Už dávnejšie som sa zamýšľal o vstupe do rehoľného života, ale nakoľko matka bola dosť vážne v posledných rokoch chorá, tak až teraz, keď už nežije, sa chcem o to pokúsiť. Hlavné dôvody: predovšetkým zmena doterajšieho spôsobu života, žiť dôslednejšie podľa evanjelia, zbaviť sa závislosti na hmotných a nepodstatných veciach a okolnostiach, ktoré ma obklopujú a žiť aj pre druhých, pravdaže ak mi Pán Boh dá milosť času a zdravia. Neuznávam konzumný spôsob života a zabúdať na to najpodstatnejšie k čomu je človek povolaný. Veď vo viere a vo sv. Písme som našiel odpovede na ťažkosti a problémy, ktoré ma postretli v mojom doterajšom živote. Uznávam Božiu existenciu a to, čo Pán Boh dopustí na človeka má svoj zámer a zmysel, prečo to na človeka dopúšťa, aby ho skúšal ako obstojí v týchto skúškach. Som si plne vedomý tohto rozhodnutia, pre ktoré som sa rozhodol. Pochválený buď Pán Ježiš Kristus!
Výpis zo schematizmu
Fr. Vít Domanický (* 05.01.1948)
15.08.1995 noviciát
1996 Trnava junior, záhradník, údržbár
1998 Fiľakovo brat k dispozícii gvardiána
29.09.2001 slávnostné sľuby
2002 Kazachstan brat v misii
2003 Kazachstan akolyta, výpomoc vo Fundácii Rusko – Kazachstan
Fotky z pohrebu Kondolencie:
List biskupa z Almaty (v slovenčine)
List P. Antona Kračunovského Spomienky na pohreb v Kazachstane
Kazachstan bola v minulosti pre mňa vzdialená krajina. Priblížila sa mi tým, že už sú tam naši bratia, ale predsa ešte vždy vzdialená. Ani som neveril, že sa tam niekedy dostanem. Moju návštevu zapríčinil brat Vít, ktorý tam prijal návštevu sestry smrti a provinciálny minister P. Štefan, ktorý ma tam vyslal na pohreb, napriek tomu, že som navrhoval iného. Keď zopakoval svoj návrh, už som nič nenamietal. Bolo treba vybaviť rýchlo víza. Letenku rezervovali z Provincialátu a bolo treba urýchlene cestovať do Viedne. Brat Patrik pre chorobu nemohol odcestovať na plánovú cestu mimo Viedne, ale pred mojím príchodom do Viedne sa mu zdravotný stav zlepšil. A tak vďaka ochote brata Patrika a jeho “známosti” na konzuláte, kde ho vítal priateľsky sám konzul, sme vybavili víza pomerne rýchlo (telegram poslaný faxom im postačoval). Zarezervovaná letenka mohla byť potvrdená. Toto sa uskutočnilo v piatok 23. januára. V sobotu ráno ma brat Maseo viezol okružnou cestou do Schwechatu na letisko.
Keďže ja málo “lietam”, bol som vybavovaný dvoma leteckými spoločnosťami. Najprv som čakal v jednom dlhom rade, ale zlom, čo som sa dozvedel až od pracovníčky spoločnosti. Druhý rad, ten pravý, bol už krátky. Našťastie lietadlo na mňa počkalo resp. ja naň, a mohol som letieť cez Amsterdam do Kazachstanu. Z Amsterdamu sme leteli proti času a tak let trval o 5 hodín dlhšie. Leteli sme vo výške 12.200 m. Teploty tam dosahovali – 80 oC.
