Po vysviacke v Trnave r. 1938 účinkoval v trnavskom františkánskom kláštore ako katechéta, zástupca riaditeľa III. rádu sv. Františka, kazateľ a spovedník. Publikoval predovšetkým vo Františkánskom obzore a v Serafínskom svete. V stati „Prozreteľnosť Božia a zlo vo svete“ (1936) vysvetľuje základnú diferenciu medzi fyzickým a morálnym zlom. Mravné zlo dopúšťa Boh preto, aby sa mohla nehatene uplatniť slobodná vôľa človeka, no a táto, keďže je limitovaná, nemôže sa vždy uplatniť v pozitívnom zmysle. Keby človek nemal slobodnú vôľu, jeho činy by nemali mravnú cenu. V rozsiahlej štúdii „Kristus Kráľ sociálny“ (1937) poukazuje na význam sociálnej dimenzie Krista: je pri základe skutočne novej spoločnosti založenej na spravodlivosti a láske, bez neho takáto zásadná transformácia prirodzenej a svetskej spoločnosti nieje možná. Krista nazval prvým „socialistom”, veľkým sociálnym osloboditeľom a príkladným sociálnym vodcom. Kristus však nie je len subjektom, strojcom sociálnej reformy, ale aj základom novej sociálnej budovy, vnútornou, ontologickou podmienkou autentického sociálneho života.
LITERATÚRA: LKKOS str. 926 spracoval Ján Letz
