Bližšie údaje o pôvode sa nedajú zistiť, ani krstné meno nepoznáme. Dominik je rehoľné meno, ktoré prijal v r. 1738 v Hlohovci, keď tam vstúpil do františkánskej rehole Salvatoriánskej provincie. Filozofické a teologické štúdiá odbavoval pravdepodobne v Okoličnom a Segedíne. Za kňaza ho vysvätili r. 1744. Najviac účinkoval v kláštoroch: Beckov, Okoličné, Kremnica, Pruské, Stropkov a Šebeš. Hlavnou jeho funkciou bolo kazateľstvo. No býval aj vikárom (zástupca predstaveného), učiteľom bratov a laikov, kronikárom kláštora a kveštárom. Umrel na srdcovú porážku.
Činnosť Dominika Mokoša ako kazateľa bola službou slovenskému ľudu. Náboženská roztržka, politické nepokoje, prenikanie osvietenských myšlienok a náznaky hospodárskych premien vplývali na vtedajšiu spoločnosť aj na Slovensku. Preto kázeň bola najvhodnejším prostriedkom, ako ľud poučovať a vychovávať. Mokoš kázaval nielen v kláštorných kostoloch, ale z titulu kveštára a ľudového misionára aj v kostoloch obcí Šariša, Spiša, Oravy, ba i na poľskej strane.
V kláštore v Nižnej Šebastovej, kde Ladislav Dubovaj, zemepán zo Šalgovíku, založil v r. 1757 misionársku fundáciu, pôsobil Dominik sprvoti ako pomocný misionár pri prvom tamojšom misionárovi, P. Kapistránovi Krajčinovskom. Po odchode Krajčinovského v r. 1762 stal sa hlavným misionárom Dominik Mokoš a v tejto funkcii účinkoval do r. 1769.
Kázne Dominika Mokoša, pokiaľ sa zachovali, sú tak z obsahovej ako i formálnej stránky dokonalým rečníckym dielom. Námety z Písma veľmi priliehavo aplikoval na živú skutočnosť. Videl pred sebou konkrétnych ľudí s ich slabosťami a pokleskami. Išlo mu o ich mravné povznesenie. Spoločnosť bola rozdelená na vládnucich a poddaných, na bohatých a chudobných. Všetkých rovnako karhal. Nemal rád kartárov, pijanov, vysedávanie v krčmách, leňošenie, sexuálnu bezuzdnosť, vyhýbanie sa kostolom a pod. To boli všeobecné hriechy a priestupky. Okrem toho pánov karhal pre pachtenie po majetkoch, prepych, hýrenie, bezcitnosť voči blížnym, nespravodlivé zaobchádzanie s poddanými, vykorisťovanie, prijímanie úplatkov a iné. Veľmi ostro sa staval proti sociálnej nespravodlivosti, na ochranu poddaných a chudobných. Účinok svojich kázní dosahoval aj osobitným štýlom a podaním. Používal príslovia, porekadlá a vtipné výrazy ľudovej múdrosti. Ak prihliadneme ešte aj na Mokošov jazyk s množstvom stredoslovenských slov a tvarov, možno ho s jeho kázňami zaradiť medzi tých slovenských kazateľov tej doby (Gavlovič, Bajan), ktorým popravde prislúcha pomenovanie: slovenský ľudový kazateľ.
Sú náznaky, že Dominik Mokoš vytvoril prinajmenej štrnásť zväzkov slovenských rukopisných kázní, ktoré písal hlavne v rokoch 1751-1774. Nateraz však poznáme iba šesť zväzkov slovenských kázní s dlhými latinskými titulmi. Pre informáciu ich tu podávam skrátene po slovensky.
BIBLIOGRAFIA:
Kázne vianočného okruhu a o svätých. 24 kázní na 181 stranách; Kázne na nedele adventné až pôstne. Poškodený zväzok s 29 kázňami na 231 stranách; Kázne na nedele svätodušného okruhu. 41 kázní na 294 stranách: Kázne oslavnopoučné, hlavne na sviatky vianočného okruhu. 32 kázní na 218 stranách; Kázne eschatoiogické a príležitostné. Prvá časť ma 18 kázní na 148 stranách, druhá časť 9 príležitostných kázní a prídavok “o prítomných a nynejších márnostech tohto bídneho sveta a o bídach človeka” na 67 stranách; (Kázne misionárske.) 17 kázní na 210 strartách. Ich autorom v skutočnosti bol P. Krajčinovský a Mokoš ich len upravil a prepísal.
LITERATÚRA:
Ľ. V. Rizner. Bibliografia ZS. 233; M. J. Slavský (Juraj Macák: Slovenské kázne v Nižnom Šebeši zo XVII -XVIII. storočia. Duchovný pastier 24, Trnava 1943, 477 n.; V. J. Gajdoš: Slovenský ľudový kazateľ Dominik Mokoš. Katolícke noviny 7. januára 1973.; V. J. Gajdoš; Františkáni v slovenskej literatúre. Cleveland. Ohio, 1979. s. 122-123.; LKKOS str. 951 spracoval Ľubomír V. Prikryl