Amsterdam je vzdialený od Almaty 5.261 km a let trval vyše 6 hodín. Cesta bola zaujímavá a nezabudli nás ani posilniť stravou. Dorozumievacím jazykom bola žiaľ len angličtina. A tak musela prísť na rad, i vo františkánskom kostole v Bratislave, známa reč – posunková. Bez ujmy na zdraví som vystúpil v nočnú hodinu na almatýnskom letisku, kde som po “sovietskych” kontrolách uvidel známe tváre – predovšetkým sestru Ivetu – Simonu a Almu, ktoré už dobre poznali tamojšie cesty i spôsob jazdy.
Večer asi o 19:00 hod. priviezli telo brata Víta do kostola a prišiel i P. Anton s niekoľkými veriacimi. Vešpery sme sa pomodlili, bratia i sestry, v kostole pri vystavenom našom bratovi Vítovi. A on akoby sa na všetko usmieval. Ako keby hovoril, že sestra smrť je príjemná návšteva. Aj naša modlitba mu isto spôsobovala radosť. No ten radostný výzor mal už hneď pri návšteve tejto sestry. O tom svedčia fotografie, ktoré boli urobené hneď na mieste prerušenia jeho práce v Taldykorgane. Tam v kostole nás brat Vít zrejme počúval a tešil sa, že sme s ním a že sa s ním modlíme, hoci on už začal pozerať na všetko inými očami. Pri krátkej “rekreácii” u bratov, kde predovšetkým brat Anton hovoril okolnosti návštevy sestry smrti, hovoril nám, čo prežil a odpovedal na naše otázky. A potom ako brat išiel ešte za bratom Vítom o 23:00 hod. do kostola.
V pondelok o 12:00 hod. sa začala pohrebná sv. omša v katedrálnom chráme v Almaty, ktorú viedol o. biskup Chovanec. Prišli všetci kňazi z okolia a samozrejme i sestry a tiež bolo prítomných i niekoľko veriacich z Taldykorganu (260 km vzdialené od Almaty). Na záver sv. omše som posledný krát i ja pozdravil brata Víta v mene provinciála i všetkých bratov. Vyzdvihol som jeho ochotu slúžiť v misiách a zvlášť som zdôraznil jeho prorocké slová, že keby umrel v Kazachstane, nech ho tam i pochovajú. Všetci v rozhovoroch ocenili jeho odovzdanie sa misiám a jeho dobrotu pomáhať všetkým ľuďom. Tí, ktorí hovorili o bratovi Vítovi, vyslovovali len samé chvály. Pohreb prišla nahrávať i televízia z Ruska. Kópiu videokazety prinesie brat Anton, keď príde na Slovensko.
Po sv. omši jeho telesné ostatky boli prevezené na cintorín. Ostatní sme sa presúvali viacerými autami. Keďže Almaty nie je malé mesto, cestou na cintorín sme sa postrácali po križovatkách a tak len “vďaka mobilom” sme nakoniec všetci dorazili na cintorín. Je to obrovský cintorín – taký som na Slovensku ešte nevidel. Pochovávajú tam pravoslávnych veriacich. P. Klaudius tam kúpil pozemok na pochovávanie bratov, sestier i veriacich. Niektorí mali z cintorína zmiešané pocity, pretože my sme zvyknutí na “európske” cintoríny a predsa sme boli v Ázii. Na cintoríne okrem biskupa, ktorý viedol pohrebné obrady, hovoril i brat Anton o bratovi Vítovi a citoval i niektoré zaujímavé časti z jeho žiadosti o vstup k františkánom. Gvardián Diego sa tiež prihovoril br. Vítovi, že hoci on (Diego) je starší, ako prvý ho predišiel k Pánovi brat Vít a tak mu vzdáva, teraz ako mladší, úctu za všetko, čo urobil v Kazachstane. I P. Klaudius neostal ticho, ale vyzdvihol oduševnenosť br. Víta pracovať v Kazachstane a byť i tam pochovaný. Povedal, že sa stal i pre neho vzorom a že bude chodiť na jeho hrob. Po uložení jeho tela do matky zeme a zasypaní hlinou, boli položené vence na pravoslávny spôsob a zaspievali sme i slovenskú mariánsku pieseň. Z cintorína sme sa vracali pomaly domov.
