Pri krste dostal meno Leander. Po vychodení ľudovej školy v rodnej obci pomáhal rodičom na malom gazdovstve. R. 1902 mu miestny kňaz vybavil vstup do prípravnej školy pre saleziánov v Cavagliä pri Turíne (Taliansko). Tam navštevoval strednú školu (1902 — 1905) a stal sa veľkým ctiteľom sv. Františka. R. 1905 prešiel k františkánom v Trsate (Chorvátsko), prijal rehoľné meno Apolinár a urobil si jednoročný noviciát. Filozofiu študoval vo Varaždíne, teológiu v Záhrebe, kde ho 13.08.1911 vysvätili za kňaza. Hneď po vysviacke sa ponáhľal odslúžiť svätú omšu v rodnom Mestečku.
V r. 1911 – 1914 pôsobil v Záhrebe, v r. 1914 – 1924 bol profesorom vo františkánskom seminári vo Varaždíne. v r. 1924 — 1929 magistrom novicov v Trsate, potom magistrom klerikov a zároveň profesorom na františkánskom gymnáziu vo Varaždíne. R. 1931 vážne ochorel a po vyzdravení ho poslali do Subotice, kde bol kláštorným vikárom (do r. 1939), neskôr gvardiánom. Keď ho r. 1945 zvolili za vizitátora a krátko nato za kustóda záhrebskej provincie, presťahoval sa do Záhrebu. R. 1949 sa opäť vrátil do Subotice a pôsobil tam ako miestny vikár až do smrti.
Mal mimoriadny talent na reči, spolubratia – františkáni ho volali „náš Mezzofanti”. Tieto svoje znalosti využíval ako kazateľ a misionár na jazykovo zmiešanom území Dolnej zeme a pri prekladaní z taliančiny, maďarčiny, latinčiny, starogréčtiny a iných jazykov. Prekladal prevažne do chorvátčiny a maďarčiny. Z latinčiny do chorvátčiny preložil spisy Gregora Veľkého: Homiliae (Homílie), Epistolae (Listy) a ďalšie. Jána Zlatoústeho: De sacerdotio [O kňazstve), Boethia: De consolatione philosophiae (Útecha z filozofie), z maďarčiny kázne biskupa O. Prohászku (Prameň živej vody), z taliančiny životopisy viacerých svätých. Po chorvátsky napísal Dejiny Panny Márie Trsatskej. Dejiny františkánskeho rádu, Dejiny záhrebskej františkánskej provincie, ako aj množstvo článkov, úvah a básní v chorvátčine, latinčine, maďarčine, ojedinelé i v slovenčine. Pravidelne chodieval kázať a spovedať do slovenských katolíckych obcí v Báčke (Selenča) a v Slavónii (Markovec, Jelisovec). Po vojne pomýšľal vrátiť sa na Slovensko, ale likvidácia reholí v apríli 1950 zmarila jeho plány. Zomrel v roku 1956 v Subotici.
LITERATÚRA:
Ušák, V.: Zabudnutý Slovák Apolinár Braničkovič. Kalendár Jednota, 1981, s. 125-135; ľranjevački provincijalat VI. Záhreb 1958; LKKOS str. 143 – 144 spracoval František Vnuk
