P. Ľudovít Ján Potocký sa narodil v Sedliackej Dubovej dňa 23. augusta 1852. Stredné školy navštevoval v Jászberényi a v Jágri. Ako 20-ročný mladík vstúpil do rádu sv. Františka a dňa 24. marca 1872 prijal jeho rúcho. Po noviciáte v Beckove a teologických štúdiách v Gyôngyôsi dňa 1. júna 1876 bol vysvätený za kňaza. Pôsobil ako učiteľ v Hlohovci, kde pracoval asi desať rokov. V roku 1888 sa dostal do Trstenej ako gvardián a správca – učiteľ. Tu zotrval až do konca svojho 84-ročného života. Zomrel dňa 23. februára v roku 1936.
Serafínsky svet ROČNÍK XV. APRÍL 1936 ČÍSLO 4.
Za P. Ľudovítom Potockým
V popolečnú stredu, 26. februára to bolo.
Trstená, vlastne celá Orava zastúpená najpoprednejšími svojimi osobnosťami s posvätným popolom na čele odprevádzala svojho vzácneho rodáka a vynikajúceho pracovníka vd. P. Ľudovíta Potockého na jeho poslednej ceste. Dožil sa nevšedne vysokého veku, blížiaci koniec jeho života sa už dávnejšie tušil, a preca, keď sa to stalo skutočnosťou, bôľne sa to dotklo každého srdca, ktoré čo i len letmo prišlo so zosnulým do styku.
P. Ľudovít Potocký sa narodil v Sedliackej Dubovej dňa 23. augusta 1852. Stredné školy navštevoval v Jászberényi a v Jágri. Ako 20 ročný mladík vstúpil do rádu sv. Františka a dňa 24. marca 1872 prijal jeho rúcho. Po noviciáte v Beckove a teologických štúdiách v Gyôngyôsi dňa 1. júna 1876 bol vysvätený za kňaza. Zprvu v nadanom P. Ľudovítovi hlavní predstavení chceli mať teologického profesora, no toto zadelenie nezodpovedalo jeho povahe, preto zotrval v ňom iba rok. V krátkom čase zadovážil si učiteľský diplom a bol poslaný za učiteľa do Hlohovca, kde pracoval asi desať rokov.
Roku 1888 dostal sa do Trstenej ako kvardián a správca – učiteľ. Tu zotrval až do konca svojho 84 ročného života. Školu zanechal až po 40ročnom učiteľovaní a tohoto roku by sa bol dožil 60 ročného kňažstva. Hoci temer cez pol života všelijaké choroby ho prenasledovaly, držal sa preca pevne a trpel mužne. No pred polrokom začalo mu síl nápadne ubývať. V decembri minulého roku už nemohol ísť do kostola, o ktorý sa pečlive staral a vrelé miloval.
„Nevládzem ísť do kostola a aj breviár i ruženec mám vždy akýsi potrhaný,” ponosoval sa mi, pisateľovi týchto riadkov, mesiac pred smrťou a horko sa rozplakal. Dojatý týmito slzami povedal som mu: „Otecko náš, ste rehoľníkom, a pozerali sme na vás, ako na vzor rehoľníctva, a ako taký ráčite vedeť, že trpezlivé nesený kríž sa vyrovná každej modlitbe”. Odpovedal mi na to: „Viem to, braček môj, odpusť, že som bol teraz takým slabochom, ale chcem, čo Boh chce, a chcem to tak, ako Boh chce.”
Nato slnko jeho života začalo sa chýliť k západu. Až konečne dňa 22. februára pri hlahole poludňajšieho zvona jeho rehoľní spolubratia premodlili ho na druhý, lepší svet.
Na pohrebe neozýva sa hlasitý nárek a krik, ale na všetkých tvárach rozlieha sa akási zvláštna, nevysloviteľná dojatosť. Ako vynikajúceho člena provincie pochováva ho sám minister provinciál vysokodôstojný P. Bruno Bohm s rehoľnou asistenciou. V sprievode bolo videť dlhočizný rad kňazov rehoľných i svetských a to nielen z Oravy, ale aj z iných krajov Slovenska. Bolo videť v tomto sprievode jeho ctiteľov bez rozdielu stavu, ba aj náboženstva.
Vo farskom kostole, kde bola slúžená zaň sv. omša, lebo kláštorný kostolík nebol v stave prijať do seba účastníkov pohrebu, odobral sa od neho v mene rádu a hlavne tých členov, v ktorých on vypestoval rehoľnícko – kňazské povolanie, v mene terciárov P. Jakub Vavrek, kvardián a farár nitriansky.
