Pochádzal z rodiny maliara Karola Randu. Bol prvým z ôsmich súrodencov. Po dokončení ľudovej školy v r. 1924 vstúpil v Nitre do malého seminára v túžbe stať sa kňazom. Pre ťažkú chorobu však musel toto štúdium prerušiť. Pokračoval v meštianskej škole v Žiline. Po zoznámení sa s tamojšími františkánmi mu bolo umožnené v školskom r. 1928 – 29 nastúpiť do františkánskeho gymnázia a internátu v Malackách. 24.08.1931 nastúpil do trnavského františkánskeho kláštora do noviciátu, kde prijal rehoľné meno Godefridus – Bohumír. Koncom augusta 1932 sa vrátil do Malaciek, aby pokračoval v gymnaziálnom štúdiu. Počas štúdii v Malackách sa aktívne zúčastňoval na činnosti Gavlovičovho študentského samovzdelávajúceho krúžku, kde býval funkcionárom i častým prednášateľom. V r. 1934 zostavil nové stanovy pre spomenutý krúžok, ktoré schválilo i riaditeľstvo gymnázia. Zmaturoval r. 1936 so zvláštnym vyznamenaním.
Onedlho odišiel na jeden rok na rehoľné filozoficko – teologické štúdium do Salzburgu (1936 – 37). Po návrate pokračoval v štúdiu na bohosloveckej fakulte v Bratislave. V šk. r. 1937 – 38 bol redaktorom časopisu Františkánsky obzor a v júni 1938 zložil v Bratislave večné sľuby. R. 1939 ho poslali študovať na rehoľné vysokoškolské učilište v Ríme – na Antonianum, kde dokončil štvrtý ročník teológie a 23.03.1940 ho v Lateránskcj bazilike vysvätili za kňaza. V tomto čase si pôvodné priezvisko Randa zmenil na Radimský (1942). Po krátkej návšteve doma sa opäť’ vrátil do Ríma, aby tam študoval na právnickej fakulte františkánskej univerzity Antonianum, kde r. 1942 získal titul „licenciatus in iure canonico”. Pripravoval sa za profesora pre františkánske bohoslovecké učilište v Žiline. Pre vojnové pomery však nemohol štúdium dokončiť a vrátil sa na Slovensko. Vrátil sa domov. Býval v Kremnici, kde ochorel a na týfusovú epidémiu zomrel. Pochovaný je na kremnickom cintoríne.
Bol všestranný literárny talent. Už ako študent nižších tried gymnázia posielal svoje príspevky do časopisu Priateľ dietok (1928 – 1930), vo vyšších triedach (1932 – 1936) uverejnil viacero noviel, literárnych a náboženských úvah v časopise Rozvoj a Naša mládež. No vlastným terénom jeho literárnej tvorby bol Serafínsky svet. Do tohto terciárskeho časopisu prispieval v r. 1932 – 1942 (napr. Z rímskeho zápisníku). Publikoval aj v časopisoch a zborníkoch: Svätá rodina, Kráľovná sv. Ruženca (1935 – 1936), Pútnik svätovojtešský (1936), Almanach záhorských akademikov (1938), Kalendár Slovenskej ligy (1936 -1939), Banská Kremnica (1938 – 1939). V Katolíckych novinách nájdeme jeho úvahu Radosť v bôľoch sa rodí (Vianoce, 1941) a preklady noviel talianskych náboženských spisovateľov (1941 – 1942), ako M. Moretti, A. Baklini, A. Peruffo, A. Majocchi, M. Slicco, P. A. Gemelli. Cenné boli jeho príspevky v kultúrnej rubrike Slováka. Do novozaloženého časopisu Spolku Armády sv. Kríža písal mravno – náboženské úvahy, napr. Kríž a pokora (1942) a Kríž a odpustenie (1942). V r. 1937 – 1938 bol redaktorom Františkánskeho obzoru, do ktorého napísal viacero úvah, napr. Jubilate