V sobotu som bol pozvaný na sv. omšu i na obed na kúriu, k otcovi biskupovi. Vedomý si je ťažkostí v úrade, hlavne obmedzení z nedostatku kňazov a tak veľmi by bol rád, keby niekto mohol prísť k P. Antonovi, prípadne i jemu pomôcť v kúrii.
Lietadlo holandskej spoločnosti KLM malo odlet o 3:45 hod. A nastala noc, ale ráno pre mňa v Kazachstane nenastalo, pretože v nočnú hodinu 1:30 pri vonkajšej teplote mínus 13 st. C, ma brat Klaudius viezol na letisko. Pomohol mi vyplniť formulár v letiskovej hale pri odchode. Ja by som bol zlyhal, pretože bol v kazachštine a angličtine. Údajne kazašský jazyk je na 30 % podobný ruskému (myslím, že aj menej, lebo som im nič nerozumel, len to, že sa hádajú – aspoň som si to myslel), ale na vyplnenie a dorozumenie je to málo. Ráno o 6:00 hod. (pri posunutí hodiniek o 5 hodín dozadu) sme pristáli v Amsterdame. Letuškám sa cestovalo s nami veľmi dobre, pretože skoro všetci spali a tak nemuseli ani roznášať stravu, len nám niečo podali hodinu pred pristátím.
Po dvoch hodinách čakania v letiskovej hale a čakania pri pasovom pulte som odlietal do Viedne, kde po vyzdvihnutí batožiny som išiel k východu, dúfajúc, že ma tam budú čakať bratia. Oni tam boli – Šebastián a Maseo, ale nedávali to najavo, že nech ich chvíľu hľadám. Mali smolu, lebo som ich hneď zbadal. Ale i šťastie, lebo by tam dlho čakali. Počas cesty sa nedalo nehovoriť o Kazachstane a tak čoskoro sme boli v Bratislave.
Nech Boh oslávi dušu nášho brata Víta! A ja Bohu ďakujem, že som mohol viac, ako len z mapy a rozprávania, poznať Kazachstan. Biskupi i bratia a sestry v Kazachstane čakajú, kto tam pôjde ďalší a nielen na pohreb a nielen na vizitáciu!
– Peter Baptista Pružina OFM –
Spomienky na rozlúčku v Kamennej porube
Na zádušnú svätú omšu za br. Víta do Kamennej Poruby sme vycestovali z Trstenej štyria nábožní. Traja bratia a jedna sestra. Atmosféra v aute, bola mierne podfarbená na fialovo. Na chvíľu sa zdanlivo odfialovela, keď sme cestou pobudli na krátkej návšteve v Petroviciach pri Bytči. Spolu s tým chlapíkom budeme robiť špeciálny cirkulárik pre potreby kláštora v Trstenej.
Svätá omša, ktorú celebroval P. Štefan s krátkou pohrebnou pobožnosťou na konci, prebehla veľmi zbožne a zúčastnilo sa jej veľa cirkevných ľudí. Odzneli aj príhovory almatínskeho biskupa aj P. Antona a bola prečítaná aj Vítova vlastnoručná žiadosť o vstup do rehole. (príhovory sú vyššie alebo nižšie spomenuté)
Vo väčšine prípadov, ešte za jeho života, keď sa spomenulo meno Vít, následne preleteli priestorom výroky ako: „Chlapi pojce kopac!“ alebo „Orac et laborac“… Je pravda, že autorom mnohých výrokov som bol aj ja, avšak teraz by som chcel krátko vrhnúť viac svetla na jeho náboženský život. Ako to bolo počuť aj z jeho žiadosti, bol niekým kto hľadá vznešenejšie hodnoty a usiluje sa zmeniť svoj život. Toho som bol svedkom rok v Trnave a najmä tie tri roky vo Fiľakove. Veľakrát, keď som mu večer vrazil do izby a hodil sa na jeho vždy upravenú posteľ, rýchlym pohybom odkladal ruženec, ktorý mal namotaný na ruke. A viem, že v noci (mimochodom trpel nespavosťou), keď ho už Nočné dialógy z rádia mierne napajedzeli, čiže naštvali, tých ružencov otočil ešte zopár. Keď nebol odcestovaný, pri Antonkovej pobožnosti nikdy nechýbal. A cez celodennú poklonu si nikdy nič neplánoval a zotrvával pred sviatostným Spasiteľom s malými prestávkami celý ten čas. Mal povahu, o ktorej sa hovorí, že čo na srdci, to na jazyku, čo niekedy vyvolalo konfliktné situácie, ale bol vždy otvorený vyriešiť ich.
