S menom Teodula Zeleniča sa v slovenskej literatúre stretáme na titulnom liste a v úvode polemického spisku Anti-Fándly z roku 1789. Väčšina literárnych historikov Zeleniča pokladala za fikciu alebo pseudonym a videli za ním skrytého Jozefa Ignáca Bajzu. Fr. Teodul Zelenič nebol nijakou fikciou ani pseudonym, ale skutočnou žijúcou osobou. Najprv si povieme niečo o jeho živote, potom o jeho autorskom podiele na Anti-Fándlym.
Pochádzal zo slovenskej rodiny, ale ovládal aj nemecký jazyk. Patril do Mariánskej provincie. Do rehole františkánov ho prijali v Kláštore sv. Kataríny neďaleko Naháča (okr. Trnava) 17.06.1767 za trvalého terciára s rehoľným menom Teodulus. Záznam o prijatí do rehole znie:
„Kláštor Svätej Kataríny. Dňa 17.06.1767 bol so súhlasom provinciála Michala Haasa do rehoľného habitu obliekaný šľachetný mladík Martin Zelenič, 20 ročný, materinskej reči slovenskej, vyučený kuchár, rodák zo Senca, narodený z počestných katolíckych rodičov Antona a Terézie (to bola macocha), už birmovaný, rehoľné meno dostal po sv. Teodulovi. Fr. Theodulus Zelenits v.r.”
Už pred vstupom do rehole bol vyučeným čižmárom, v reholi sa vyučil za kuchára a pekára a v kláštore tieto služby aj vykonával. Rok nato, 18.06.1768 v Malackách skladal terciársku rehoľnú profesiu. Nosil rehoľný habit, ale bez kapucne. Prakticky žil ako ostatní rehoľní bratia v kláštore. V Malackách ostal do júla 1773, keď bol preložený do Keszthely v Maďarsku. V auguste 1775 prešiel do kláštora v Bratislave, po roku ho preložili späť do Svätej Kataríny. Tam sa chcel stať členom prvého rádu, preto ho 05.11.1776 prijali ho do jednoročného noviciátu a dovolili mu nosiť kapucňu. Záznam o tom znie:
„Dňa 05.11.1776 podľa nariadenia provinciála Rajmunda Rachsu okolo pol ôsmej hodiny založili kapucňu Fr. Teodulovi Zeleničovi, ktorý už mal terciársku profesiu. Rodák bol zo Senca, Slovák, ale vie aj po nemecky. Narodil sa 16.10.1746 z katolíckych rodičov Antona a Kláry. Zamestnaním kuchár a pekár. Teodulus Zelenič v.r.”
Ale keď v auguste r. 1777 nastúpil nový provinciál Eugen Kosa, vyšlo najavo, že jeho terciárska profesia, ktorú skladal už pred 9 rokmi, je prekážkou prijatia do I. rádu a tak musel zostať terciárom. Noviciát nedokončil a kapucňu mu zobrali. Po celý život potom žil len ako jednoduchý „františkánskích bosákuv terciár, slovenskí tretího rádu bráter, Zelenič prémením, sprostáček”, ako sa priznáva v úvode k Anti-Fándlymu.
Františkánsky kláštor sv. Kataríny bol kráľovským dekrétom zo dňa 22.07.1786, ktorý bol vydaný v rámci Jozefínskych reforiem, zrušený, ale brat Teodul v ňom býval až do jeho úplnej likvidácie. Potom bol 12.02.1787 preložený do bratislavského kláštora. Tu zostal až do rehoľnej kapituly 06.08.1811. Vtedy ho preložili do Trnavy. Tam žil až do smrti v r. 1820. Pochovaný je v krypte pod františkánskym kostolom.
S jeho menom sa v slovenskej literatúre stretáme na titulnej strane a v úvode polemického spisu Anti-Fándly. Farár v Naháči Juraj Fándly napísal a vydal knihu Dúverná zmluva medzi mníchem a ďáblem (Bratislava r. 1789). Bola to prvá tlačená kniha napísaná bernolákovskou slovenčinou. No táto sa nepáčila J. I. Bajzovi, ktorý už predtým písal a vydával knihy svojskou slovenčinou a pravopisom. No nešlo len o jazykovú stránku. Fándly v knihe z pozícií osvietenstva kritizoval rehoľníkov – františkánov z kláštora sv. Kataríny, ktorý dobre poznal a na ktorý žiarlil, lebo jeho farníci radšej chodili do františkánskeho ako do farského kostola. Fándly všetky svoje výhrady voči tomuto kláštoru zhrnul v Dúvernej zmluve. Františkáni sa cítili dotknutí Fándlyho kritikou. Tak vznikol polemický spis Anti-Fándly aneb Dúverné zmlúváni medzi Theodulusem Tretího franciškánuv rádu bosákem a Jurem Fándly naháckym farárem a proti jeho Dúvernéj zmluve medzi mníchem a ďáblem (Halle 1789), v ktorom Bajza bránil svoju slovenčinu a františkáni seba. Tak autorstvo, ako aj miesto vydania knihy bolo vymyslené. V skutočnosti vyšla v tlačiarni na Halenárskej ulici v Trnave. V úvode knihy je aj priezvisko Zelenič. Keďže Teodul Zelenič nemal vyššie vzdelanie, aby sám bol schopný takúto knihu napísať, J. Fándly bol presvedčený, že ozajstnými autormi spisu Anti-Fándly boli J. I. Bajza, farár v Dolnom Dubovom, Tomáš Chovanček, farár v Chtelnici, a trnavskí františkáni, menovite páter Vojtech Šimko a fr. Teodul Zelenič (ako Šimkov informátor). V spise sa uvádzajú podrobnosti z Kláštora sv. Kataríny, ktoré mohol poznať len človek, ktorý tam býval, a to spomedzi spomínaných bol jedine fr. Teodul Zelenič. Od neho pochádza materiál na obhajobu kláštora, ktorý však literárne spracoval páter Šimko. Takéto detaily nachádzajú miesto aj vo Fándlyho Dúvemej zmluve a tiež aj v Zahambenom posmivači. Odhaľujú sa tam práve také veci, proti ktorým sa naozaj najlepšie mohol brániť fr. Teodul, hoci v Šimkovej štylizácii. Mali dosť príležitosti o všetkom sa dohovoriť, lebo obidvaja v tom čase žili v trnavskom kláštore. Zelenič v Anti-Fándlym spomína tĺk ako hrozbu na Fándlyho. Tento pohotovo reaguje:
„si ho dal spraviť z teho železa, které si násilnosťu u sv. Katarini ze steni vilámúval. Skovaj si ho, zénde sa ti žlti tabaček tĺcit”.
