Do františkánskej rehole v Mariánskej provincii vstúpil r. 1842. Po ukončení teológie ho r. 1847 vysvätili za kňaza. Pôsobil v slovenských konventoch Mariánskej provincie (Malacky, Nitra, Bratislava), kde zastával rôzne funkcie. Bol gvardiánom (v 70 rokoch v Malackách), provinčným sekretárom a definítorom. Učinkoval ako slovenský kazateľ na južnom i západnom Slovensku a v severnom Maďarsku ale aj tu ešte po slovenský. (Ostrihom, Csolnok, Csév, Sarisáp). Väčšina z jeho kázni odznela v Slovenskom Mederi a Malackách. Časť z ních publikoval v r. 1849 a 1850 v Katolíckych novinách a r. 1851 v Kresťanskom kalendári. Mnohé sa zachovali v rukopise. Pôsobil aj ako lektor filozofie a histórie na františkánskych učilištiach v Bratislave a Nitre, kde r. 1852 napísal polemickú prednášku Historia Regni Hungariae (Dejiny Uhorského kráľovstva), v ktorej ostro napadol Anonymovu a Turóciho teóriu, že kráľ Svätopluk predal Veľkú Moravu starým Maďarom za biele kone. Jej polemický obsah vyvolal v rehoľných kruhoch diskusiu a s ňou spojený zvýšený záujem o kritické skúmanie uhorských dejín založené na interpretácii archívnych prameňov. Obsahuje udalosti z polovice 9. storočia po rok 1301. Komnanský sa tu ukazuje síce ako Úhor, ale aj ako Slovák. Veď nitriansky františkánsky kláštor mal uvedomelú slovenskú tradíciu ešte z čias bernolákovského národného obrodenia. Hoci Komnanský dielo písal po latinsky, na začiatku si zapísal chorvátske verše básnika Janka Draškoviča:
“Tko svoj rod Ijubi
Nikad sardce njemu nezgubi.
Sardca nikak nedajmo tudjini
Dužni smo sve davat domovini.
Ova mati nos je odgojila
Njezin je naš život, bratjo milá!”
Keď píše o Veľkej Morave, kde vládol Svätopluk a potom jeho synovia Mojmír a Sventibald, stojaci bojovne proti sebe, akosi s bolesťou musí priznať, že Maďari po vyplienení Talianska a Panónie divokou zúrivosťou všetko kynožili a napadli Veľkú Moravu, ktorej časť si podmanili a kraje za riekou Moravou sa dostali ako poplatné Čechom. Potom interpretuje Anonyma a opisuje, ako sa Salanus poddal Arpádovi, za čo mu tento poslal biele kone. Nato Komnanský dodáva: Haec est occasío stupidae fabulae Thuroczianae de Regno per Svatoplukum Marahanensium Regem pro albo equo vendito, qua hodiedum, sciolorum turba suos concives impetendo, superbit. Čiže odmieta hlúpu bájku, akoby Svätopluk bol svoju krajinu predal za bieleho koňa, ako sa tým vynášajú hlupáci, ktorí nasledujú svojich mudrlantov.
Komnanský povzbudzoval Metoda Gazdíka, aby svoje skúsenosti ako apoštolský misionár v Carihrade vydal tlačou. Stalo sa tak v časopise Cyrill a Method III. a VI. Od Gazdíka pochádza pekné svedectvo o národnej uvedomelosti Komnanského: “muž národu svému vrúcne oddaný a literatúry národné pestitel znamenitý” (C. a M. III, 1854, č. 9). Komnanský článkami a básňami prispieval do Katolíckych novín a do Kresťanského kalendára. Niektoré jeho slovenské kázne zostali v rukopise.
BIBLIOGRAFIA:
Katolícke noviny I, 1849, č. 8 a 7; H, 1850, č. 6, 8, 12 a 18; História regni Hungariae, Nitra 1852. Rukopis o 10 hárkoch.
LITERATÚRA:
Cyrill a Method m, 1854, č. 9; Rizner: Bibliografia II. 412; V. J. Gajdoš: Františkánska knižnica v Malackách. Bratislava 1943, 100 a 118.; LKKOS str. 711-712 sprac. Rudolf Hudec.