Deo! Psallite Deo! (1937), Kristovo mystérium (1938) a i. Hodnotné sú jeho preklady talianskych autorov, najmä Peruffo, A.: Terciári dneška (Zvolen 1940), Collodi, C: Smieško (Zvolen 1942) a Fellici, L: Medzi vlkmi (Kremnica 1943). V literárnej pozostalosti sa nachádza niekoľko nepublikovaných čŕt: Syn nevercov; Cit zodpovednosti; Nové predsavzatie, veľkonočná úvaha; Dvoje vzkriesenie, prednesená v Slovenskom rozhlase (1939), i viacero kázní. Z oblasti teologickej vedy publikoval vo Františkánskom obzore štúdie: Kristus a manželská nerozlučnosť (r.4, 1938, s. 119 – 124), Odkedy sa datuje morálna teológia ako samostatná veda? (r.6, 1940, s. 102-107), De causa, interpretatione et cessatione dispensationis (O dôvode, interpretácii a váhaní v otázke dišpenzovania, r.7, 1941, s.59 – 67), O počiatkoch Tretej rehote sv. Františka a jej počiatočnom zákonodarstve (r.7, 1941, s.90 -100) a i. Nepublikovaná zostala väčšia vedecká práca Zákonodarstvo a katolícke školstvo na Slovensku (1940), Bibliographia sul Terz. Ordine francescano secolare (Bibliografia o Tretom svetskom františkánskom ráde, 1941), De admissione in Tertium Ordine m saecularem S. Francisci (O prijímaní do Tretieho rádu sv. Františka, tézy jeho licenciátnej práce z r. 1941). Za svoj pomerne krátky život napísal vyše dvesto článkov, preložil šesť väčších prác, dvadsať menších článkov, vytvoril tri väčšie vedecké práce. Celé jeho pastoračné, vedecké i literárne úsilie smerovalo k organizovanému vychovávaniu laikov, najmä terciárov. Chcel zreorganizovať inštitúciu terciárov podľa požiadavky doby a intencií pápeža Leva XIII.
To všetko stačil napísať’ ako študent strednej či vysokej školy. Pritom študoval vždy s vyznamenaním. Tajomstvom týchto jeho úspechov bol jednak vrodený talent, no i svedomitosť’, nevšedná usilovnosť’ a disciplinovanosť’ v každodennom živote. Jeho literárne práce, i keď išlo o beletristické novelky, majú mravoučný tón, ušľachtilú výchovnú tendenciu. Je to priamy dôsledok vážneho ponímania rehoľného povolania. Ako maturant sám o sebe písal: „Záleží mi na tom, aby rástol zo mňa človek, súci k životu, na radosť’ Bohu í predstaveným, rehoľník vzorný, svedomitý a činorodý. Mám vôľu ísť hore, zdokonaľovať’ sa, mám chuť’ k tomu. Dúfam, že Boh ma neopustí, a raz budem môcť povedať’ tie slová, ktoré som mnohým napísal v Serafínskom svete: Vici Deo auxiliante” (s pomocou Božou som zvíťazil). Naozaj už v 28. roku svojho života bol hodný tohto víťazstva.
LITERATÚRA: P. Čapkovič: Struční životopis P. B. Radimského. Františkánsky obzor, r. 8, 1942/1943, s.47-53; T. Zúbek: Literárne dielo P. B Radimského. Tamtiež, s.54 – 69; V. J. Gajdoš: Slovenskí františkáni. Galt, Ont., 1982. LKKOS str. 1134 – 1135 spracoval Ján Letz
BIBLIOGRAFIA: (preklady) A. Peruffo: Terciári dneška. Zvolen 1940; C. Collodi: Smieško (pod pseudonymom Marián Kremnický). Zvolen 1942; I. Fellici: Medzi vlkmi. Kremnica 1943. Samostatne zostavil: Stanovy Gavlovičovho študentského samovzdelávacieho krúžku v Malackách. Schválené riaditeľstvom gymnázia 12. septembra 1934.
