Narodil sa 18. júl 1924 v Nižnej Šebastovej. Matka mu zomrela, keď mal dva roky. Študoval na gymnáziu v Prešove a v Malackách. V štúdiu teológie pokračoval na františkánskom Studium generale v Žiline, kde zložil doživotné sľuby 23. júna 1946. Teologické štúdiá absolvoval vo Vysokej škole teologickej v Žiline, za kňaza ho vysvätil nitriansky administrátor biskup Msgr. ThDr. Eduard Nécsey 26. júna 1949 v Nitre.
Po vysviacke pôsobil ako kaplán v Malackách až do likvidácie kláštorov. V noci z 13. na 14. apríla 1950 ho odtiaľ spolu s ostatnými rehoľnými bratmi odviezli do internácie v Hronskom Beňadiku, kde si dal podmienku, že sa vráti do pastorácie len vtedy, ak bude môcť ísť späť do Malaciek.
Vrátil sa ta 1. septembra 1950. V kňazskej službe pokračoval od r. 1962 ako kaplán v Šuranoch a od r. 1972 ako správca farnosti v Dolnom Ohaji pri Nových Zámkoch, kde pôsobil aktívne do nešťastného pádu v roku 2002. Z pastorácie ho uvoľnili 31. decembra 2006. Už mal obmedzenú pohyblivosť, a preto sväté omše s biskupským súhlasom celebroval každý deň v kaplnke, ktorú si vytvoril v jednej z izieb svojho malého domčeka. Po reorganizácii slovenskej cirkevnej provincie náležal od 14. februára 2008 Nitrianskej diecéze. Zomrel v novozámockej nemocnici.
Mottom jeho kňazského a rehoľného života boli slová sv. Františka „Deus meus et omnia“. Výsledkom jeho úspešnej dlhoročnej pastoračnej práce vo farnosti sú aj tri rehoľné povolania. Bol literárne činný. Už ako bohoslovec v rokoch 1948 a 1949 redigoval časopis františkánskych bohoslovcov v Žiline Františkánsky obzor. Prispieval aj do Katolíckych novín. Bol autorom divadelných hier, napríklad „Svätý František a malomocný“, či „Za Svetlom“, ktorú hrali v roku 1947 pri otvorení Reprezentačného domu v Žiline.
Bol horlivým šíriteľom františkánskej myšlienky. Venoval sa najmä mysleniu a spiritualite sv. Bonaventúru. V štúdii Dielo sv. Bonaventúru (Františkánsky obzor, r. 10, 1944/1945, s. 67-72) zdôrazňuje, že tento veľký scholastický filozof a teológ stál na rozhraní dvoch filozofických periód, keď sa augustínsko-platónsky idealizmus rozpadával a namiesto neho sa presadzoval aristotelizmus. Podľa Mušku sa Bonaventúra usiloval nájsť strednú cestu medzi týmito dvoma základnými tendenciami a na tomto základe vytvoril svoj myšlienkový systém. Najmä vo svojom Hexamerone vystúpil proti niektorým tézam Aristotela a Petra Lombardského. Oproti Platónovi a Aristotelovi najvyššie kladie sv. Augustína. Oproti métam filozofickej a teologickej vedy vyzdvihuje svätosť života. Tieto vedy majú byť v službe dosiahnutia spojenia duše s Bohom v láske. Ďalej zdôrazňuje, že Bonaventúru nemožno považovať za ontologistu a za prívrženca teórie vrodených ideí. Pridáva sa k tým, ktorí učenie tohto svätca považujú za najkomplexnejšie a najdokonalejšie v stredoveku, vyznačujúce sa jednoduchosťou a jasnosťou. U Bonaventúru možno najlepšie vidieť vzor cesty duchovného života od vedeckého poznávania k mystickému.
Ešte v časoch totality sa rodili Muškove vzácne úvahy a rozjímania o Panne Márii, ktoré vyšli tlačou pod názvom Nebo na dlani života (Dolný Ohaj 1999). Jeho ďalšia kniha, ktorá mala byť prózou z jeho rodiska na základe farskej kroniky, ostala v rukopise nedopísaná.
Bol aj mimoriadne zručný s umeleckým talentom. V Strednej odbornej škole v Bratislave absolvoval štúdium sochárstva a maliarstva. V Malackách zhotovil sochu sv. Anny i prvý pohyblivý betlehem na Slovensku. Maľoval obrazy, ale väčšmi ho priťahovalo sochárstvo. V Dolnom Ohaji dal postaviť Kalváriu, do ktorej vytvoril sochu kľačiaceho Pána Ježiša. Do interiéru Kostola Svätej rodiny i pozdĺž cintorína zabezpečil drevenú krížovú cestu, vytvoril sochu sv. Jána Nepomuckého i symboly štyroch evanjelistov, umiestnených na klenbe svätyne kostola. Vo filiálke Hul vytvoril sochy svätých Cyrila a Metoda. Na cintoríne v Malackách je aj pomník s plastikou žobráka, ktorý vytvoril práve on. V roku 2003 horlivo podporoval výstavbu Kaplnky bl. Sr. Zdenky Schelingovej, ktorú dal postaviť jeho nástupca vdp. Pavol Flajžík.
Jeho život mal, podľa farníkov z Dolného Ohaja i z Hulu, hlboký nezištný duchovný význam pre veriaceho človek: „Bol to človek, ktorý sa rád obetoval, odovzdal sa celý do vôle Božej, aby tak ukázal nielen duchovný život, ale najmä ľudský – ľudský v tom, že človek bol uňho na prvom mieste, a vieme sami z vlastnej skúsenosti, že páter nerobil rozdiely medzi nami, prijímal každého s láskou a s otvoreným srdcom. Nikoho nikdy neodmietol vyspovedať, k dispozícii bol veriacim v každom čase. Každému sa prihováral a vo svojich kázňach ukazoval cesty, ktoré boli pre nás obohacujúcou duchovnou potravou. Snažil sa vo svojej skromnosti a pokore prostredníctvom jednoduchej interpretácie Božieho slova dať nám istotu a vedomosť o tom, ako Bohu na nás záleží. Pred každým požehnaním nám niečo povedal a po každej svätej omši každému zvlášť podal ruku a povedal mu odkaz do daného dňa.“ Jeho morálnym apelom bolo: „Hovor vždy pravdu podľa Krista, lebo lož má krátke nohy“.
Pramene:
Schématizmus slovenských katolíckych diecéz. Trnava-Bratislava 1971, s. 348; Eliášová, A.: Nebo na dlani života. Katolícke noviny, r. 114, 1999, č. 30; Serafínsky svet, r. 43, 1999, č. 8, s. 23; Prikryl, P.: Lexikón katolíckych duchovných Žiliny. Žilina 2014, elektronický text, www.mariasoft.sk/knazi/bt-M-N.htm
Text prevzatý s Dominikánského knižného inštitútu.
