V údajoch o pôvode a o vstupe do františkánskej rehole P. Vojtecha Gazdu je niekoľko nezhôd. Vznikli konfrontáciou informácií, ako ich podáva prvý Gazdov životopisec S. M. Žilinský v Tovarišstve 1,1893, 62, a údajov z archívu bývalej Salvatoriánskej provincie v Uhorsku, do ktorej voľakedy patrili viaceré františkánske kláštory na Slovensku. Členom tej provincie bol aj Gazda.
Narodil sa 19.06.1741. Prvú nezhodu vyvoláva rodisko P. Gazdu. Uvádza sa Liptovská Teplá, ale aj Vyšný Kubín. Riešenie môže byť v tom, že Liptovská Teplá svojím chotárom susedí s Vyšným Kubínom. V Teplej sa začali viesť matriky až od r. 1751, čiže Gazdu tam nemohli krstiť (Series 419). Kdežto v Dolnom Kubíne boli matriky od roku 1672 (Series 326). V provinčných archívoch sa udáva ako miesto narodenia Liptovská Teplá. Teplú treba pokladať za rodisko Vojtecha Gazdu, aj napriek tomu, že sám Vojtech Gazda sa v básni z príležitosti inštalácie grófa Petra Revaja za hlavného oravského župana menuje „Patriota Gazda de Felso Kubin”. Tu Vyšný Kubín nemusí nutne znamenať rodisko. Podobne krstné meno Jakub, ako je v dolnokubínskej matrike. Doteraz sa vo všetkých literárnych i bibliografických príručkách tradovalo krstné meno Anton (Kaviak, Rizner, Zellinger, Kotvan). Pri vstupe do kláštora Jakub Gazda prijal rehoľné meno Adalbert. V slovenských súvislostiach sa však oddávna píše v poslovenčenej forme Vojtech.
S. M. Žilinský udáva, ale len akoby hypoteticky („ak: je pravda”), že náš Gazda sa narodil v júni 1741 vo Vyšnom Kubíne a že pri krste v Dolnom Kubíne dostal meno Jakub. (Vyšný Kubín bol filiálkou Dolného Kubína). Ďalej, že „stredné školy odbavil zaiste v niektorom z dolnouhorských gymnázií, čo z toho dá sa uzatvárať, že do noviciátu rehole sv. Františka vstupoval v Gyongyosi. Noviciát odbavil roku 1758-59 v Jászberényi. Čo sa týka miesta konkurzu, to mohlo byť v Gyonygosi, lebo tamojší kláštor býval sídlom provinciála. No toho roku provinciál Bartolomej Marada sídlil v Hlohovci. Ale na konkurz sa ta mohol dostaviť, alebo konkurz mohol byť aj bez neho. Aj to sa stávalo. Noviciát pre maďarských kandidátov v Jaszberényi otvorili v r. 1758. Lenže Gazda nebol novicom v Jászberényi.
Na porúdzi je autentický františkánsky dokument: Tabula personarom totius Provinciae Ssmi Salvatoris in Hungaria, ordine alphabetico, et quidem primo repraesentans nomina Patrum et Fratrum nationis Slavonicae scripta anno Domini 1771. V druhej časti sú: Nomina Patrum et Fratrum nationis Hungaricae. Dokument vznikol r. 1770, keď kvôli usporiadaniu národnostných treníc medzi slovenskými, moravskými a maďarskými členmi provincie priamo v Ríme najvyššie rehoľné predstavenstvo (aj Svätá stolica bola o veci informovaná) nariadilo vyhotoviť zoznam všetkých členov provincie podľa národností. Spor zapríčinili maďarskí a z Moravy pochádzajúci bratia, ktorí si všelijakými praktikami nárokovali natrvalo obsadzovať hodnosti kláštorných i provinciálnych predstavených. Slovákov odstrkovali. V Ríme však chytili stránku Slovákom! Do spomenutého zoznamu sa musel každý člen provincie zapísať, ku ktorej národnosti skutočne patrí. Zoznam má niekoľko rubrík. Údaje o Gazdovi (tam po latinsky): Adalbertus Gazda, rodisko Teplá, národnosť Slovák (Slavus), vedel aj maďarsky, povolaním organista, fyzický vek 29 rokov, v reholi 11 rokov, noviciát Sečany (Szécsériy v Maďarsku). S Gazdom sa tu stala istá anomália. Hoci sa jasne hlásil za Slováka, je zapísaný medzi maďarskými pátrami. To len preto, že noviciát odbavoval v Sečanoch, kde vskutku býval noviciát pre maďarských kandidátov. Tu možno myslieť na to, čo napísal S. M. Žilinský, že voľakedy tam chodil maďarské školy, nuž aj do rehole tam konkuroval. Nevedno, prečo to tak bolo. Azda pre nejaké rodinné okolnosti.
