O dátume jeho narodenia nemáme presné informácie. Presný rok a miesto narodenia treba pokladať len za pravdepodobné. Konkrétnejšie, no nie celkom úplne, sú údaje o jeho štúdiách. Dá sa zistiť, že v r. 1667-1670 istý Ján Terchovič bol žiakom jezuitského gymnázia v Skalici. Z rekonštrukcie jeho ďalších štúdií sa príde k záveru, že v r. 1674 vstúpil do františkánskej rehole Salvatoriánskej provincie. Po noviciáte študoval filozofiu v kremnickom kláštore (1675-78). Miesto teologického štúdia sa nedalo nateraz zistiť. Jeho kňazská vysviacka pripadá na r. 1682. Prvé tri roky pravdepodobne účinkoval ako pastoračný páter. Prvý konkrétny udaj je až z r. 1685, keď bol v hlohoveckom kláštore slovenským kazateľom. Kázaval nielen v kláštoroch, ale aj vo vidieckych kostoloch (napr. v Piešťanoch, Vašardiciach, Záblatí, Dubnici, Mokrom Háji a inde).
Podrobnejšie o jeho účinkovaní v kláštoroch: Hlohovec (tu bol štyri razy gvardiánom: 1687-88, 1692-93, 1697-99, 1701-05), Prešov (gvardián 1690-91), Skalica (kazateľ 1691-92, 1711), Bardejov (gvardián 1693-96), Pruské (gvardián 1696-97, 1708-10), Uherské Hradište (gvardián 1688-89, kláštor v tomto moravskom meste bol v rokoch 1605-1785 pričlenený do Salvatoriánskej provincie s kláštormi na Slovensku). Na sklonku života bol magistrom novicovou – klerikov v kláštore Hlohovci, kde aj umrel. V starom nekrológu sa o ňom čítalo, že ho každý mal rád, lebo bol pravdymilovný a zomrel veľmi nábožne.
V časoch národnostných nepokojov medzi slovenskými, moravskými a maďarskými členmi provincie v r. 1710-13 reprezentoval a hájil práva Slovákov v provinciálnej správe. Z jeho kazateľskej činnosti sa nám zachoval hrubý zväzok slovenských kázní písaných vlastnou rukou drobulinkým písmom. Spredu chýba titulný a niekoľko ďalších listov. Kázne sú: nedeľné na celý cirkevný rok, pohrebné, na sviatky Pána, Panny Márie, niektorých svätých a príležitostné. Tituly kázní a citáty sú latinské. Texty samotných kázní sú slovenské (pod slovenčinou tu treba rozumieť vtedajší úzus češtiny so slovenčiacimi jazykovými prvkami).
Terchovič patrí do staršej generácie barokových kazateľov, ktorí chápali život abstraktnejšie ako kazatelia neskoršieho baroka. No zato ani on neobchádza realitu ľudských dokonalostí a pokleskov. Na citátoch z Písma zakladá vývody vieroučných, mravoučných a povzbudivých záverov svojich kázní. Na konci kázní je pravidelne záznam o tom, kde a kedy kázeň napísal a predniesol, poprípade zopakoval. V tomto zväzku sú kázne prevažne z r. 1693-1701 vyhotovené hlavne v Bratislave a v Pruskom.
V jeho kázniach nie je zriedkavá ani charakteristika doby 17. st., ktorá bola na Slovensku poznačená následkami tureckej okupácie, vnútornými náboženskými a politickými nepokojmi a rozpínavosťou maďarskej šľachty. Pri posudzovaní tohto stavu sa javí ako dieťa svojej doby. Predsa je tu niečo neobvyklé, s čím sa v kázniach iných kazateľov tých čias nestretneme. Ide o výraz jeho slovenského povedomia vo vzácnej spomienka na Slovenskú krajinu ako samostatný štát našich predkov v časoch Veľkomoravskej ríše. Kázal tak v súvislosti s príchodom maďarských kmeňov do našich krajín. Podľa vtedajších predstáv priviedol ich sem vodca Atila zo Skýtie. Tu plienili a všetko ničili. Až kráľ Štefan (je to v kázni o ňom) po prijatí kresťanstva skrotil svojich súkmeňovcov. Dokumentárne sú najmä tieto Terchovičove slová (v upravenom pravopise): „Zanecham ja jine mnohe priklady, zanecham jine krajiny, pohlednu toliko do tejto negdy Slavnej naši krajiny Uherskej, do kterej kdyžby byl prišel vudce Atila z krajiny Skytie s množstvim velikym lidu ukrutneho, hned sobje tu obydleni učinil s lidem svym ukrutnym, takže zatym a od toho času nejmenovala se krajina Slovenska, než Uherska.” Je to vzácny doklad o zmýšľaní našich predkov v 17. st.. Zanikla „Krajina Slovenská” ale vedomie o nej žilo v pamäti národa.
