Používal pseudonymy Saturnin, Skorušin, Štefan Poľana, Tatran, Ďuro Kyjak atď. Narodil sa ako tretie dieťa chudobnej oravskej rodiny na sviatok sv. Alfonza, po ktorom dostal aj krstné meno. Matka zomrela, keď mal tri a pol roka. Smútok za matkou a absencia materínskej lásky ho poznačili na celý život. S novou macochou sa nikdy nezblížil. Základnú školu a nižšie triedy gymnázia navštevoval v rodnej obci.
Zranený a nezrelý, možno viac zo vzdoru a v snahe újsť z neútulného rodinného prostredia, vstúpil 27.08.1920, po skončení 4. triedy strednej školy, do františkánskeho noviciátu v Trnave, kde pokračoval aj v štúdiách. Filozofiu a teológiu študoval v Žiline a Bratislave, za kňaza ho vysvätili 29.06.1929 v Nitre. Pôsobil ako kazateľ a katechéta v Kremnici, kde bol i pomocným redaktorom časopisov Serafínsky svet a Priateľ dietok, potom v Trnave, Nitre, Malackách a Skalici.
Literárne bol činný od študentských čias. Od svojho básnického debutu Budúci ľudia (1932) až do odchodu zo Slovenska r. 1945 bol jednou z najdynamickejších a najznámejších postáv slovenského literárneho života. Jeho odvážne básnické experimenty, pisateľská pohotovosť, organizačná činnosť, ako aj kvalita a pestrosť jeho literárnych diel, urobili z neho legendárnu postavu. Bol poprednou osobnosťou tzv. katolíckej moderny, zostavovateľom zborníkov (napr. Antológia mladej slovenskej poézie, 1933), spoluzakladateľom a redaktorom literárnych časopisov (Postup, 1934-1936: Nové slovo 1939-1940), prispievateľom mnohých časopisov (Prameň, Kultúra, Elán, Slovenské pohľady, Smer, atď.).
V r. 1942-1944 pôsobil v duchovnej službe v slovenskej armáde v hodnosti kapitán, dostal sa aj na východný front. Nielen jeho detstvo a mladosť, ale aj jeho kňažstvo a rehoľný život boli poznačené smútkom, rozpoltenosťou a duševnými krízami. Vo sv. Františkovi a v jeho rehole našiel svoj ideál, no často mu ťažko padlo rehoľnými pravidlami spútať svoju po slobodnom rozlete túžiacu povahu. Jeho život osciloval medzi kláštornou celou a komunitou rehoľníkov stretávajúcich sa pri spoločných predpísaných modlitbách na jednej strane a bohémskou spoločnosťou priateľov z radov umelcov i literátov na strane druhej. Vystavený pokušeniam, nie vždy im odolal. Potom nasledoval čas hlbokej ľútosti a pokánia, akých je schopná len citlivá poetická duša. To sa odrážalo aj v jeho literárnej tvorbe, ktorá je bohatá, pestrá a neobyčajne rozsiahla.
Vydal vyše sto kníh, medzi ktorými najviac dominujú básnické zbierky, ale sú zastúpené aj romány a hry. Niektoré jeho knihy a knižočky priam iskria radosťou, nadšením a bujarosťou už vo svojich názvoch, napr. Budúci ľudia (1932), Slávne na holiach (1932), Dýchajte lazy! (1933), Roky pod slnkom (1933), Oslava rodu (1943), Mladý svadobník (1936).
V emigrácii sa v tomto duchu nesú zbierky Za svetlom (1954), Na vrchu nádeje (1955), Dotyk s večnosťou (1961), Vidím otvorené nebe (1976), trilógia Za krásu otčiny (1979), Nebo nehasne (1981), Vo výškach života (1983) a ďalšie. Ich protikladom sú diela poznačené smútkom a melanchóliou, žiaľom nad osudom vyhnancov a nad položením Cirkvi i národa doma, reflexiami nad márnosťou sveta a bolesťami, ktorými je preplnený ľudský život. Napríklad: Hviezdy a smútok (1934), Honolulu, pieseň labute (1939), Somnambul (1941), Hanička (1942), Zakliata mladosť (1943), Plač (1944), ako i v emigrácii vydané diela Diaľky bez domova (1950), Bez matky (román 1951), Cesty vyhnanca (1951), Stopy po ohni (1956), Golgota (1957), Agónia veku (utopistický román, 1964), Pod krížom (1967), Srdce nás bije (1976) a ďalšie.
Po odchode zo Slovenska v lete 1945 a po dramatickej ceste cez Nemecko a Rakúsko prišiel do Talianska, kde sa zdržiaval v Kláštore sv. Antona v Ríme. Hneď sa zapojil do boja za rehabilitáciu cti a mena Slovenskej republiky. Básňami (tie najútočnejšie uverejňoval pod pseudonymom Ďuro Kyjak), novinárskymi článkami, prednáškami a úvahami pre tajnú rímsku vysielačku „Rádio Barcelona” aj inými prostriedkami, ktoré boli naporúdzi, bojoval za obnovenie slovenskej samostatnosti. Svoju účasť na týchto akciách zachytil v knižočke Moje svedectvo o SOVe (t. j. Slovenskom oslobodzovacom výbore, 1975).
