ZABUDNUTÁ TRAGÉDIA V NIŽNEJ ŠEBASTOVEJ – KEĎ ODMIETLI OSLAVOVAŤ MAJSTRA HUSA
„Naopak, vo svojej povýšenosti udreli aj na najcitlivejšiu strunu, na náboženské presvedčenie. Možno povedať aj tak, že sa zrazili husitská tradícia Čechov na jednej strane a odlišná náboženská tradícia Slovákov na strane druhej. (…) A padla kosa na kameň.” (Juraj Kuniak: Pán Černovský, Agens 1991, s. 51).
Pamätníkov za 66 rokov ubudlo, podrobnosti sa strácajú v zabudnutí. Jednako pretrváva spomienka: na to, ako františkáni z kláštora v Nižnej Šebastovej odmietli oslavovať sviatok Jana Husa, ako po jedného prišli četníci a dedina sa postavila na jeho obranu, ako v zrážke prišiel o život mladý človek. Obrázkový týždenník Slovenský svet, ktorý v tom čase vydával v Prešove Emo Bohúň, uverejnil aj snímku z pohrebu: vedľa nebohého, vystretého na márach pod soškou Panny Márie, stojí v svadobnom jeho dievča. Fotografia vyšla anonymne — môj starý otec, jej autor, sa bál represií. Lebo i toto si ešte ľudia pamätajú: zatýkanie, ktoré nasledovalo, ako utekali cez potok pred četníkmi, ako tí snorili po domoch a bez milosti vyobšívali každého, kto si včas neosušil nohy alebo nevymenil mokré šaty. Aj postele prekutali . . .
Do Nižnej Šebastovej prišli františkáni v roku 1636 a ostali tu až do násilného likvidovania kláštorov pred 40 rokmi. (Na jeseň 1944 sa medzi nimi zdržiaval začas aj mních básnik Rudolf Dilong)
Najvýdatnejším zdrojom pri pátraní po tom, čo sa tu na začiatku leta 1925 stalo, je vtedajši košický denník Slovensky východ. Najvýdatnejším no nie najspoľahlivejším. Pre svoje jednoznačne čechoslovakisticke pozície referoval o udalosti, ktorá nás zaujíma, prinajmenšom mätúco.
Na začiatku bolo udanie. Podal ho u četníkov istý Prokop Šteglík, zamestnaný v kláštore, z pomsty, že ho mali prepustiť, a to na P. Agapa Malkuššáka, všeobecne obľúbeného: ten vraj odmietol slúžiť omšu za „kacíra a odpadlíka”. Napriek nadchádzajúcemu Husovmu sviatku (6. júla) nemal ním byť azda Majster Hus, ale (aspoň podľa novín) — bohvieprečo — prezident T. G. Masaryk… Ked potom v piatok 3. júla 1925 prišiel četnícky nadporučík K. Dvoŕák spísať zápisnicu („pre urážku prezidenta republiky a vlády”), roznieslo sa po dedine, že pátra idú zatknúť. Vzápätí sa pred kláštorom zhromaždil zástup s palicami a motykami („možno aj s kosami’). Z udavačstva upodozrievali pôvodne hostinského Čirča. Zrejme neprávom — četníci ho totiž zobrali so sebou len ako civilného svedka, kedže richtára nenašli doma. Hostinský musel zutekať pred všeobecným hnevom, podľa novín mu dav div nezdemoloval chalupu.
Medzičasom však vyšlo najavo meno pravého udavača, a tak sa rozhorčenie obrátilo proti nemu. Skôr, ako sa četníci dostali skratkou cez záhrady k vchodu do kláštora, dedinčania už vnikli dovnútra a vyviedli Šteglíka na dvor. Nadporučík Dvoŕák vyzval pátra Malkuššáka, aby uplatnil svoj vplyv a dav utíšil. No ten údajne spôsobil pravý opak. Padli prvé kamene. Napokon sa četníkom podarilo Šteglíka odviesť za jasotu davu, ktorý sa nazdával, že ho zatkli. Jednako strážili Šebastovčania kláštor celú noc práve tak, ako aj v nasledujúcich dňoch. K domácim sa pridali tiež obyvatelia okolitých obcí — z Vyšnej Sebastovej, Fintíc, Ľubotíc a z Podhradíka.
V nedeľu vládol v dedine pokoj. Iba Čirčovej žene zabránili ľudia zúčastniť sa na bohoslužbách a četníci si do Prešova povolali posilu, totiž ďalších tridsiatich. Večer sa roznieslo, že do kláštora vnikli „špióni” a hneď sa aj vyzváňalo na poplach. Ale keď ľudia neobjavili nič podozrivé, upokojili sa.
Cirčova žena požiadala v pondelok dopoludnia 6. júla 1925 prešovských četníkov o ochranu. Jej muž sa zatiaľ ukrýval u švagra v susednej dedine. Ľudia ho však našli aj tam, a tak musel ujsť cez okno do lesa. Zdemolovali mu teda aspoň krčmu.
