Narodil sa vo Vištuku a tam bol aj pokrstený 06.03.1745. Do školy chodil v Modre, v Szombathelyi (Maďarsko, tu bol gvardiánom kláštora jeho strýc P. Demeter Benčič), po náhlej smrti P. Demetera pokračoval v štúdiách vo Svätom Jure pri Bratislave (u piaristov) kde v roku 1757 skončil základné vzdelanie. V roku 1758 ho poslali rodičia do Komárna, s úmyslom, aby sa zdokonalil v maďarčine. Po troch rokoch ho môžeme vidieť v v Stoličnom Belehrade (Maďarsko) kde študoval poéziu a rétoriku. Na radu P. Jána Lehockého šiel do Banskej Štiavnice opakovať rétoriku (k jezuitom). Keď ho predstavili P. Jonášovi Tajnaiovi, SJ chcel ho prijať do noviciátu, ale on sa necítil byť povolaný do Spoločnosti Ježišovej. Vyvolil si františkánsku reholu. Prijal meno Anton. Obliečku mal 01.07.1765 v kláštore v Leviciach. Noviciát odbavoval v niektorom maďarskom kláštore (Pravdepodobne Seczenyi), čo sa mu stalo osudné, lebo v roku 1770 pri súpise všetkých členov provincie podľa národnosti sa dostal do zoznamu maďarských pátrov, hoci národnosť mal správne uvedenú (Slavus).
Filozofiu študoval vo Veľkom Varadíne a teológiu v Košiciach. Za kňaza bol vysvätený v roku 1771. Pridelili mu správcovstvo farnosti v Sepši. No už v nasledujúcom roku sa stal domácim kaplánom v šľachtickej rodine Semsey v Šaci. Kaplánom tam bol až do roku 1784. V tom čase bol preložený do kláštora v Humennom, kde bol kazateľom. Keď bol tento kláštor v rámci jozefínskych reforiem v roku 1787 zrušený, určitú dobu vypomáhal okolitým farárom. V roku 1788 ho preložili do kláštora v Rožňave za slovenského kazateľa. Kázaval aj v kostoloch okolitých farností. Posledné roky svojho života v Rožňave bol postihnutý nervovou chorobou, z ktorej ho vyslobodila až mozgová porážka. V knižnici rožňavského kláštora boli ešte začiatkom 20 storočia knihy s vlastnoručnými podpismi Antona Benčiča, slovenské aj inorečové.
Anton Benčič nezanechal nijaký svoj originálny slovenský spis. Iba preklady z cudzích rečí do slovenčiny. I tak si vydobyl v slovenskej kultúre popredné miesto. Bol zakladajúcim členom Slovenského učeného tovarišstva (1792). Svojimi prekladmi veľmi napomáhal rozvoju novej Bernolákovskej slovenčiny. Bolo to v období, keď sa rozrástla vlna nadšenia pre nový pravopis. No bolo treba brániť aj katolícku vieru tak proti protestantom, ako aj pred liberálnym osvietenstvom. Benčič sa v týchto okolnostiach záslužne osvedčil. Z latinčiny a maďarčiny prekladal náboženské apologetické spisy. Dve diela vyšli tlačou: Manna spasiteľná a Kameň probujúci rozepre víry, čím sa rozmnožili slovenské knihy, vydané aj útratami predplatiteľov z okruhu Slovenského učeného tovarišstva. Ďalšie dva základné apologetické spisy arcibiskupa Petra Pázmánya: K pravde vedúci kalauz a za Tmavú dennicu blúdicích luteránov voditel, zostali len v rukopise. Takýto osud stihol aj viacerých františkánskych literátov, lebo sa ím nepodarilo nájsť sponzorov na ich vydanie. Benčič sa priznáva, že v tomto smere sa dosť namáhal, ale márne.