Alebo:
„Je pravda, bol si volakedi čižmárom, skovaj si ho, asnad sa ti ešče zénde. Ó, málo ti chíbalo, že si sa ho nechitil, keď si od s. Karatini odešól, že si tam tak dobre se židi handluval, keď si tvoje obraze i železá predával”.
A opäť:
„Hle, spomínaš aj svatokaterinskí franciškánskí klášter? Och, šak ťaško zabíváš na tvoje starodávne hnízdo, ti zašúchaná vrana.”
Podobných ironizovaní na Teodula je v Zahambenom posmivači viacej. Fándly sa s Teodulom Zeleničom dávnejšie poznal a vedel o jeho zástoji v polemike. Nie bez významu je aj toto vyhlásenie Juraja Fándlyho:
„Príteli, kteríkolvek si Theodulusa proti mne posmelil. Ked bi si ti bol stateční Anti-Fándlyho skladatel, bol bi si aj tvoje aj tvojho knihotlačára meno a místo viložil; poneváč ale pred múdrim svetom skovávaš sa pod zamastení, zašúchani habit jedného hlupáka (od teba tak menovaného) kuchára, jaké inše krém jemu pripísané meno zaslúžiš?”
Toto je výčitka Šimkovi, ktorý štylizoval Teodulove informácie.
Autorskú otázku spisku Anti-Fándly možno takto uzavrieť: Pokiaľ išlo v Anti-Fándlym o slovenčinu, nemožno uprieť účasť Jozefa Ignáca Bajzu. On bol inšpirátorom a kritikom Fándlyho slovenčiny. Tým nepriamo samého Bernoláka. S Bajzom vtedy držal aj Šimko. Ale čo sa týka Fándlyho kritiky a útokov či urážok františkánov všeobecne, konkrétne však svätokatarínskeho kláštora, tu sa bránili sami trnavskí františkáni. Šimko vtedy býval v Trnave. No keď myslíme osobitne na polemiky ohľadne kláštora Svätej Kataríny, tu nemožno obísť fr. Teodula. Jedine on mohol tak dokonale poznať tamojšie pomery, ako ich kritizoval Fándly v Dúvemej zmluve a po vydaní Anti-Fándlyho v Zahambenom posmivači. Veď tu priamo útočí na Teodula. Preto na titulnom liste spisku Anti-Fándly ako autori by mohli stáť Teodul Zelenič a Vojtech Šimko, pod ochranou Jozefa Ignáca Bajzu a Tomáša Chovančeka.
Spomínané polemiky mali aj pozitívny význam pre dejiny Slovenska. Celkove objasnili bernolákovské obdobie zo stránky osvietenstva i zo stránky jazykovednej a národnouvedomovacej. Hneď na začiatku tohto polemického krištalizovania názorov mal podiel aj fr. Teodul Zelenič. Preto nemôže vystať zo série slovenských františkánov. Imrich Kotvan vo svojej Bibliografii bernolákovcov (r. 1957) uvádza spis Anti-Fándly pod autorstvom J. I. Bajzu.
BIBLIOGRAFIA
ANTI-FÁNDLY aneb Dúwerné Zmlúwánj mezi Theodulusem tretího Františkánuw rádu bosákem, a Gurem Fándly Naháckim Farárem o, a proťi geho Dúwerneg Zmlúwe mezi Mníchem a ďáblem. W Halle (Trnava) 1789. — . 8, 62 strán.
LITERATÚRA
V. J. Gajdoš: Anti-Fándly. Rukopis z roku 1937. (Práca bola chystaná pre Bernolákov zborník, ktorý nikdy nevyšiel.); V. J. Gajdoš: Nové mená v dejinách našej spisby. (Slovenské pohľady 68, 1942, 647); V. J. Gajdoš: Fráter Teodul Zelenič a jeho rodisko. (Katolícke noviny 27. júna 1976); I. Kotvan: Bernolákovské polemiky. (Bratislava 1966, 358); I. Kotvan: Literárne dielo Jozefa Ignáca Bajzu. (Bratislava 1975, 61.); LKKOS str.1522 spracoval Vojtech Šarluška