Ako už bolo alebo bude spomenuté, mal vyvinuté ekologické cítenie, ktoré neraz komentoval veľmi trefnými výrokmi. Bol zásadne proti vypaľovaniu trávy a spaľovaniu všakovakej byle na roli. Zakladal komposty kde len prišiel. Ako správny podkopcový chlapec mal vzťah k prírode už od detstva. Raz sa mi ho podarilo prehovoriť na autokros, ktorý sa konával vo Fiľakovských Kľačanoch. Aj vtedy dostal pecku do čela blatom, ktoré vyhadzovalo koleso relly – auta. Ušlo sa nám toho aj do piva. Skôr uprednostňoval horské chodníčky, zaslnené stráne a zakvitnuté údolia Poľany, ktorú neraz ospevoval. Ako tvrdý sedliacky chlapec, ale nie bez citu, dva razy zaslzil. Prvý raz na výstave fotografií trpiacich detí vo vojnových krajinách (na ktorej bol v ten deň úplne sám, bola v Lučenci). Druhý raz sa mu tisli slzy do očú na folklórnych dňoch, keď zanôtila detvianska fujara.
No ale vrátim sa k zádušnej téme, ktorou som započal svoje rozprávanie a neplánujúc som skončil pri folklóre. Po svätej omši, ktorej prvým koncelebrantom bol Vítov synovec Ľubomír Bollo a druhým P. Peter Záň – spolurodák, bolo malé posedenie v malom kulturáku s veľkou porciou mäsa. Domou sme sa vrátili s medzipristátím v Žiline u pani Babuliakovej, ktorú sme tiež mali v aute.
Som veľmi rád, že som mohol štyri roky s Vítom pod jednou strechou žiť a tak mnohým veciam sa priučiť. Dotiahol teda svoj boj udatný harcovník, ktorý prácu miloval a pri nej aj dokonal. Vediac, že „bez práce niet odpočinku a bez boja víťazstva“.
„Lebo toto je naša chvála, svedectvo nášho svedomia, že sme žili na svete a zvlášť u vás v Božej jednoduchosti a úprimnosti; nie v telesnej múdrosti, ale v Božej múdrosti.“ 2Kor 1,12
Odpočívaj v pokoji!
buď chválený, môj Pane,
sestrou našou smrťou tela,
pred ktorou neunikne žiaden človek žijúci.
Prebeda tým,
čo umierajú v hriechoch smrteľných!
Blažení, ktorých nájde odovzdaných
v tvojej vôli svätej,
bo druhá smrť im škodiť sily nemá…
Cesta brata Víta
… narodil sa v Kamennej Porube, 5. januára 1948. Zomrel (21.1.2004) v misiách v Taldykorgane (Kazachstan) v 57. roku života a v 9. roku rehoľného života; pochovaný je v Kazachstane.