Fakt, že Gazda potom v maďarských kláštoroch odbavoval aj filozofické i teologické štúdiá, alebo, že ako kňaz prvé pôsobiská mal v maďarských kláštoroch, to bola vec provinciálneho predstavenstva, kam ho disponovalo. Ale ani napriek uvedeným okolnostiam Gazdovu slovenskú národnosť a jeho slovenské zmýšľanie nikto nemôže uprieť. Jeho početné literárne práce, ktoré písal „k duchovnému prospechu Národu Slovenského”, sú nesporne najvýraznejším svedectvom jeho slovenskosti.
Dvojročný filozofický kurz Vojtech Gazda dokončil v kláštore vo Varadíne a teológiu v Jágri, kde bol ešte ako študent v r. 1764 vysvätený za kňaza. Popri štúdiu venoval sa aj hudbe. Preto po skončení škôl zostal v Jágri ako organista a učiteľ chorálneho spevu a hudby pre klerikov. V r. 1767 bol organistom v Humennom a v roku nasledujúcom pomocným kazateľom v Debrecíne. Od roku 1769 do 1771 účinkoval ako kazateľ a organista v Rožňave. V ďalších rokoch, 1772 – 1776 bol pomocným slovenským kazateľom v Košiciach. Hlavným slovenským kazateľom tam vtedy bol Imrich Šlandor. Slovensky kázaval aj na košickom vidieku. V takých istých funkciách účinkoval v rokoch 1777 – 1780 v Prešove. Po preložení do kláštora v Žiline v r. 1781 bol ponajprv kazateľom a v rokoch 1785-1790 gvardiánom tamojšieho kláštora. Ďalším jeho pobytom bol kláštor v Pruskom, kde v rokoch 1791 – 1793 bol vikárom. Svoje kazateľské schopnosti uplatňoval potom v rokoch 1794 – 1802 v Beckove, kde učil novicov choralný spev a hudbu. Napokon v r. 1803 bol opäť preložený do žilinského kláštora, kde bol v rokoch 1806 – 1811 profesorom na tamojšom františkánskom gymnáziu. Vyučoval náboženstvo a bol exhortátorom pre študentov. Suploval aj profánne predmety.
Páter Vojtech Gazda bol vo veľkej vážnosti u jednotlivcov i v mestskej spoločnosti. Dopomohol mu k tomu nielen chýr vynikajúceho kazateľa, ale aj hudobné výkony na klavikorde. Spomína sa, že aj komponoval. No z jeho hudobných diel sa teraz nič nedá preukázať.
Ohľadne literárnej činnosti treba uznať, že Vojtech Gazda patril medzi najplodnejších homiletických kazateľov svojej doby. Ako zakladajúci člen Slovenského učeného tovarišstva (1792) si dobre uvedomil význam Bernolákovej spisovnej slovenčiny. Preto ju vo svojich dielach dokonale využil a propagoval. Nie všetky Gazdove kazateľské diela vyšli po slovensky, hoci sám ich po slovensky kázal. Potom niektoré z pastoračných ohľadov prekladal do latinčiny. Jeho spisy boli tlačené jednak v Trnave, jednak v Skalici. Tu možno upozorniť, že skalická tlačiareň bola českejšia než trnavská.
