Leopold Otáhal sa narodil 12.11.1894 v Brodskom. Dňa 26.08.1912 vstúpil k františkánom a prijal rehoľné meno Martin. Prvé sľuby skladal 27.08.1913; večné sľuby 06.10.1919. Ordinovaný za kňaza bol 19.05.1920. V roku 1920 pôsobil v kláštore františkánov v Žiline ako lektor teológie a v roku 1926 ako lektor špeciálnej dogmatickej teológie a kánonického práva, ale aj ako kazateľ. V roku 1924 pôsobil v Beckove. V roku 1928 bol gvardiánom v Žiline, v roku 1931 vikárom v Žiline. Vieme však, že v roku 1933 pracoval v prešovskom kláštore. V roku 1937 pôsobil zasa v Žiline, a to ako kazateľ. Ako výpomocný učiteľ náboženstva nastúpil v roku 1938 do Štátneho československého dievčenského reálneho gymnázia Antona Bernoláka v Žiline. Na konci školského roka 1939/1940 prestal pôsobiť v tejto škole, ale naďalej pôsobil v tunajšom kláštore ako kazateľ a lektor histórie. V roku 1947 už zastával funkciu zástupcu gvardiána kláštora v Pruskom.
Počas barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950, ho odviezli do kárneho kláštora v Pezinku. Spomínal, že v Pezinku pátri spávali v malej izbičke, kde ich na zemi, na slame, spávalo sedem. Pre tieto pomery kárny kláštor presťahovali do Báču a odtiaľ do Podolínca. V roku 1950 sa mu podarilo dostať z internácie do pastorácie za kaplána do Veľkých Ludiniec. O rok neskôr (1951) ho preložili za administrátora farnosti Dolné Plachtince. Potom žil v rodnej obci Brodské, č. d. 146.
Na odpočinok prišiel už 09.10.1956 medzi prvými kňazmi do zriaďujúceho sa Charitného domova v Pezinku. Sestra Notburga si spomína, že bol veľmi skromný. Sväté omše slúžil len v oratóriu, lebo veľmi slabo videl. Bol vtipný, dobrosrdečný. Istá farníčka si spomína: „Bol to drobný človek. Poznala som sa s ním cez dôst. pána Vojtaššáka. Raz ma dal zavolať a opýtal sa ma, či by som mu opravila kabát. Ten bol vo veľmi zlom stave, no vložku mal kožušinovú a tá sa dala ešte použiť! Tak som sa na to dala. Hovoril mi: „Je mi stále zima!“ Kúpila som nový kabát a kož. vložku doň našila. Sestrička, čo ho mala na starosti, mi zaplatila za tento kabát. Dôst. pán páter Martin mi podával balíček cukríkov „SISI“ a plakal, že on mi nič iné dať nemôže, že nič nemá. Opatrovateľka mu všetko brala. Bola to Š. P. I ona je už na pravde Božej.“
P. Martin zomrel 29.05.1981 v Pezinku v 69. roku rehoľného života. Pochovaný je na pezinskom cintoríne.
Literatúra: Pezinskí kňazi, obyvatelia Charitného domova, Peter Sandtner; Súkromná kartotéka RNDr Prikryl