Jeho životnú cestu najlepšie skomentuje časť ním napísanej žiadosti o prijatie do rehole zo dňa 19.2.1994:
… Už dávnejšie som sa zamýšľal o vstupe do rehoľného života, ale nakoľko matka bola dosť vážne v posledných rokoch chorá, tak až teraz, keď už nežije, sa chcem o to pokúsiť. Hlavné dôvody: predovšetkým zmena doterajšieho spôsobu života, žiť dôslednejšie podľa evanjelia, zbaviť sa závislosti na hmotných a nepodstatných veciach a okolnostiach, ktoré ma obklopujú a žiť aj pre druhých, pravdaže ak mi Pán Boh dá milosť času a zdravia. Neuznávam konzumný spôsob života a zabúdať na to najpodstatnejšie, k čomu je človek povolaný. Veď vo viere a vo sv. Písme som našiel odpovede na ťažkosti a problémy, ktoré ma postretli v mojom doterajšom živote. Uznávam Božiu existenciu a to, čo Pán Boh dopustí na človeka má svoj zámer a zmysel, prečo to na človeka dopúšťa, aby ho skúšal, ako obstojí v týchto skúškach. Som si plne vedomý tohto rozhodnutia, pre ktoré som sa rozhodol. Pochválený buď Pán Ježiš Kristus…
Do noviciátu bol prijatý 15. augusta 1995; potom žil v trnavskom kláštore a vykonával údržbárske a záhradnícke práce; podobne od roku 1998 vo fiľakovskom kláštore. Slávnostné rehoľné sľuby zložil 29.9.2001 a v roku 2002 už pôsobil na misii v Kazachstane. Nedávno (8.11.2003) mu tamojší biskup H. T. Chovanec OFM udelil akolytát.
P. Anton Kračunovský OFM, správca farnosti v Taldykorgane, s ktorým brat Vít žil a pôsobil na misii, napísal z príležitosti jeho smrti list, ktorého celé znenie uvádzame:
Drahí bratia a sestry v Kristovi!
V stredu 21. januára jeden z posledných Žalmov [Ž 39 ], ktoré sa ráno pri posvätnom čítaní modlil brat Vít, znel:
„Daj mi poznať, Pane, môj koniec,
i aký je ešte počet mojich dní;
nech si uvedomím, aký je krátky môj život.“
A nikto z nás si neuvedomil, že už nastúpil onen deň – keď príde sestra smrť. Jeho smrť som prijal s bolesťou, ale vo viere. Bol to brat veľmi jednoduchý, ale obetavý a pracovitý. Mohol som sa vo farnosti na neho spoľahnúť. Chystal nám stravu, staral sa o záhradu, pomáhal pri opravách budovy a pri rozdávaní sv. prijímania. No hlavne bol mojím spolubratom a svojím životom sme sa snažili svedčiť o Bohu, ktorý je Láska. V modlitbe mi bol vzorom. Pán mi vzal jediného spolubrata, no možno jeho smrť vzbudí nové misijné povolanie a niekto z bratov povie Bohu: Pane, mňa pošli.
Často spomínal spolubratov, s ktorými žil v kláštore, spomínal na prácu v závode i na príbuzných. Jeho vôľa bola pochovať ho tam, kde zomrie. Smial sa a hovoril: hoci i na stepi. Pri konci rozhovorov s ľuďmi na tržnici a na uliciach nezabudol ich pozývať k nám slovami: príďte k nám, čo sa nás bojíte. Stále našiel čo to v dome pre biednych, alebo jedlo alebo ošatenie.
Pán Ježiš poslal apoštolov po dvoch do sveta a oni sa po čase vrátili a s radosťou mu hovorili: aj nečistí duchovia sa nám poddávali. Takto posielal po dvoch aj sv. František svojich bratov. A takto v jeden deň, približne v tom istom čase pred tvárou Božou sa objavili naši dvaja zosnulí bratia z našej provincie: P. Fidél i br. Vít. Dúfam, že aj ich Pán prijal ako svojich učeníkov a oni mu s radosťou rozprávali, ako nečistí duchovia sa im poddávali a koľkokrát zvíťazili nad rôznymi pokušeniami.