V tejto činnosti neochaboval ani po odchode do Argentíny r. 1947, kde pôsobil ako misionár slovenskej emigrantskej komunity v Buenos Aires. Popri tom vyvíjal plodnú literárnu a publicistickú činnosť. V období 1950-1967 vydal 17 knižných prác. V Argentíne vydával litografovaný mesačník Slovenské zvesti (1947-1948) a neskôr s Jánom Dafčíkom založil a redigoval časopis Mladosť (1949-1951).
R. 1965 sa presťahoval do Spojených štátov a po T. Zúbkovi prebral redakciu obľúbeného krajanského mesačníka Listy sv. Františka, ktorý potom redigoval až do smrti. Uverejňoval v ňom nielen svoje básne, ale aj mnohé náboženské exhortácie a úvahy. Séria jeho reflexií na františkánske témy vyšla aj ako samostatná publikácia Svätec z Assisi (1975 a 1984).
Osobitnú časť jeho tvorby tvoria autobiografické diela, v ktorých odhalil svoje vnútro a vyspieval svoje žiale, sklamania i nádeje. Sem patria: Hanička (1942), Zakliata mladosť (1943), Cesty vyhnanca (1951), Bez matky (1951), Pieseň lásky (1953), Stretával som ľudí a svet(1976). Spomedzi jeho dramatických pokusov hodno spomenúť: S úsmevom Vianoc (1935), Valin (1940), Padajúce svetlá (1941) a Gorazd (1963). Mnohé jeho básne boli preložené do španielčiny, angličtiny, poľštiny a francúzštiny, napr. Agónia del Siglo (Agónia veku, 1964) With Christ in his Passion (S Kristom v jeho utrpení, 1971). Okrem spomenutých prác je autorom aj mnohých ďalších, niektoré z nich vyšli len v skromnom náklade (50-100 exemplárov).
Na Slovensku vydal ešte zbierky: Zlatý kolibrík (1934), Helena nosí ľaliu (1935) Mesto s ružou (1939), Konvália (1941 a 1944), Nevolaj, nevolaj! (1941), Ktosi ťa volá (1942), Vojna (1943), Človek s láskou (román, 1944), Moja krv (1945),
V exile: Súdení (1947), Balady (1948), Vlasť volá (1948), Listý z emigrácie (1948), Pieseň lásky (lyrický román, 1953), V záblesku vekov (1959), Brehy slobody (1965), Na hrudách času (1966), Minúty zeme (1969), Kde holub doletí (1970), Ponúkam chlieb so soľou (1971), Hladný vetrík (1972), Pokora vína (1973), Vidíte zrnko (1975), Švih (1973), Na polhodinku (1974), Stlmené slovíčko (1974), Chodníky (1975), Kde človek kladie semiačko (1975), Pred tebou váza (1975), Čo vietor nepovie (1976), Dom na bývanie (1976), Duch dejín (1976), Nezomrie, kto miluje (lyrický román, 1976), Akí sme všetci (1977), Na celé srdce (1977), Otčina, zhrievaj ma!(1977), Sen je budúcich (1978), Krok čo krok (1979), Stretnutie (1979), Milovaní (1980), Milovať do konca (1980), Letieť a doletieť (1982), Múdra panna (1982), Božia amazonka (1983), Milovať – žiť (1983), S fakľou v ruke (1983), Belasý blankyt (1984), Sväté rozjímanie (1984), Osemdesiatka. Roky v poézii (1985).
Autobiografický „antiromán” Ruža Dagmar vyšiel v Bratislave r. 2000. Za jeho umeleckú činnosť sa mu dostalo viacero ocenení a uznaní. Za zbierku Mladý svadobník (1936) dostal prestížnu cenu Tomáša Baťu, za zbierku Ja, svätý František (1938) národnú cenu gen. Milana R. Štefánika, v emigrácii ho Slovensko-americké kultúrne stredisko poctilo cenou Múza Tatier (1971), Slovenský ústav Cleveland – Rím mu udelil Bene Merenti Laurea (vavrín za zásluhy, 1975), Ústredie slovenských katolíckych intelektuálov mu prepožičalo putovnú zlatú cyrilometodskú medailu (1980) a Svetový kongres Slovákov ho vyznamenal záslužným diplomom (1982).
LITERATURA:
Bor, J. E.: Rudolf Dilong, básnik stratenej slovenskej slobody. Buenos Aires 1957; Literárny almanach Slováka v Amerike, 1967, s. 134-135; Zúbek, T. J.: Bolesti a smútok Rudolfa Dilonga. Kalendár jednota, 1987, s.43-57; Rydlo, J. M.: Rudolf Dilong 1905-1986. Bibliografia knižných prác Rudolfa Dilonga. Martin 1991; Rydlo. J. M.: Vydavateľské dielo Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme 1963-1988. Rím 1989; Referáty zo seminára o živote a diele Rudolfa Dilonga. In: Literárnv archív i 1/94. Martin 1995, s.39-94. František Vnuk Pravda a legenda o Rudolfovi Dilongovi
I. Obdobie 1905 -1945
II. Obdobie 1946 – 1986
Malacké pohľady
