Ján Šimko sa narodil 15. januára 1759 v Kňažiciach pri Zlatých Moravciach. Stredoškolské štúdiá odbavil v Nitre (1771-1775). Do rádu Menších bratov – Františkánov vstúpil dňa 09.05.1780 v kláštore Svätej Kataríny a prijal rehoľné meno Adalbert, ktoré sa ale v slovenských literárnych príručkách dôsledne prekladá ako Vojtech. Filozofiu študoval v kláštore v Malackách. V druhom ročníku filozofie r. 1783 na verejnej dišpute obhajoval filozofické tézy, ktoré vyšli tlačou pod názvom: „Propositiones ex universa philosophia“ (Úlohy všeobecnej filozofie, Bratislava 1783). V r. 1784-88 študoval teológiu v generálnom seminári v Bratislave a tam sa zoznámil s Antonom Bernolákom, čo malo potom vplyv aj na jeho literárnu činnosť. Počas svojho pobytu v Generálnom seminári pravdepodobne skomponoval skladbu: „Wisokeg Školi w Zámku Prešporském postawenég smuté od swého Riditela a laskawého Otca Ondrega Szabó Lúčení“, ktorou sa bohoslovci lúčili s riaditeľom bratislavského Generálneho seminára Ondrejom Szabóom. Vo veršoch sa usiloval o upevnenie náboženského cítenia čitateľov. Za kňaza bol vysvätený 25.07.1788.
Pôsobil v rôznych kláštoroch: 1788-91 Trnava, 1792-94 Malacky, 1795-98 Nové Zámky, 1799 Trnava, 1800-02 Nové Zámky, 1804-09 Nitra, 1812-15 Trnava, 1817 Bratislava, 1818 Nové Zámky, 1820 Trnava, 1821 Nové Zámky, 1822-27 Trnava.
Kňazské účinkovanie začal v kláštore v Trnave. Býval tam často a pôsobil ako sviatočný a pôstny kazateľ. V r. 1799 kázaval aj v trnavskej katedrále.
Počas pobytu v Nitre pôsobil ako kazateľ a katechéta. Nejaký čas bol domácim kaplánom rodiny Forgáčovcov v Jelenci. Posledné roky svojho života strávil znovu v Trnave. V starom kláštornom nekrológu bolo o ňom napísané, že bol zaslúžilým rehoľníkom a veľkým tvorcom slovenskej literatúry (pater bene meritus, literaturae slavicae magnus promotor). Pochovali ho v krypte pod kostolom.
P. Vojtech Šimko sa veľmi zaslúžil o slovenskú literatúru v období slovenského národného obrodenia. Samostatne vydal viacero príležitostných básní, mnohé sa však nezachovali. Generačne i tvorbou patril do prvého obdobia bernolákovského hnutia. Už pred Bernolákom sa síce slovensky písalo a knihy sa vydávali, lenže bez jednotného systému v slovenskej jazykovej oblasti.
Až Bernolák dal správny smer literárnym a národným snaženiam uzákonením jednotného spisovného jazyka. P. Šimko v prvom období držal s Jozefom Ignácom Bajzom, ktorý mal odlišný náhľad na spisovný slovenský jazyk ako Bernolák. V spore medzi Jozefom Ignácom Bajzom a Jurajom Fándlym sa postavil na Bajzovu stranu a spolupracoval pri zostavení pamfletu „Anti-Fándly aneb Dúwerné Zmlúwánj mezi Theodulusem treťího Franciškánuw rádu bosákem, a Gurem Fándly Naháckím farárem o, a proti geho Dúwernég Zmlúwe mezi Mníchem a ďáblem“ (Trnava 1789) – nazvanej tak preto, že sa v ňom obhajujú františkáni, ktorých Juraj Fándly napadol v knihe „Dúwerná Zmluva mezi Mníchem a ďáblem“ (Bratislava 1789). Bola to prvá kniha tlačená v bernoláčtine.
Šimko so svojimi priateľmi (Bajza, Chovanček) bránili nielen františkánsku reholu pred Fándlyho výpadmi, ale tiež kritizovali aj Fándlyho (vlastne Bernolákovu) slovenčinu. J. Fándly ho vo svojej odpovedi „Zahambení Posmíwač“, ktorá ostala v rukopise, jednako označoval ako slovenského básnika. Šimko sa neskoršie pridal na stranu Antona Bernoláka. Bol medzi zakladateľmi Slovenského učeného tovarišstva a vynikal ako plodný básnik a spisovateľ Bernolákovej školy.