Pri hrobe lúči sa od neho dievčatko za rodičov, ktorým nebohý dal základy vzdelanosti ako učiteľ a ako kňaz základ všetkej múdrosti, bázeň Božiu. Ozval sa pri hrobe páp. proto – notár Andrej Hlinka. Povedal: „Ľudovíte, ty si dobojoval, my musíme bojovať ďalej, vypros nám sily k víťaznému boju!” Konečne krásne sa odobralo od nebohého oravské učiteľstvo a to nielen teplým preslovom, ale aj troma nádhernými smútočnými skladbami, ktoré zaspievalo pri kláštore, v kostole a na cintoríne.
Pohnutí až do najhlbších hlbín srdca sme pozerali, ako jeho rakev spúšťali do studenej zeme. I myslel som si a som istý, že mysleli so mnou všetci účastníci, že zavrely sa pre tento svet tie oči, ktoré tak dobrácky vedely pozerať, v ktorých, keď sa občas aj zjavila prísnosť, bola presvitnutá vždy dobroprajnou láskou, ktoré tak uprene vedely pozerať na svätostánok a tak súcitne sliediť po štáciách krížovej cesty. Zavrely sa pre tento svet a otvorily sa pre večnú slávu, čo chceme veriť a čo im vrúcne prajeme. Prišlo nám na myseľ, že skleslý tie ruky, ktoré vedely len žehnať, len dobrodenia udeľovať, len za Boha a za ľud pracovať. Nech odpočívajú po svojej dlhej práci!
Preletelo nám umom, že zmeravely už tie nohy, ktoré vždy vedely nájsť chodník k tým smerom, kde sa zjavovala ľudská bieda. Nech je ich odmenou mzda predrahých nôh hlásateľov dobra a pokoja! Skormútene sme si uvedomovali, že prestalo klopať to srdce, ktoré bolo vždy naplnené serafínskou láskou i k Bohu i k ľuďom. Nech si odpočinie na najsv. Srdci Ježišovom!
Staručký už P. Ľudovít Potocký odobral sa od nás, ale jeho jasná pamiatka bude žiť medzi nami.
P. Remíg Školák, O. F. M.
+ P. Ľudovít Potocký
R. Dilong:
Už doslúžil kňaz veľkú obetu,
na nebi Pán Boh hostí ju
a ruky biele snežné obe tu
povzdvihly čistú hostiu.
Ku nebu obrátený od lásky
načúva rajským prespevom
a položený medzi obrázky
schýlil tvár svoju s úsmevom.
S anjelmi iste šťastne nažíva,
ako Ti, Bože, slúžil len,
ako ta miloval a trpel za živa
modliac sa vrúcne deň čo deň.
Nebo mu večné, Bože, ukáž Ty
a seba daj mu v sladkej odmene,
Tvoj martýr uložený medzi obrázky
nech spočinie na Tvojom ramene. “
Podporoval františkánsku mládež v jej aktivitách a horlivo šíril úctu k eucharistickému Ježišovi. Zomrel v 84. roku života, v 63. roku ako člen rehole františkánov a v 60. roku kňazstva. Bol aj učiteľom v miestnej škole v Trstenej. Zomrel zaopatrený sviatosťami 23. februára v roku 1936.
Vo františkánskych záznamoch je uvedené, že bočný oltár Najsvätejšieho Srdca Ježišovho v Kostole svätého Juraja v Trstenej požehnal dňa 16. júla 1893. Dňa 29. októbra 1904 požehnal hlavný oltár vo františkánskom kostole. V roku 1905 do miestneho františkánskeho kostola bolo zaobstaraných štrnásť obrazov krížovej cesty, ktoré 3. októbra 1905 požehnal predstavený kláštora páter Ľudovít Potocký. Obrazy boli namaľované v Akadémii kresťanskej v Prahe. Ich cena bola 1080 korún. Väčšou sumou na ne prispel páter Ľudovít Potocký. Na základe rozhodnutia pátra provinciála Izidora Ozoraiho bolo z pokladnice kláštora venovaných 200 korún. Kaplnku Božieho hrobu vo františkánskom kostole spolu s obnoveným oltárom požehnal páter Ľudovít Potocký na Turíce dňa 4. júna 1910″ (Marek Ďurčo Trstená Farský časopis “Radosť 3/2013”)
