Používal pseudonymy L D Veselý, Dr Slavič, Velehradský.
Gymnázium vyštudoval v Trnave a Skalici; z oboch ústavov bol vylúčený ako pansláv. Vstúpil do františkánskej rehole (26.08.1914), prijal meno Létus. Až po rozpade monarchie už ako františkánský klerik v roku 1919 zmaturoval v Skalici. Teológiu študoval v rehoľnom bohosloveckom učilišti v Žiline, Trnave a na univerzite vo Viedni (1919-1923); za kňaza bol vysvätený 12.11.1922. Filozofiu, históriu a zemepis študoval na univerzite v Bratislave, získal diplom stredoškolského profesora (1929). V štúdiu pokračoval v generálnom seminári rehole a na pápežskej medzinárodnej vysokej škole orientálnych náuk v Ríme, stal sa magistrom cirkevných dejín (1931), nakoniec študoval na univerzite v Brne, získal doktorát teológie (1933) a filozofie (1939).
Pôsobil najmä ako pedagóg, prednášal na františkánskom teologickom učilišti v Hlohovci (1921-1925), bol profesorom histórie a zemepisu na gymnáziách v Malackách (tam aj zástupca riaditeľa a správca internátu v r. 1927-1936), v Kroměříži, Trnave, Bratislave a Bardejove, mimoriadnym profesorom cirkevných dejín stredoveku na novoutvorenej rehoľnej univerzite Antonianum v Ríme (kde pôsobil aj ako generálny lektor a tajomník); prednášal i na teologickej fakulte v Bratislave. Prednášal tiež na bohosloveckom učilišti františkánov v Bratislave. V roku 1931 sa toto učilište jeho pričinením malo stať riadnou bohosloveckou františkánskou fakultou. Vec sa vyvíjala sľubne, ale k realizácii nakoniec nedošlo. Pôsobil v rehoľnej správe ako tajomník provincie a cenzor. Mal živé slovanské povedomie, prednášal na Slovanskom kongrese (1935), bol profesorom filozofie a teológie v Záhrebe, spoluzakladateľom spoločnosti Slávia Franciscana i autorom jej stanov.
R. 1945 ho košický biskup Jozef Čársky v úsilí o dobré vzťahy Cirkvi a štátu vymenoval za svojho poradcu. Po r. 1950 vypomáhal a zastupoval ako kňaz na rozličných miestach Slovenska; na sklonku života odišiel na odpočinok do Ľudovítovej (filiálka farnosti Jelšovce, okr. Nitra).
Bol široko zameranou osobnosťou. Pôsobil v spoločenskovýchovnej oblasti, organizoval kurzy spoločenskej výchovy, napísal a vydal knižky Pravidlá zdvorilosti (1919), Učebnica spoločenskej výchovy pre nižšie triedy slovenských stredných škôl (194Í, 1943); pedagogickým otázkam sa venoval v Sborníku profesorov Slovákov. Účinkoval v náboženských spolkoch, organizoval kurzy náboženskej kultúry, vydal knižku pod názvom Hŕstka modlitieb (1922); náboženskou problematikou sa zaoberal v časopisoch Hlasy z katolíckych misií, Svätá rodina, v kalendári Pútnik svätovojtešský, prispieval i do zahraničného rehoľného časopisu Acta Ordinis Minorum (Zvesti Rehole menších bratov), v Serafínskom svete uverejňoval zemepisné články najmä o Palestíne. V Bratislave usporiadal kurzy záhradkárstva a ovocinárstva, externe prednášal poľnohospodárstvo na Štátnej učiteľskej akadémii. Spolkovej činnosti venoval Dielo o organizácii spolkov mládeže (1934). Vedeckú činnosť v oblasti cirkevných dejín rozvinul v 30. a 40. rokoch.
Najviac sa venoval dejinám františkánskej rehole na Slovensku, pričom použil aj rukopisy objavené vo vatikánskych a domácich archívoch. Boli to Prvé stopy akcie sv. Františka na Slovensku. Kultúra 2, Tmavá 1927, 107 n.; K dejinám Fraticelov na Slovensku. Časopis katolíckeho duchovenstva 69, Praha 1928, 575-579; Manuskript Dominkovilov o slovenskom kazateľovi za Márie Terézie v Bratislave. Literárne listy XIX, Trnava 1930, 44-50; Medzinárodný biblický inštitút Rádu františkánskeho. Literárne listy XIX, Trnava 1930, 61 n.; Príspevok k historiografii na Slovensku a v Podkarpatskom Rusku u dobe osvietenskej. Ročenka vedeckých ústavov mesta Bratislavy na rok 1934; na nové pramene upozornil v práci Novšie možnosti intenzívnejšieho štúdia cirkevných dejín vo Večnom meste. Časopis katolíckeho duchovenstva 10], Praha 1935, 142-161; Za ministrom provinciálom P. Generálnym Lektorom Mansvetom Olšovským. Malacky 1935. Separát z VIU. výročnej správy verejného čsl. gymnázia Rádu sv. Františka v Malackách, za školský rok 1934-1935. Ale predovšetkým Dejiny minoritov. Diel 1. Osvietenská historiografia rádu františkánskeho v našich krajinách (1934); Diel 2. Zakladateľ mendikantov vo svetle novších vedeckých názorov (Brno 1934); Diel 3. Konštitúcie provincií. Časť 1. Konštitúcie Fabiána Igala z roku 1454 (vyšlo v Historickom sborníku Matice slovenskej 1944); Dejiny minoritov v karpatskej oblasti (1946); zredigoval Collectio fontium atque operum historiae ecclesiasticae praesertim Bohemo-Slovacae (Zbierka prameňov a prác o cirkevných dejinách, zvlášť československých, 1934); Články s historickou tematikou uverejňoval v českom Časopise katolíckeho duchovenství (Po jozefínskej reštrikcii bohoslužieb v provincii Salvatoriánskej, Praha 1934), v trnavskej Kultúre, Literárnych listoch, Historickom sborníku Matice slovenskej a i. Bol členom Československej a Slovenskej historickej spoločnosti. Historického odboru Matice slovenskej. Muzeálnej slovenskej spoločnosti.
Publikoval biografickú prácu Od kolísky po šesťdesiatku: život biskupa Jozefa Čárskeho 1886-Í946 (1956). Prekladal z latinčiny, angličtiny a maďarčiny.
Aj napriek tomu, že z rehole odišiel do služieb diecézy, treba ho zaradiť medzi slovenských františkánov, lebo kým bol v reholi, svojimi prácami obohatil františkánsku historickú spisbu.
Použitá literatúra: Jozef Gajdoš: Františkáni v slovenskej literatúre; LKKOS spracoval Vojtech Šarluška