P. Celestín Lepáček literárnu činnosť Vojtecha Šimka rozdeľuje na pôvodnú a na prekladateľskú. Pôvodnú zasa na básnickú a prozaickú. A hneď pripomína, že: „všeobecný charakter Šimkovej literárnej činnosti je náboženský, jemne preniknutý národným duchom. Vonkajšie rúcho forma je antická, duch barokový, rekatolizačný“. Básnické spisy sú dvojakého druhu: eschatologické a príležitostné. V prvých prehlbuje náboženského ducha a v príležitostných básniach ospevuje mecénov Slovenského učeného tovarišstva, prípadne rehoľných spolubratov.
Znakom barokovej literatúry je starostlivosť o spásu ľudskej duše. Najväčšou prekážkou na ceste k tomuto cieľu je hriech. Proti tomuto barokoví spisovatelia najlepší prostriedok vidia v rozjímaní o posledných veciach človeka: o smrti, o osobnom a poslednom súde, o nebi a o pekle. Tejto téme Šimko venoval svoje najobsiahlejšie básnické dielo: „O posledných vecách človeka“. Dielo zostalo v rukopise o piatich zväzkoch, pojednávajúcich osobitne o každej eschatologickej pravde. Spolu je to na 208 stránkach 6300 veršov, zložených v elegickom distichu.
Šimko tu využil ortodoxné učenie Cirkvi, podoprené Písmom, tradíciou a rozumom. Dielo je popretkávané mnohými citátmi aj zo spisov svätých otcov a cirkevných spisovateľov. Tematicky podobným básnickým dielom Šimkovým je: „O príprave k dobrej smrti“. Dielo zostalo v rukopise. Na 240 stránkach je 7034 veršov v elegickom distichu.
Príležitostné básne sú zväčša oslavné. Napríklad z r. 1789 sú verše na meniny pátra Antona Gregušku, gvardiána trnavského kláštora. Justínovi Špaidlovi, gvardiánovl toho istého kláštora, zložili báseň na jeho 50 – ročné kňazské jubileum. V básniach z r. 1820 a 1823 na počesť kardinála Alexandra Štefana Rudnaya, svojho spolužiaka z Malaciek, zas napodobňoval antické druhy a formy (časomerný verš s častým využívaním pozičných dĺžok). Vo veršoch z r. 1820 zbásnil životopis tohto mecéna slovenských podujatí. Rudnaymu je venovaná aj Šimkova báseň v hexametroch: „Rozmlúvání pastírov“. Formou sa podobá Vergiliovým selankám, no v obsahu sa pastieri rozprávajú o najdôležitejších udalostiach na Slovensku. Napokon do tretice Rudnaymu je venovaná aj báseň z r. 1823, keď v Trnave inštaloval nových kanonikov.
V niektorých príležitostných básniach spájal latinský a slovenský text (napr. r. 1824 v básni k narodeninám nitrianskeho biskupa Jozefa Klucha). Z príležitosti úmrtia tohože biskupa r. 1827 zložili spomienkové „Lutoriadky“.
Za zmienku stojí aj Lepáčkov náhľad, že Šimko môže byť autorom siedmej slohy historickej piesne „Nitra, milá Nitra“. Tá sloha znie prorocky: „Slniečko zapadá, ale zásek svitne, Da Boh, že nad Nitru zas znovu vikvitne“.
Zo spisov v próze sú dve knižky z františkánskym obsahom: „Skromná knižka františkánska“ a „Kniha života“ (preklad). Prvá vyšla tlačou, druhá zostala v rukopise. Z kazateľskej činnosti Vojtecha Šimka sú známe len jednotlivé príležitostne kázne, ktoré kázal v Trnave, v Nitre, v Nových Zámkoch a inde. Zachovali sa v rukopise. Z latinčiny preložil aj „Guwenka kňaza o histórii evanjelickeg knihi štyri“, rukopis o 133 stranách latinského a toľko aj slovenského textu.