Pamiatka na br. Víta ostane navždy živá v mojej duši i v srdciach veriacich v Taldykorgane v Kazachstane. My spolu chválime Boha za br. Víta, ktorého nám Pán poslal na misie, modlíme sa za jeho dušu, aby mu bol Pán milostivý i za nové misijné povolania.
Z listu otca biskupa H. T. Chovanca P. Antonovi a veriacim farnosti:
… brat Vít … z Rádu menších bratov nečakane stretol „sestru smrť“ … Veríme, že Pán prijal jeho dušu do nebeského príbytku preto, že už druhý rok verne vykonával svoje každodenné povinnosti Menšieho brata v kuchyni, v rade a okolo domu s veľkou láskou a tiež, ako akolyta vo vašom kostolíku. Aj vo chvíli svojej smrti pracoval v dome ako zvyčajne, plniac Božiu vôľu … Brat Vít bol príkladom nábožnosti a pracovitosti. Žil a pracoval vo vašej farnosti krátky čas, ale bol príkladom kresťanského života, modlitby a práce, zmierenia a bratskej lásky. Prednedávnom som mu udelil službu akolytátu, aby vám mohol pomáhať rozdávať veriacim sviatosť Kristovho Tela … Jeho nečakaná smrť – tajomstvo viery.
I tak nás kniha Múdrosti utešuje slovami: „Spravodlivý, i keď mrie predčasne, bude na pokoji. Veď nie dlhé roky robia starobu hodnou cti, ani sa ona nemeria počtom liet …“ Preto so spravodlivým Jóbom s pokorou prijímame vôľu Všemohúceho Boha a hovoríme: „Boh dal, Boh vzal; nech je zvelebené meno Pánovo!“ … Nech všemohúci Boh na orodovanie Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, ktorého občanom bol brat Vít, poteší vás útechou našej kresťanskej viery, ako píše apoštol Pavol: „Nechcem, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, ktorí nemajú nádej. Lebo ak veríme, že Ježiš zomrel a vstal z mŕtvych, tak Boh aj tých, čo zosnuli, skrze Ježiša privedie s ním… Preto sa potešujte navzájom týmito slovami!“ (1 Sol 4,13-14.18).
Nezabúdajme na dušu brata Víta v našich modlitbách, aby ho Boh čím skôr prijal do nebeského príbytku a aby ste čim skôr Vy, p. Anton, mohli nájsť druhého spolupracovníka pre Vašu prácu v kostole.
V tento ťažký pre Vás čas, chcem ja, váš biskup, no tiež, váš františkánsky spolubrat, vysloviť Vám moju úprimnú sústrasť … V pondelok 26. januára budem celebrovať pohrebnú sv. omšu v katedrále Presvätej Trojice v Almate o 12:00 hod. za večné odpočinutie duše brata Víta.
Na Slovensku sa zádušná svätá omša konala v rodnej obci brata Víta 28.01.2004, kde sa okrem príbuzných a veriacich obce zúčastnili aj naši bratia z rôznych kláštorov, spomedzi kňazov aj dvaja rodáci z Kamennej Poruby: P. Peter Záň a Ľubomír Stanček; správca farnosti a ďalší kňazi, tiež aj niektoré naše Školské sestry sv. Františka.
Svätá omša bola plná viery v Božie milosrdenstvo. P. Štefan spomenul, že sestra smrť zastihla brata Víta nie pri hriechu ani pri zaháľke, ale pri práci. A ja si dovoľujem dodať, že inú šancu zdá sa, ani nemala; pracovitosť bola pre brata Víta typická. Pán nechže oslávi jeho námahy, ktoré už skončili a my zotrvávajme v námahách pre Pána až do konca. Svätá omša skončila dušičkovou pobožnosťou, ktorá len podčiarkla našu veľkonočnú nádej.