Pri prekladaní cudzojazyčných diel do slovenčiny nemal ľahkú prácu, lebo nebolo dosť vhodných príručiek, napríklad neexistovali slovenské slovníky. Bernolákov Slovár ešte nebol hotový. Keď si k tomu primyslíme veľký rozsah prekladaných diel, tým skôr treba uznať jeho neobyčajnú pracovitosť a horlivosť, no i zásluhu na rozširovaní kníh v novej spisovnej slovenčine. Preto sa tu vhodne môže odcitovať charakteristika jeho osobnosti: “Benčič bol príkladný rehoľník, v ktorom zrkadlila sa zbožnosť s nepretržitou pracovitosťou, ktorú podporovali silný duch a železná usilovnosť a zdobila nevšedná vzdelanosť. Vniesť, rozšíriť pravé učenie cirkvi i tam, kde ono nebolo dobre poznané, bolo jedinou túžbou Benčičovou, rozmnoženie chvály božskej jediným cieľom velikej jeho práce. Sám podpisuje sa ‘ponížený rehoľník’; na sebe si nič nezakladal, bez rady iných nič nekonal.” (S. M. Žilinský v Tovarišstve I, 67.)
BIBLIOGRAFIA:
Mana Spasiteľná to gest: Pána Géžiša wlastného swatého Tela a Krwi Swátosť, s kterú . . . oprawďiwí Weríci pod ciťitedelními w Zákone Milosťi Znakmi … k žiwotú wečnému sa chowagú. Která prw skrze Gustíňi Gána . . . w uherskom Gaziku na Swetlo widaná; Včil aľe skrze Antona Benčiča z Rádu Bratruw menších … na slowenski Gazik k Poťešeňu a k Užitkú Ľudu kresťanského gest preložená. Trnava 1794-1795. Štyri diely;
Kameň Probugicí Rozepre Wíri: Ukazugici, že w tri sto Článkoch rímski Katoľici rowno swaté Písmo nasledugú; Nekatoľíci aľe rowno tomu odporugú . . . Widal w laťinském Gaziku P. Gán Gonterius taurinenskí. Wčil aľe M. W. Otec Anton Bencsics, na slowensku reč preložil. W Tmawe. Witlačená z Útratami Pánow Predplaťitelow u Wáclawa Gel’inka. Roku 1797;
V rukopisoch zostali tieto diela: Hodegus. K Prawde wedúcý Kalauz, kterého zpísal w Uherském gaziku . . . Kardinál Peter Pázmaň Ostrihomský Arcy-Biskup, a potretykrát MDCC LXVI roku, wytlačeného P. F. Antonín Benczicz z Rádu Bratruw Menssých … na žádost, a prosbu swých dwogy-ctyhodných Bratruw z Uherského Gazika Na Slovenský obrátil. Dva zväzky;
Za tmawú dennicu blúdících Lutheránow woditel, kterí na cestu na prawuge Wittemberskég Akadémii, skrze Fridricha Balduina na Swetlo widané Odpowedi na Kalauza, Peter Pázmán, Ostrihomskí Arci-Biskup ho písal Uherskím Gazikom . . . Roku Pána 1775 w Gargi, znowu witlačeného, na Slowenski Gazik prenésol Anton Benčič, Menší Kragu Nagswategseho Spasitela. Strán 424.
LITERATÚRA:
S. M. Žilinský: Pr. Anton Benčič (1745-1808). Tovarišstvo I, Ružomberok 1893, 65-70; Ľ. V. Rizner; Bibliografia I, 117; C. Lepáček: Benčičou preklad Pázmányovho Hodegusa. Turčiansky Sv. Martin 1944; I. Kotvan: Bibliografia Bernolákovcov. Martin 1957, 63 n.; V. J. Gajdoš: Poznámky k literárnemu dielu Antona Benčiča. Literárny archív 1969. Martin 1970, 257 n.; V. J. Gajdoš: Hodegus-Phosphorus. (Polemika luteránov s Kalauzom.) Trnavský sborník. K 300. výročiu založenia univerzity v Trnave. Bratislava 1935, 95-99; C. Rad vani: Anton Benčič, čelná osobnosť bernolákovho hnutia. Katolícke noviny 21. októbra 1973; V. J. Gajdoš: Františkáni v Slovenskej literatúre, str.40 – 42, Cleveland, Ohio r. 1979