Keďže dedinčania četníkom dovtedy zabránili vypočúvať obyvateľov kláštora, tí prišli okolo desiatej večer znovu s posilou pod vedením nadporučíka Dvoŕáka. Ale pred kláštorom narazili na zástup sedemsto až osemsto ľudí. Ten sa na výzvu podrichtára nielenže nerozišiel, ale na ďalšiu výzvu veliteľa zareagoval vraj spŕškou kameňov. Pritom ťažko poranili jedného vrchného strážmajstra. Potom sa začalo strieľať najprv do vzduchu, čim sa však rozhorčenie davu ešte viac vystupňovalo. Nasledovala streľba do ľudí, dvanásť až štrnast ráz. Jeden zásah bol smrteľný — dvadsaťtriročného mládenca Huľu z Jarovníc, ktorý slúžil u hostinského Fecka zasiahli štyri razy do nôh a raz do pŕs.
Slovenský východ z 8. júla 1925 nápadne zdôrazňuje poranenia na strane četníkov. Vrchného strážmajstra Berana zasiahli do tváre („ťažko, nie však nebezpečne”), ľahšie okresného četníckeho veliteľa z Prešova K. Dvoŕáka strážmajstrov Šánderu, Ptáčka, Cveina a Krejčiŕíka. Zo sedliakov utrpeli poranenia Jozef Tuhrinský a podrichtár Viktor Lenárt z Nižnej Šebastovej. Hôger a Markuš z Fintíc. Noviny však pripúštali, že zranených bolo viac. Lenže sa báli četníkov, takže sa skrývali doma a po okolí. Zástup sa po streľbe rozutekal. Hneď zavčas ráno nasledujúceho dňa, 7. júla prišiel na miesto „vzbury” četnícky štábny kapitán Lednik s lekárom a s komisiou v sprievode vyše tridsiatich žandárov. Dedinu našli takmer vyľudnenú, nikde nebolo vidno muža. Jednako do jedenástej hodiny zatkli dvadsiatich piatich, medzi nimi pátra Agapa, v ktorom videli hlavného pôvodcu, aj udavača šteglíka, richtára Jána Boľanovského, ktorý údajne podnecoval na odpor, i jeho syna, bohoslovca.
Vtedajší košický denník Slovenský východ sa tragickú smrť zo 6. júla 1925 pokúsil aspoň bagatelizovať — dvadsaťriročný mládenec Húla z Jarovníc, ktorý slúžil u hostinského si smrť zavinil sám: zasiahli ho, keď sa práve chystá! vdľami prebodnúť ťažko raneného vrchného strážmajstra Berana.
Napriek očividnému úsiliu úradov i lojálnej tlače nevidieť v udalosti viac než miestnu záležitosť dostala sa na pretras i do parlamentu. Postaral sa o to poslanec za Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu Štefan Onderčo, rímskokatolícky farár z Ražnian. Žiadal vyslať do Nižnej Šebastovej parlamentnú vyšetrovaciu komisiu. podľa Slovenského východu z 10. júla 1925 „s tendenciou obviniť četníkov.” Nečakanú podporu našiel u socialistického poslanca Tausika. ktorý vyzval poslancov, „aby sa neodvažovali schvaľovať vraždenie ľudu.” i
Ďalšie stopy sa v nasledujúcich dňoch, týždňoch, mesiacoch prinajmenšom v Slovenskom vychode strácajú.” Z časového odstupu sa nám môže všeličo vidieť nepochopíte! ba nelogické: prečo sa mala slúžiť omša za prezidenta aj prečo sa zástup chcel silou – mocou vyvŕšiť na hostinskom, keď poznal pravého udavača? Ktovie. Viacej by hádam prezradili archívy. Nápadná je však snaha nedávať „vzburu” ani do najmenšej súvislosti s oslavami Jana Husa. Tie boli mimochodom v siedmom roku, nového štátu také veľkolepé, že podľa spomínaného prameňa donútili pápežského nuncia demonštratívne opustiť Prahu.
Spôsob, ako sa o tragickej udalosti v Nižnej Šebastovej referovalo, svedčí o necitlivosti a o ignorantstve voči odlišnym duchovným tradíciám slovenského národa. To nápadne pripomina praktiky kolonizátora. Šebastovská „vzbura,” aj keď k nej azda prišlo v dôsledku nedorozumenia a zhodou nešťastných okolnosti, svedčí prinajmenšom o pocite ohrozenia a o intuitívnej potreba i ochraňovať cirkev ako inštitúciu, stelesňujúcu národnú identitu. A tak celá udalosť, ktorá čoskoro začala zapadať prachom zabudnutia, takisto dokumentuje jednu z podôb prvorepublikovej demokracie, okolnosti, za akých sa na samom začiatku utváralo súžitie oboch našich národov. (Koniec.)
ĽUDOVÍT PETRAŠKO