Vydal preklad básne viedenského dvorského knihovníka, jezuitu Michaela Denisa: „Smutní Spewohlas k Chwále towarišstwa Géžissowého“ (Trnava 1824). V tejto skladbe, ktorá vznikla pri príležitosti zrušenia jezuitov, sa uvádza: „Z domow preč vihnali nás a našého tú Tovarišstva zlatú láski pretrhli reťaz. Vinili nás: ale nám nedaná jest radnica žádna, pred slušným súdem právo neišlo naše. Tak veliká v lúdskej tma hlave, v srdci leží!“ Napokon z maďarčiny preložil šlabikár pre slovenských žiakov a abecednú knižku pre školy krajinské.
Osobitne treba pripomenúť, že v kláštornej kronike v Nových Zámkoch zapísal po latinsky deje od počiatku kláštora z r. 1626 až do r. 1821. Je veľmi pravdepodobné, že po literárnej stránke pripravil spevník: „Pesnički, které sa v novozámském kostele rádu svätého Frančiška Serafinského pri mši svätéj, a inších pobožnostách spívávajú“. (Trnava 1801.) Je to najstaršia slovenská tlačovina z toho mesta, kde oddávna slovenskú pastoráciu vykonávali hlavne františkáni. Ako sme videli, Šimko býval v Nových Zámkoch aj v čase, keď tam bol farárom a dekanom Anton Bernolák. Má to význam pre slovenskosť Nových Zámkov.
Napísal aj teoretické práce o verši, ktoré ostali v rukopise: „Spatreni obsah učení werssovníckích“. Tieto skladby sú zostavené v distichách. Preložil aj príručku Jozefa Czigelya Institutiones poeticae (Základy poetiky) z. r. 1807. Rukopis predložil na posúdenie Jánovi Hollému, ten však teoreticky dôrazne odmietal bajzovsko – šimkovský veršový systém, ktorý nadväzoval na barokovú sylabickú prozódiu.
Náležitého ocenenia účasti P. Vojtecha Šimka na tvorení slovenskej národnej literatúry a kultúry sa dostalo najnovšie tým, že v rodnej obci Kňažice (teraz Žitavany) na rodnom dome mu odhalili 28.03.1971 pamätnú tabuľu.
Hlavné Šimkove básnické dielo (O posledných veciach človeka) zostalo v rukopise pre františkánsku chudobu. Mecén na jeho vydanie sa nenašiel. Jednako Vojtech Šimko je pred Jánom Hollým najväčším bernolákovským slovenským básnikom.
V bibliografii uvediem tituly len najvýznamnejších Šimkových diel (zväčša len skrátene). Podrobnejšie pozri v Lepáčkovej monografii o Vojtechovi Šimkovl, alebo v knihe I. Kotvana: Bibliografia bernolákovcov.
Spomienky
BIBLIOGRAFIA
Mnoho Welebnému Otcu ANTOŇlNOWI GREGUŠKA, Trnawského Kláštera Gwardiánowi. Na Ďeň swého Mena Pripísané Werše. Dňa 13. Cerwena, Roku 1789. — Werše Mnohég Ctí hodnému JUSTINOVI SPAIDL, W Klášteri Trnawském PP. Franciškánow Gwardiánowi, Prowincie Mariánskeg Consultorowi, Secretárowi, a S. božského Umeňá Lectorowi wislúžilému, keď Radostní Rok Knazstwa swého sláwil Páďesátí, na wečnú Památku obetuwané Roku 1813 dňa 20ho Mesíca Cerwena. — Skromná Knižka FRANCIŠKÁNSKÁ obsahugícá Wiprawuwáňí Weci stalich o Začátkoch, a Zrosťe S. O. Frančiška: geho Regulu, Poručenstwí, a krátki Wíťah Regulních Prikázaní, a iné rozličné Weci. Podlá obecného Latinského Tekstu, s obzwláštnú Pilnosťú čo nagwlastňegše a nagčisťegše sporádaná, a Chowancom Franciškánom, slowenski Gazik