Narodil sa v Rajci v r. 1802 z počestných a nábožných rodičov. Základné školy vychodil v rodisku. Šesť tried gymnázia navštevoval v Nitre (1816-1822). Počas tamojších štúdií bol v katedrálnom kostole sopranistom, za čo ho kapitula zaopatrovala stravou a odevom. V Nitre poznal aj účinkovanie františkánov, preto zatúžil vstúpiť do ich rehole. Stalo sa tak 02.10.1823 v kláštore v Malackách. Tu dostal rehoľné meno Metod. Dva ročníky filozofie odbavil v kláštore Frauenkirchen (Burgenland) a v Ostrihome (1824-26), teológiu v kláštoroch vo Frauenkirchen, v Trnave a v Bratislave (1826-1830). Za kňaza bol vysvätený ešte počas štúdií 15.10.1828. Pastoračnú činnosť začal ako pomocník farára v Szobe (1830) a v slovenskej obci Čív v Pilišských vrchoch (1831) v Maďarsku.
Počítalo sa s ním ako s profesorom na františkánskom učilišti. Preto študoval na univerzite v Pešti. Tam aj r. 1832 urobil examen rigorosum z teoretickej a praktickej filozofie. Mal pokračovať skúškami z pragmatického a všeobecného dejepisu. K tomu však nedošlo, lebo rehoľné predstavenstvo ho v r. 1834 určilo za duchovného správcu dalmátskych, bosnianskych i albánskych katolíkov v Carihrade. Dva roky čakal na povolenie štátnych úradov vycestovať do cudziny. S rodičmi sa rozlúčil 25.11.1835. V decembri 1835 sa odobral z Bratislavy a cez Rijeku a Terst sa 22.02.1836 loďou doplavil do Carihradu.
V Carihrade si musel navykať na podnebie a iný spôsob života. Po prekonaní prvých ťažkostí sa pustil do štúdia cudzích jazykov. Naučil sa ich sedem. Vyžadovalo to jeho povolanie. Jeho práca spočívala v starosti o duchovné potreby katolíkov najrozličnejších národností, zdržujúcich sa v Carihrade ako robotníci, námorníci, obchodníci a úradníci atd. Vystupoval aj ako náboženský aktivista, ktorý mal priviesť Turkov a iných ku katolicizmu, ale netrpel náboženskou predpojatosťou. Jeho názory na islam boli tolerantné a uznanlivé. Upozornil na pozitívne stránky tureckého národného charakteru. Svojou ušľachtilou povahou, inteligenciou a rečníckym talentom si v Carihrade vydobyl veľkú popularitu.
Cestou naspäť do vlasti navštívil Svätú zem a Rím. Domov sa vrátil r. 1847. Za úspešnú misionársku činnosť dosiahol od najvyšších cirkevných a rehoľných predstavených osobitnú pochvalu. Za zmienku stojí skutočnosť, že v Ríme si vymohol čiastku relikvie sv. Cyrila. Doniesol ju domov a venoval ju kostolu v Rajci.
Po návrate sa Metod Gazdík krátko zdržoval v kláštore v Trnave. V rokoch 1849-1852 bol v Malackách gvardiánom a magistrom bratov laikov. Popri tom mal na starosti aj farnosti v Osuskom a v Brezovej. V Malackách založil spolok Sedembolestnej Panny Márie, ktorej oltár tam už predtým stál v bočnej kaplnke kostola. Páter Metod uvedenú fakultu dostal v Ríme 04.05.1847. No bolo ju treba odobriť diecéznou cirkevnou vrchnosťou v Trnave a na nunciatúre vo Viedni. Všetko definitívne schválil aj františkánsky provinciál v Bratislave 04.10.1850. Týmto bol spolok Sedembolestnej v Malackách právne ustanovený. Nato celú kaplnku a sochu obnovili a z Plaveckého Štvrtku zakúpili menší organ za 100 zlatých. Spolok dostal u nás celonárodný charakter. V tých časoch Gazdík vymohol z Ríma aj trvalé platné odpustky na pobožnosť Svätých schodov v Malackách. Predtým sa odpustky udeľovali na obmedzený čas. Tieto udalosti Gazdík sám opísal v kronike malackého kláštora.
V r. 1852 odišiel do kláštora v Nitre. Opäť bol v r. 1854 poverený duchovnou správou v Rybníku a v r. 1861-63 bol kaplánom v Slovenskom Mederi (Palárikovo). Potom až do smrti býval v Nitre. Obetavo a horlivo pracoval medzi ľuďmi, ktorých postihla cholerová epidémia; nazývali ho anjelom. Umrel 70 ročný na vodnatieľku. Pochovaný je v krypte nitrianskeho kláštora.