Gazdove kazateľské spisy boli „pracú duchownú zložené, a k duchownému prospechu národa slowenského na swetlo widané”. No i latinské spisy boli obľúbenými kazateľskými príručkami aj v neskorších dobách. Kritik napísal, že Gazdove kázne sú plné vzletných myšlienok, vznešených právd, zvláštnych príkladov a obratov, v úprave síce jednoduchej, prostej a nelíčenej, bez prázdnych fráz a každodenných povedačiek, ale zato pôvodnosťou a rýdzosťou prekvapujú. Jeho reč nepozná šperkov, ale preto je plynná, živá, názorná. Gazda účinkuje na celého človeka, dobre disponuje, všetko podporuje dobre volenými dôvodmi. Ako homiletický spisovateľ vedel, čo treba ľuďom jeho doby. Svojich poslucháčov nevodí len po poli vierouky a mravouky, ale obracia sa k potrebám času a okolnostiam, v ktorých žijú, na smer, odkiaľ duch času nebezpečne hrozí viere a mravom. Ide mu o praktické kresťanstvo. Vyznamenáva sa najmä v pôstnych kázniach, latinsky vydaných pod názvom „Sacra et utilis peregrinatio libertini“. V nich karhá a podvracia neveru, liberálne zmýšľanie, záhubné náhľady človeka liberála – osvietenca, ktorý ako zvedavec a posmešník ide s pútnikmi na Krížovej ceste. (Tovarišstvo I, 65.)
Ťažko je uvádzať množstvo Gazdových spisov v celom rozsahu, preto v bibliografii ich názvy udávam skrátene. Najpodrobnejšie a najúplnejšie sú v Kotvanovej Bibliografii bernolákovcov. No zato uvediem niekoľko novozistených Gazdových spisov, ktoré sa v doterajších bibliografiách ešte neregistrujú.
BIBLIOGRAFIA:
SLOVENSKÉ TLAČENÉ:
FRUCTUS MATURI, to gest: Zrelé Ovocá Slowa božého, z domáceho Sadá skrze duchowného Hospodára zebrané; predtím w ňeďelnich Kázňách kresťanskím Poslucháčom, od W. Otca Gazdu Adalberta, Radu menších sw. Františka Kragu spasitelowého, skutečného Kazatela predložené; wčil na Žádost mnohich na Swetlo widané. Tomus I, Pars I. W Trnawe, Witlačené z Útratami Pánow Predplatiteľow u Wáclawa Geľinka, 1796; Tomus I, Pars D. W Trnawe 1796.
HORTUS FLORUM, to gest: Záhrada Kwetná, w kterég na obecné, i osobitné Sláwnosťi Krista Pána, a geho Swatích Swatečné Kázne, skrze Otca Gazda Adaberta, s Pracú duchownú zložené, a k duchownému Prospechu Národu slovenského na Swetlo widané. Tomus I, Pars I. W Trnawe 1798; Tomus I, Pars D. W Trnawe 1800.
DUODENA MARIANA, to gest Dwanáctero Kázanj, které na Swátky, a Sľawnosti Matky Božskég Panny Marye na Swetlo wydaľ Otec Adalbertus Gazda. W Vherské Skalicy, Wytisstené v Jozeffa Antonja Sskarnycľa (1798)
Boľestné Sťažowáni pre nás trpicích Krista Pána, w postnich Kázňách predložené. Na Swetlo widané Pracú a Usilowáním Otca Adalberta Gazda. Beh prwňi. W Trnawe 1799. To isté po latinsky: Dolorosa querela, Trnava 1801.
BOLESTNEG MATKJ MARJE w seďem Boľesťách postawenég útrpné Rozgímáňí, které nekdi w postnich Kázňach zwestowal, potom ale pobožním Cťitelom k duchownému Úžitku na Swetlo widal Otec Adalbertus Gazda. Beh druhí. 1799. To isté po latinsky: Septem dolores, Trnava 1801.
