Narodil sa 19.04.1914 v Bolerázi (otec Štefan Minarík., matka Hedviga, rod. Vražičová). Pochádzal z roľníckej rodiny. Gymnázium absolvoval v Trnave a Malackách, maturoval roku 1936 . Do rehole vstúpil 24.08.1931. Prvé sľuby zložil 25.08.1932; večné sľuby 29.06.1938. Teológiu a filozofiu študoval v Salzburgu (1936–37), na teologickej fakulte v Bratislave (1937-39) a dňa 17.10.1939 odišiel dokončiť štúdiá do Ríma (Collegio di San Antonio) na pápežskom ateneu Antonianum (1939-43). Po vysviacke na kňaza, ktorá bola dňa 23.03.1940 v Lateránskej bazilike v Ríme, pôsobil v žilinskom františkánskom kláštore, kde prednášal filozofiu na teologickom učilišti rehole františkánov v Žiline. R. 1944 dosiahol licenciát filozofie a posvätnej teológie.
Bol známym kazateľom. Pre svoju mimoriadnu dušpastiersku aktivitu bol zaistený už 13.09.1947, pravdepodobne preto, lebo sa aktivizoval v skupine Rodina, ktorú vytvoril na Slovensku pôsobiaci chorvátsky kňaz, niekdajší jezuita Stjepan Tomislav Poglajen (1906-1990) známy ako Kolakovič. Štátny súd v Bratislave začal dňa 3. marca 1950 proces s tridsiatimi žilinskými „sprisahancami“ – s mužmi i so ženami. Napriek tomu, že išlo o ľudí, ktorí sa navzájom nepoznali, súdili ich pod hlavičkou „Minárik a spol.“. Hlavným obžalovaným bol totiž práve tento žilinský františkán. Súd mu udelil stratu osobnej slobody na čas troch rokov. Odvolal sa k Najvyššiemu súdu v Prahe, kde mu však pridali ešte tri roky. Tento krutý trest si odpykal prácou v baniach v Jáchymove a v Handlovej.
Po mnohých peripetiách vo väzniciach a v civilnom zamestnaní mohol nastúpiť za kaplána v Bratislave – Petržalke až r. 1966. Do Charitného domova v Pezinku prišiel 21.10.1981 z Bratislavy, Zväzáckej ulice. Sestra Notburga sa pamätá, že to bol dobrák. Bol hlavným celebrantom svätej omše pre kňazov v hornom oratóriu kostola. Spolubratov kňazov na obed zvolával zvonením so zvončekom na chodbe pred jedálňou. Bol príjemný a otvorený. Zomrel v Charitnom domove v Pezinku 01.05.1992. V Pezinku ho dňa 6. mája pochoval arcibiskup Trnavskej arcidiecézy Mons. Ján Sokol. Pochovaný je na cintoríne v Pezinku.
Zaoberal sa najmä filozofiou Jána Duns Scota, Viliama Occama i problematikou dejín filozofie. Väčšinu svojich prác publikoval v časopise Františkánsky obzor. Osobitnú pozornosť venoval schopnostiam duše v štúdii Potentiae animae (r.4, 1938, s.62-67,133-137). Potencie duše chápal v zmysle scotistickej tradície ako sily uložené v duši, ktorými duša prevádza svoju činnosť navonok. Z tzv. vyšších potencií duše rozlišoval rozum a slobodnú vôľu. O existencii slobodnej vôle v človeku máme však iba morálnu evidenciu. Na druhej strane je aj rozumovo neprijateľné každé chápanie determinizmu, či už materialistického, panteistického, psychologického alebo náboženského. V štúdii Zlo (r.5, 1939, s.40-42) zastáva tézu Tomáša Akvinského, že ani stvorené dobro nemôže byť zlom úplne zničené, lebo každé reálne súcno by bez základu ontologického dobra vlastne nemohlo existovať.
Problém formulovaný otázkou: „Sú v Bohu idey?” (r.6, 1940, s.11-13) rieši spolu s Dunsom Scotom a Tomášom Akvinským v tom zmysle, že v Bohu sú večné idey, je ich nekonečne veľa a sú ním bezprostredne poznávané; idey však nie sú nekonečné „formaliter”, lebo formálnym dôvodom idey je sám Boh, ale sú večné „secundum quid”, teda nakoľko vznikajú vo večnom Božom intelekte. Vyrovnával sa aj s názorom Viliama Occama o nevyhnutnosti habituálnej milosti v štúdii Opinio Guilhelmi Ockam de necessitate gratiae habitualis (Názor Viliama Occama na nevyhnutnosť habituálnej milosti, r.6, 1940, s.88-98). V úvahe Problém dejín filozofie (r.7, 1941, s.26-32) sa zamýšľal nad tým, aký spôsob písania dejín filozofie je optimálny – problémový, systematický, chronologický alebo celostný. Podľa neho dejiny filozofie by sa mali písať problémovo-syntetickým spôsobom, ktorý chápe filozofiu ako komplex do seba zapadajúcich čiastok. Druhý spôsob je organicko-celostný, ktorý vo filozofii vidí ,,totum”-„unum”. Najvhodnejšie je písať ich kombináciou obidvoch spôsobov.
Literatúra:
LKKOS str.936 Ján Lettz; Pezinskí kňazi obyvatelia Charitného domova; Peter Sandtner