Iný historický doklad je aj v kázni o sv. Alžbete. Terchovič pripomína, že sa narodila (r. 1207) v Sárospataku (Maďarsko), hoci u nás je rozšírenejšia mienka, že jej rodiskom bola Bratislava. Františkánski kazatelia už v 15. st. za Alžbetino rodisko považovali Sárospatak. Mohli to vedieť, lebo tam bol starodávny františkánsky kláštor a aj tradícia o jej rodisku. Zato možno hovoriť, že v Bratislave stála Alžbetina kolíska, lebo útle detstvo strávila na Bratislavskom hrade, kým ju stade ako štvorročnú neodviedli do Durýnska ako budúcu nevestu Ľudovíta, syna tamojšieho zemepána.
Medzi slovenskými kázňami v tomto zväzku sú aj stránky s latinskými textami. Napríklad latinský príhovor čitateľovi. Terchovič tu vyjadruje aj svoj názor na kazateľa. Viac ho má ctiť prostota srdca, než ozdobná a pyšná učenosť. Sám svoje kázne písal len z poslušnosti. V príhovore sa objavujú náznaky, že kázne chystal do tlače a že je to vlastne už štvrtý zväzok jeho slovenských kázní. No o tých predošlých zväzkoch nevieme nič.
P. Terchovič sa osvedčil aj ako pedantný historiograf. Doklady o tom nachádzame v najstaršej kronike hlohoveckého kláštora. Začal ju písať v r. 1697. Zapisoval tam nielen udalosti zo života rehoľníkov ale aj ekonomické záležitosti kláštora. Nachádza sa tam odpis textu zakladacej listiny grófa Adama Forgáča z r. 1648, ktorý po období reformácie obnovil hlohovecký kláštor, pôvodne stavaný už okolo r. 1450.
Na záver môžeme o ňom povedať, že bol užitočný slovenskému ľudu, lebo ho kázňami poučoval a viedol k mravnému životu. Národ má i dnes úžitok z jeho kazateľskej činnosti, lebo nám zanechal rukopis svojich kázní, ktoré svojím obsahom ako aj rozsahom svedčia o autorových literárnych schopnostiach. Poznávame v ňom jedného z najstarších autorov slovenského literárneho baroka. Jeho kázne sú predmetom bádania slovenských filológov a literárnych historikov.
BIBLIOGRAFIA:
Kázne nedeľné, sviatočné, pohrebné a príležitostné, (rukopis z r. 1693-1701 nachádzal sa v knižnici františkánskeho kláštora v Kremnici, dnes je v literárnom archíve MS v Martine); Tri zväzky slovenských rukopisných kázní. (sú nezvestné); Consignatio notabilis conventus Galgoczensis, ab anno Domini 1697, sub guardianatu Fratris Emerici Terchovicž. (latinský rukopis veľkosti 19,5×15,5 cm, 229 neoznačovaných listov, všetko v ňom nepísal Terchovič, v súčasnosti sa nachádza v Univerzitnej knižnici v Bratislave, značka: Ms 346.)
LITERATÚRA:
V. J. Gajdoš: Nové mená v dejinách našej spisby. Slovenské pohľady 58, 1942, 641-648; V. J. Gajdoš: Slovenské rukopisy Imricha Terchoviča. Strojopis; I. Kotvan: Rukopisy Univerzitnej knižnice v Bratislave. Bratislava 1970; V. J. Gajdoš: Barokový kazateľ Imrich Terchovič. Duchovný pastier 51, 1976, 123-125.