Horké Kwiľení Duše ludskég, peť Smislow Tela k Pokání powoláwagíceg, které predtim w postnich Kázňach wiobrazil, potom na Swetlo widal Otec Adalbertus Gazda. Beh treťí. 1799. —
Sedmoro Sľow, které na Drewe Krjža vmjragjcý Gežjš Krystus posledne promľuwií; wčil w postnjch Kázňach s mrawným Navčenjm wyložil Pater Adalbertus Gazda. Beh sstwrtý. W Vherské Skalicy 1801.
Gozef Eďyptský Bratruw swogich hledagicý, to gest: Krystus Gežjš, který preš ceľý swug Žiwot lidského Pokolenj hledaľ dussné Spasenj. O tom w Postnjch Kázňach kázal’ Páter Adalbertus Gazda. Beh pátý. W Vherské Skalicy, 1801.
Obraz Gudássa Isskaryotského, pred Oči gak Sprawedliwým, tak y Hrjssnjkum, aby skrze prawé pokánj k Bohu sa nawrátili, a Žiwot swug naprawili, w Postnjch Kázňách predložený skrze welébného Otca Adalberta Gazdu. Beh ssestý. W Vherské Skalicy, 1801.
LATINSKÉ TLAČENÉ:
Epos festivo patrium honorem pro decore contestans, exoptatae charae Arvae patriae, quae, dum mense februario, die 21. (1795) in oppido Kubin inter festivas patriae laetitiae contestationes excepisset pro prima sua sede Petrum e comitibus Revai. Post peractas consvetas functiones ad majus gaudii, honoris, decoris Solennitatis incrementum inclitis statibus et ordinibus, comitatus Arvensis exhibuit, P.A. triota Gazda de Felso-Kubin. Tymaviae, (1796). –
IVBILEVM SACERDOTALE, quod DOMINUS ERNESTUS BACSMEGYEI, PRIVILEGIATI OPPIDI MOSSÔCZ DE THUROCZ PAROCHUS, ET SACERDOS JUBILAEUS, IN EADEM SUA ECCLESIA MOSSOCZIENSI FERIA TERTIA PASCHATIS, PIE ET FESTIVE CELEBRAVTT, ET SACRUM SERMONEM DIXIT P. ADALBERTUS GAZDA. SZAKOLCZAE 1798.
SACRA ET UTIUS PEREGRINATIO LIBERTINI, QUAMIDEMDIEBUS SACRAE QUADRAGESIMAE, IN VIA CRUCIS DOLOROSA UTIUTER PERFECIT. ANTEA IN CONCIONIBUS QUADRAGESIMAUBUS SLAVONICO IDIOMATE DICTIS NUNC IN LATINUM TRANSLATIS Per P Adalbertum Gazda. TYRNAVIAE, 1801.
EXTRAORDINARIAE CONCIONES, DUM IN DIVERSIS ECCLESUS ALMAE DIOECESIS NITTRIENSIS TAM PAROCHIALIBUS, QUAM DOMESTICIS SLAVONICO DEPRAEDICATAE IDIOMATE, QUAS DEIN IN LATINUM TRANSLATIS EXTRADEDIT P. ADALBERTUS GAZDA. SZAKOLCZAE, 1801.
ANNUS ECCLESIASTICUS IN SE COMPLECTENS FESTA MOBILIA, ET IMMOBILIA DOMINI SABAOTH, IN HOC OPUSCULO COLLEGIT P. ADALBERTUS GAZDA. TYRNAVIAE, 1805.