V nitrianskom kláštore sa opatrovala olejomaľba s portrétom Metoda Gazdíka. Obraz maľoval v Carihrade r. 1842 Gazdíkov priateľ Konštantín Fusti, známy rímsky maliar. V knižnici tamojšieho kláštora zasa boli knihy s Gazdíkovým exlibrisom. Boli medzi nimi taliansko – grécka gramatika, taliansko – grécky slovník, úvod do slovanského jazyka (nemecky), historický slovník (taliansky), šesť zväzkov dejín otomanského impéria (taliansky), kresťanská filozofia (grécky), štyri zväzky cirkevného práva (latinsky), nedeľné kázne (česky) a iné.
Metod Gazdík hneď po návrate domov začal na naliehanie priateľov spisovať svoje skúsenosti. Mienil ich uverejniť buď v niektorom časopise, alebo samostatne. No nestále politické nepokoje a funkcie v kláštore mu odobrali chuť do spisovania zážitkov. Äž na radu spolubrata v nitrianskom kláštore, profesora Kiliána Komňanského, súhlasil s ich uverejnením v časopise Cyrill a Method (1854 a 1855). Porozumenie našiel v redaktorovi Jurajovi Slotoví, ktorý bol taktiež rodák z Rajca. Gazdíkova práca vychádzala vo viacerých pokračovaniach pod názvom: “Život a cesty O. Methoda Gazdíka”. “V dvoch úvodných statiach je autobiografia. V opise svojich poznatkov a skúseností z misijnej činnosti Gazdík prejavil silnú popularizačnú snahu. Jednoducho, ale zaujímavo líčil podobu mesta Carihradu, povahu jeho obyvateľstva a svoje celkové dojmy. Nehľadá pôsobivých výrazových prostriedkov. Všade je celkom triezvy. Ide mu o vec a tá je sama nanajvýš pôsobivá” (Zúbek). “Nešlo mu o vytvorenie literárneho diela, ale o to, aby “veci nevšedné . . . spolunárodovcum našim milú a užitečnú vec k čítaní poskytly” (C. a M. III, 1854, č. 9).
Význam Metoda Gazdíka spočíva jednak v tom, že sa uplatnil v cudzom svete a zvuk slovenského mena zaniesol do Carihradu a do Ríma, jednak v obohatení slovenskej literatúry cestopisnými skúsenosťami. Keď Zlatko Klátik (Vývin slovenského cestopisu) v bibliografii registruje Gazdíkov Život a cesty, nazdáva sa, že Gazdík “nezdôrazňuje a nespomína svoje národné alebo slovanské presvedčenie” (173). Táto výčitka je neodôvodnená. V opise misionárskej činnosti sa to nežiadalo. No jeho slovenské národovectvo dobre vyniká v liste Jurajovi Slotovi, redaktorovi Cyrilla a Methoda. Keby sám nebol býval dobrým slovenským vlastencom, nebol by mohol svojho spolubrata Komňanského charakterizovať ako “muž národu svému vrúcne oddaný a literatúry národné pestitel znamenitý” (C. a M. III, 1854, č. 9). Ani tým nemožno negovať jeho slovenskosť, že roku 1852 bol za český pravopis pre časopis Cyrill a Method. Za český pravopis boli aj takí Slováci ako Slota, Kozáček, Mallý, Plošic. Dôkazom Gazdíkovho slovenského i slovanského zmýšľania bola skutočnosť, že z Ríma získal a domov priniesol relikvie sv. Cyrila. Gazdík povedome nosil meno Metod, meno to brata toho sv. Cyrila, ktorý bol uctievaný všetkými Slovákmi a Slovanmi.
BIBLIOGRAFIA
Listy z Rybníka. (Cyrill a Method III, 1854, č. 9); Život a cesty O. Methoda Gazdíka rádu sv. Františka, provincie uherské Sväté Márie naznačené verozvesta. (Cyrill a Method, 1854, č. 13, 14, 15, 17, 18, 20, 21, 23, 25, 26, 28, 30, 32, 33, 39, 41, 44, 46; pokračovanie v nasledujúcom ročníku Cyrill a Method IV, 1855, č. 4, 7,12,16, 20, 25, 36, 38, 45, Tieto čísla preto bolo treba uviesť, lebo Rizner má nespoľahlivé údaje).
LITERATÚRA
Ľ. V. Rizner: Bibliografia II, 13; S. Farkas: Scriptores, 149; T. Zúbek: P. Metod Gazdík, slovenský františkán, misionár v Carihrade. In: Františkánsky obzor I, Bratislava 1935, s. 38-51; C. Lepáček: Najstarší slovenský misionár. Ročenka misijného spolku na Slovensku, Nitra 1939, 104; S. Drozd: K počiatkom diela Detinstva Ježišovho na Slovensku, Nitra 1943, sparsim; literárne listy 13, 1963, č. 3, s. 14; Z. Klátik: Vývin slovenského cestopisu, Bratislava 1968, s. 172-174, 440; Lit.: Gajdoš, J. V.: Františkáni v slovenskej literatúre. Cleveland. Ohio, 1979, s.76-79; Klálik; LKKOS str. 392 spracoval Ľubomír V. Prikryl.