užíwagícim, predložená. W Trnawe 1814. — WERŠE Nagdustognegšému a Wisoceoswiťenému KŇIŽAŤI ALEXANDROWI z RUDNÉHO, Pánu Nagmilostíwegšému, keď medzi radostnim wšeckích Stawow Kragini Uherskég Wikrikuwáňím k HODNOSTI ARCIBISKUPSKEG pristupowal, na wečnú Památku ze slowenskích Strán obetuwané dňa 16. Mesice Mága Roku 1820. W Trnave (1820).; ROZMLÚWÁŇÍ PASTIROW, keď Nagdustognegšé a Wisoceoswit’ené KŇIŽA ALEXANDER Z RUDNÉHO, z Božég a Apoštolskeg Stolice Milosťi hlawnég Cirkwi Ostrihomskég Arci-Biskup k swému Dústogenstvú pristupowal, pristrogené a tomuto Pánu prednesené Roku 1820. W Trnawe Witlačené (1820); Smutní Spewohlas k Chvaľe Towarišstwa Géžišowého od Michala Denís Gazikem Lat’inskim zložení Roku 1820. Wčil ho aľe na slowenski Gazik preložil P. Adalbert Šimko. W Trnawe Witlačení 1824; Lutorádki které s Priležitostí Smrťi Pána GOZEFÄ KLUCH, Biskupa Nitránského zložil P. Adalbert Šimko. W Trnawe Witlačené 1827; SPEWORÁDKI ke Cťi a Chwále KNIŽAŤA Pána ALEXANDRA Z RUDNÁ, Ostrihomskég Cirkwe Arci-Biskupa. Kdiž Sám nowich Kanonikow w Trnawe z welkú Slawnosťú w Dóstogenstwí postawowal, Od Welebnich Otcow Franciškánow Trnawskich obetowané 1823 w Trnawe.
RUKOPISY:
Abecedná Knižka pre ŠKOLÍ KRAGINSKÉ. W Buďíne a Trnawe, Witlačená 1799; O Poslednich Wecách Cloweka. Z roku 1817. Päť zväzkov osobitne paginovaných; O Príprawe k Dobrég Smrťi; CARMEN Excellentissimo Domino Josepho KLUCH, EPISCOPO Nitriensi, Dum Sacrum Patróni Sui Diem recoleret, Pio adfectu Oblatum die 19 Martii, Anno Domini 1824; GUWENKA KŇAZA O HISTÓRII EWANĎELICKÉG KŇIHI ŠTIRI. Na slowenski Gazik Pater Adalbert Šimko preložil Roku 1825; KNIHA ŽIWOTA a neb Welmikrátkí Wíklad Literální Na Swatú Regulu S. O. FRANČIŠKA SERAFINSKÉHO, RADU BRATROW MENŠÍCH ZAKLADATEĽA. Skrze P. F. KILIANA KAZENBERGER zložení. Roku 1724; SPATRENI OBSAH UČENl WERŠOWNICKICH NA DWE STRANÍ ROZDELENICH; WERŠE na nowú Kapitulu Trnawskú; WERŠE na Kapitulu Ostrihomskú prenesenú z Trnawi; Partie v kláštornej kronike z Nových Zámkov: PROTOCOLLUM Venerabitis Conventus Ersek-Ujvariensis Tractans et Primordia, Incrementa, Desolationes, Restaurationes, Antíquum et Modernum Statum hujus Conventus Ersek-Ujvariensis.
LITERATÚRA:
Celestín Lepáček: Vojtech Šimko, spisovateľ Bernolákovej školy. Turčiansky Svätý Martin 1942, strán 176. Tam je podrobne udaná dovtedajšia literatúra o Šimkovi.; C. Lepáček: Poznámky na recenziu Dr. J. Ďuroviča o bibliografii Vojtech Šimko v Sborniku MSXX, 254-267. Literárnohistorický sbomík MS I, Turčiansky Svätý Martin 1944, 58-62; A. Mráz: Dejiny slovenskej literatúry. In: Slovenská vlastiveda. Diel 5, zv. 1. Bratislava 1948, s.107-108.; I. Kotvan: Bibliografia Bernolákovcov. Martin 1957, 310-316. Je tam podrobný výpočet všetkých Šimkových spisov, ako aj všetka literatúra o ňom do r. 1957; V. J. Gajdoš: Novozámsky slovenský spevník. Katolícke noviny 3. marca 1974; V. J. Gajdoš: Františkáni v slovenskej literatúre, Cleveland – Ohio r. 1979 str 166-170; LKKOS str. 1323-1324 spracoval Ľubomír V. Prikryl.