USUS EXAMINIS QUOTIDIANI, AD VITAM CHRISTIANAM RECTE INSTITUENDAM, PER SINGULOS HEBDOMADAE DIES ACCOMODATUS ET REDUCTUS RELiGIOSO CALAMO P.A.G. ORD. MIN. PROV. SS. SALV. TYRNAVIAE Typis WENCESLAI JELINEK pnvil. Typog. 1799. (Doteraz neregistrované pod Gazdovým menom.I
RUKOPISY:
Obecni Kazatel aneboližto Obecne Kázne na celého Roku Swatki gakožto k winaučuwáni Obecného Ľudu sporadane, ai ustne predložené od Kazatela istého z Rehole Sho Otca Francisska s Prowincie Nagswategsseho Spasitela Rok druhi. — Skonawáni Krista a Hrissnika aneboližto Kázne Pôstne w kterich sa wikladagu Smrtelne úskosti, ktere podstúpil Bolestní Kristus Gežiss, a ktere pri smrti podstupit má Dussa hrissna obzwlasstne w zlosti zatwrdla. Ústne predložené W Klassteri Žilinskem. (Obidva tieto rukopisy sú v jednom zväzku v Univerzitnej knižnici v Bratislave, značka: MS 300. Meno Gazdovo sa tam síce nespomína, ale okolnosti poukazujú na jeho autorstvo. V prvom súbore je 20 kázni, v druhom 7, písané bemoláčtinou.) — Inimicus Realis praesentiae Corporis et Sangvinis Christi in Eucharistia propriis armis convictus. Seu Objectae nebulae Omnium Inimicorum Sanctissimi Eucharistiae Sacramenti lucidissimo sóle dissipatae. A.G. Anno 1784. (V bibliografiách doteraz neuvádzané.) — Conciones Quadragesimales de ultimis Septem Verbis in Cruce a Christo moriente prolatis. Dictae in V. Conventus Ecclesia ad Sonetom Barbarom Virg. et Márt. Anno 1808. Solnae. (V bibliografiách doteraz neuvádzané.) — Annales priorum temporum sivé HISTÓRIA DOMESTICA Conventus Solnensis Fratrum Minorum. Anno Domini 1782. Ozdobný titulný list nakreslil P. Vojtech Gazda: Del. et fec. P. A. Gazda, Solnae 1782. V samotnej kronike od samého začiatku zapísal 63 strán. Gazda tu ukázal najkrajší vzor, ako sa mali kláštorné kroniky písať.
LITERATÚRA: Ľ. V. Rizner: Bibliografia II, 11 n.; S. M. Žilinský: Pomník zásluhám. Katolícke noviny 20. apríla 1888; S. M. Žilinský: Pr. Adalbert Gazda (1741-1818). Tovaryšstvo I, Ružomberok 1893, 62-65; J. Kaviak: Stručný dejepis kazateľskej literatúry slovenskej. Príloha č. 1 a 2 ku Kazateľni X, 1890; J. Klempa: Doplnok k článku “Stručný dejepis katolíckej kazateľnej literatúry” od J. Kaviaia. Príloha č. 3 a 4 ku Kazateľni X, 1890; S. Faith: Slovenskí katolícki kazatelia XVIII. storočia. Theologica Catholica Slovaca I. Bratislava 1941, 131 n.; Mihalovics E.: A predikáció torténete II. Budapest 1901, 649 n.; C. Lepáček: Františkáni v slovenskej literatúre pred Bernolákom. Kultúra 9, Trnava 1937, 119 n.; V. J. Gajdoš: Pomník našim Otcom. Františkánsky Obzor II. Žilina 1936, 49 n.; V. J. Gajdoš: Tri neznáme spisy Vojtecha Gazdu. Literárny archív 1969. Martin 1970, 254 n.; I. Kotvan: Bibliografia Bernolákovcov. Martin 1957, 117-123; I. Kotvan: Rukopisy Univerzitnej knižnice v Bratislave. Bratislava 1970, č. 300.
(Rodinná poznámka, ktorá možno vysvetlí aj zmätky okolo údajov P. Vojtecha Gazdu: Františkánom z Teplej bol aj P. Jakub Gazda. Slovák, ale vedel aj maďarsky. Noviciát odbavoval v Sečanoch. Bol aj organistom. Ale od Vojtecha Gazdu bol vekom i rehoľne o štyri roky mladší. Z vacovského kláštora bol kaplánom u grófa Klobušického v Niže pri Vacove. Tam aj umrel 19. októbra 1783. Nemohli byť títo dvaja Gazdovci nejakými príbuznými?)
