila. Ale keď sme sa potom chceli v tme dostať naspäť, čakalo nás prekvapenie. Sestrička nám cez okno dala vedieť, že „stará“ dačo šípila a vzala kľúče k sebe. Neostávalo nám nič iné, len sa dostať dnu iným spôsobom. Sestričky nám podali stoličku, vystúpili sme na ňu a cez záchodové okno sme sa škriabali dnu. Museli sme o tom čušať, aby sme nekompromitovali rehoľné sestričky, ktoré v noci takto púšťali k sebe dvoch mládencov, starého gvardiána a ešte staršieho kanonika.“
Po prepustení na slobodu pôsobil P. Hyacint Haverla ako duchovný správca rehoľných sestier, internovaných v Charitnom domove v Močenku. Tam aj 22.01.1976 zomrel. Pochovaný je v rodnej Hodruši.
