Narodil sa 4. februára 1926 v Mydlniku (Poľsko). Do rádu vstúpil 25. augusta 1948, prvé sľuby zložil 26. augusta 1949 a slávnostné sľuby 23. novembra 1952. Za kňaza bol vysvätený 21. mája 1955.
Po vysviacke študoval na teologickej fakulte Katolíckej univerzity v Ľubline Nový zákon a 9. januára získal teologický licenciát. Potom žil a pôsobil v týchto kláštoroch: Varšava: od júna 1958 do júna 1959 ako spovedník a kazateľ; Zakopané: od júna do septembra 1959 ako spovedník a kazateľ; Kalvária Zebrzydowska: od septembra 1959 do júna 1963, ako prednášateľ Nového zákona na WSD, v tej istej dobe zastával funkciu magistra klerikov; Krakov: od júna 1963 do augusta 1966, ako provinciálny definítor, magister bratov klerikov a prednášateľ sv. Písma na WSD; Kalvária Zebrzydowska: od augusta 1966 do júna 1972 ako prednášateľ sv. Písma na WSD. Krakov: od júna 1972 do júla 1991. V tej dobe zastával funkcie: magistra bratov klerikov a ašpirantov (1972-1985), provinčného definítora (1981–1984), prednášateľ sv. Písma na WSD (1972-1985), duchovného sestier bernardíniek a správcu kostola sv. Jozefa (od februára 1985 do júla 1991). Nejakú dobu od roku 1982 bol tiež zástupcom rektora WSD.
Vo veku 65 rokov sa rozhodol pastoračne vypomôcť na Slovensku, kde od júla 1991 až do smrti, žil a pôsobil v kláštore v Trnave. Plnil tam predovšetkým poslanie nemocničného kaplána, spovedníka rehoľných sestier a duchovného v pastorácii. Dožil sa 83 rokov života, z toho ako rehoľník žil 60 rokov, 54 ako kňaz. Pochovaný je v Krakove.
Kázeň P. Juraja Mihályho, OFM pri pohrebnej sv. omši v Trnave 9. marca 2009
Najdôstojnejší otec biskup Ján, drahí bratia v kňazskej službe, rehoľní spolubratia, bratia a sestry.
Čo nás tu dnes zhromaždilo nemusíme opakovať. 2. marca nás opustil náš drahý spolubrat, kňaz, františkán otec Urban Pietrzyk. Nás tu však nezhromaždila len neodvratnosť ľudského pozemského údelu, ktorý po Adamovej vine sa končí telesnou smrťou na zemi, ale nás tu zhromaždila predovšetkým Kristova láska, ktorá premohla smrť, ktorá nám darovala nový večný život, ktorá oživila v človeku dimenziu večnosti.
Ale ako hovorí sv. Pavol pre večnosť zostáva iba láska. Láska čistá, ktorú človek rozdal, prijal a pre ktorú žil, trpel, zápasil aj umieral. Lebo taká má byť kresťanská láska – je to láska Kristova, ktorú boh rozlial do našich sŕdc skrze Ducha Svätého a táto láska v nás prebúdza obzory nekonečna. Je to Kristova dávajúca a dávajúca sa láska. A tomuto rozmeru večnosti máme počas pozemského života porozumieť a pomocou Božej milosti tento rozmer v sebe objaviť, rozvinúť. Len ten človek, ktorý vážne myslí na večnosť, bude žiť zodpovedne za každý skutok, za každé slovo, či za každú myšlienku na zemi.
A práve kňazský a rehoľný život má svojou službou a svojim znakmi upozorňovať na rozmer večnosti v každom človeku. Kňaz vysluhovaním sviatosti a Božieho slova pomáha každej vernej a veriacej duši rozvinúť v sebe priestor pre prijatie Kristovej lásky, Kristovej milosti, Kristovho pokoja, Kristovej radosti, Kristovho života. A práve tejto službe žil naplno a verne až do konca otec Urban Pietrzyk, s ktorým sa dnes lúčime, ale isteže nie na stálo, lebo veríme, že sa raz stretneme.
On sa narodil 4.2. 1926 v Mydlniku (Krakovská diecéza). V roku 1948 vstúpil do noviciátu a v roku 1952 zložil slávnostné sľuby. Za kňaza bol vysvätený 1955. Pôsobil v rôznych službách vo svojej slávnej františkánskej provincii Nepoškvrneného počatia Panny Márie – ako pedagóg, ako magister klerikov vyše 20 rokov. Jeho typickou črtou bola mladícka sviežosť, zachoval si ju až do konca podľa biblického výroku: Mladosť sa ti obnovuje ako orlovi.
V 65. roku svojho života v roku 1991, keď vtedajší provinciál P. Fidél Jurčovič požiadal o výpomoc, neváhal a prišiel na Slovensko, kde pôsobil v tomto kláštore, kostole a hlavne v nemocničnej kaplnke, ktorú zriadil, zariadil a v ktorej denne verne slúžil až do konca.
Bežne stará známa múdrosť nám hovorí, aby sme prežívali každý svoj deň ako posledný. Páter Urban však mal iný františkánsky prístup a pre neho bol každý deň ako prvý – ako nová príležitosť žiť nanovo svoju službu, svoju vernosť kňazskému a rehoľnému zasväteniu. Ku koncu života vravieval, že treba ďakovať nie za každý nový deň, ale za každú jednu novú hodinu.
V noviciatnej komunite bol vzorom vytrvalosti, optimizmu a vernosti. A vieme, že mnohým veriacim dušiam pomáhal, dvíhal ich zo smútku k Božej a kresťanskej nádeji, vysluhoval sviatosti, čím vnášal Kristovu milosť do ich sŕdc a životov. A my vieme, že len tie činy, ktoré konáme v Kristovej milosti majú pred Bohom zmysel a trvalú hodnotu a len tie idú s nami aj za oponu tohto viditeľného zmyslového sveta. To dobré, čo sme rozdali a dali z čistého srdca v nekonečne väčšej dimenzii nájdem za bránou telesnej smrti…
Ale bohužiaľ aj to zlé, čo sme rozdali a neoľutovali nás bude čakať. Preto P. Urban ako verný kňaz a správca Božích tajomstiev boli ch verným rozdávateľom a distribútorom až do smrti. Sám pre seba nemal nič, bol naozajstný františkán – vedel, že bude mať len to, čo rozdá, čoho sa zriekne. Jeho srdce, ktoré sa rozdávalo, už nevládalo a 24. 2. 2009, deň pred popolcovou stredou ho museli hospitalizovať pre opuch nôh, čo bolo znamením vážnejšej srdcovej poruchy.
Dušu odovzdal Spasiteľovi, ktorého miloval a ktorému slúžil 2.3.2009 večer v trnavskej nemocnici. Bol stále mladý napriek 83 rokom života…ako hovorí žalm, ešte aj v starobe prinášal ovocie – bolo to ovocie elánu, vernosti a vytrvalosti. Svoju životnú púť na tejto zemi ukončil v 60. roku rehoľného života a 53. roku kňazstva.
Nech nás všetkých príklad jeho skromného života vedie k väčšej vytrvalosti a vernosti v každej službe lásky voči bratom a sestrám a nech túto lásku čerpáme zo stále intenzívnejšieho kontaktu s Kristom. Nech nás všetkých službou lásky, v ktorej nám bol páter Urban vzorom a povzbudením raz vovedie do definitívnej dimenzie nášho putovania ku Pánovi, ktorý je zdroj večnej lásky a Svetla. R.I.P.
