Narodil sa 27. marca v roku 1873 v Plaveckom Sv. Petri. Pochádzal z vidieckej mlynárskej rodiny. Po ukončení gymnaziálneho štúdia v Trnave sa hlásil do seminára v Ostrihome. Keď ho stade pre panslavizmus prepustili, stal sa v Malackách advokátskym koncipistom. Čoskoro opustil svet a utiahol sa do františkánskeho kláštora v Malackách. Tam začal 29.08.1891 jednoročný noviciát a dostal rehoľné meno Mansvét. Teológiu študoval v Bratislave. Po kňazskej vysviacke 28.06.1896 pôsobil dva roky v Trnave ako slovenský kazateľ a katechéta (1896-98).
Keď pápež Lev XIII bulou “Felicitate quadam” zo 04.10.1897 reformoval františkánsky rád, P. Mansvét bol medzi prvými, ktorí súhlasili s prísnejším rehoľným životom. V rokoch 1898-99 bol v Skalici vikárom kláštora. Odtiaľ sa vrátil do Trnavy ako gvardián. Po dvoch rokoch sa dostal do Malaciek, kde bol opäť gvardiánom do r. 1907. Keď toho roku prešiel do kláštora v Bratislave, čakalo ho tam široké pole pôsobnosti. Okrem gvardiánstva bol aj magistrom bohoslovcov, historiografom kláštora a od r. 1908 profesorom morálky na tamojšom teologickom učilišti, kde vykonával záslužnú prácu. Tu viacej učil životným príkladom skromného kňaza, než teoretickými úvahami. Stal sa riaditeľom Tretieho rádu, jedinej slovenskej inštitúcie v Bratislave do vzniku republiky. Ale činnosť P. Mansvéta siahala až za tento rámec. Kázaval, spovedával a vydržiaval ľudové misie. Jeho výchovné schopnosti prinášali pokoj dušiam v spovednici, ktorá mu bola druhou katedrou školy duchovného života.
V r. 1912 bol zvolený za provinciála Mariánskej provincie so sídlom v Bratislave. Po trojročnom funkčnom období bol kustódom tejže provincie a opäť gvardiánom bratislavského kláštora. V r. 1918 krátko býval v Malackách, lebo vo februári 1919 bol zvolený za provinciálneho vikára s právomocou provinciála.
Po vzniku ČSR sa prejavil ako výborný organizátor. Od r. 1897 boli františkánske kláštory v Uhorsku rozdelené do dvoch provincií. Vyčlenením Slovenska z Uhorska sa narušila františkánska cirkevná organizácia. Františkánske kláštory na Slovensku sa mu podarilo zjednotiť do jednej provincie. Do r. 1924 stál na ich čele ako komisár. Od r. 1924, keď v Ríme dosiahol schválenie slovenskej Salvatoriánskej provincie so sídlom v Bratislave (dekrét generálneho predstaveného v Ríme 31.01.1924), pôsobil až do smrti ako jej prvý provinciál. Počas pätnásťročného pôsobenia na čele provincie zriadil 24 kláštorov.
Spolu s Okánikom, bratislavským kanonikom a starostom, sa staral o pozdvihnutie cirkevného života v okrajových častiach Bratislavy, najmä v Petržalke. Venoval sa aj písaniu náboženskej literatúry. Pre Slovákov napísal a v r. 1911 vydal asketicko – liturgickú knihu Krátky výklad svätej omše. Náboženské články, pedagogické úvahy a príležitostné príspevky publikoval v r. 1922-1934 v časopise Serafínsky svet. Výrazný bol jeho prínos v učiteľskej oblasti. Zaslúžil sa o rozkvet slovenského rádového školstva. Zreformoval bohoslovecké učilište v Bratislave, kde pôsobil ako profesor morálky, v Malackách založil rehoľné františkánske gymnázium aj internát. Aby gymnázium stálo na zodpovednej úrovni, nadaných členov provincie posielal nielen na domáce, ale i na zahraničné univerzity. V 20. a 30. rokoch patril k významným predstaviteľom františkánskeho rádu. Trikrát bol vymenovaný za generálneho vizitátora františkánskych provincií v Čechách, Poľsku a Rumunsku. Staral sa aj o Slovákov vo Francúzsku a v USA. R. 1926 františkáni založili v USA vlastný slovenský komisariát, ktorý r. 1935 tvorili tri kláštory. Umrel po krátkej, ale ťažkej chorobe. Jeho pohreb bol manifestáciou celej Bratislavy, čo svedčilo o jeho obľúbenosti.
Dňa 02.10.1992, pri príležitosti 340. výročia príchodu františkánov do Malaciek, na budove tamojšieho františkánskeho kláštora predstavitelia mesta odhalili pamätnú tabuľu s menami najvýznamnejších františkánov pôsobiacich v tomto kláštore, kde nechýba ani jeho meno.
BIBLIOGRAFIA
Krátky výklad svätej omše. Prešporok, tlačou F. Klimeša v Liptovskom Sv. Mikuláši 1911. – Články v Serafínskom svete, ročník 1922-1934.
LITERATÚRA:
Gajdoš, J. V.: Františkáni v slovenskej literatúre. Cleveland, Ohio, 1979. s. 127-128; Serafínsky svet, r.12, 1933, č.5, s.101-109; Františkánsky obzor, r.1, 1935, č.3, s.63-87; Poláková L: Dve jubileá v Malackách. Katolícke noviny, r. 107, 1992, č.43, s.5; Slovák, r. 17, 27., 28. a 30.4.1935, č.98 a 99. s.3; Slovenský denník, r. 18, 27.4.1935, s.2; Slovenská politika, r. 16, 30.4.1935, č.101, s.2; Ľudová politika, r. 11, 27.4.1935, s.l; Bibliografia slovenských kníh 1901-1918. Martin 1964, s.269-270; Kultúrni adresát ČSR 1. Praha 1934, s.316; Slovenský biografický slovník IV. Martin 1990, s.330; LKKOS str.1009 spracoval Ľuboš Kačírek.
