Ladislav Füredy sa narodil 14. 01.1905 v Žiline. Vstúpil do Rehole menších bratov – františkánov a 29. 08.1930 bol vysvätený za kňaza. Ako páter Vavrinec pôsobil od r. 1931 v kláštore v Kremnici. Od r. 1933 bol administrátorom farností Bratislava – Petržalka a Bratislava – Kalvária, ktorú mali v správe františkáni. V r. 1939 bol preložený do kláštora v Košiciach, kde bol správcom kostola sv. Antona Paduánskeho. Do františkánskeho kláštora v Nižnej Šebastovej bol P. Vavrinec preložený v r. 1946. Tam vykonával zároveň úlohu administrátora miestnej farnosti. Následne bol menovaný za predstaveného kláštora františkánov v Hlohovci.
Pátra Vavrinca však neminul osud ostatných rehoľníkov. V noci z 13. na 14. apríla 1950 vtrhli ozbrojené zložky ŠtB a ZNB aj do kláštora v Hlohovci. Štátny zmocnenec Večera píše: „Pri realizácii nekládli žiaden odpor, príkazy SNB rešpektovali, až na vedúceho kláštora Ladislava Laurinca Fürediho, ktorý sa zdráhal dobrovoľne opustiť kláštor a žiadal od orgánov písomný rozkaz vlády, prečo sa obmedzujed jeho osobná sloboda a má byť eskortovaný do Pezinka. Zmocnenec uvádza aj neprípustnú skutočnosť: „U predstaveného kláštora bol nájdený na nočnom stolíku pohár vína.“ Pátra Vavrinca odviezli do kárneho kláštora v Pezinku. Na druhý deň po odvezení františkánov sa pred kláštorom v Hlohovci vzbúrilo asi 80 žien po sv. omši. Po výzve bezpečnostné referenta ONV sa rozišli. Na dievčenskom gymnáziu, kde františkáni učili náboženstvo, sa dievčatá nechceli učiť a štrajkovali. Toho sa štátne orgány naľakali a tajomník Okresného akčného výboru Národného frontu v Hlohovci „požiadal miestnu posádku, aby ráno a večer pochodovala jednotka mestom so spevom revolučných piesní.“ Kárny kláštor po čase premiestnili do Báču a odtiaľ do Podolínca. Z Podolínca P. Vavrinca odsunuli do internačného kláštora v Báči. Tam spolu s technicky nadaným donom Františkom Kollárom SDB postavili v záhrade provizórnu sprchu. V kláštore totiž nemali ani sprchu.
Neskôr previezli pátra Vavrinca do internačného kláštora v Močenku, kde väznili prevažne diecéznych kňazov. Odtiaľ bol prevezený do centralizačného kláštora v Oseku, kde sa stretol s P. Andrejom Koncom CSsR. Často sa spolu rozprávali, podľa P. Konca bol P. Füredy kamarátsky.
Štátny súhlas do pastorácie dostal P. Vavrinec v r. 1964 ako administrátor farnosti Veľké Blahovo. Od r. 1967 bol ešte administrátorom farnosti Kolárovo. Vo farnosti Bratislava – Nové Mesto vypomáhal od r. 1974.
Na odpočinku zostal pôvodne v Bratislave – Podhradí. Býval na Kyjevskej č. 9. Dňa 15.10.1980 prišiel do Charitného domova v Pezinku. Mal ťažkú cukrovku. Sestra Irmína sa pamätá, že málo hovoril. V Pezinku zomrel 28.12.1983. Náhrobný kameň mu zhotovil pezinský kamenár Vladimír Milko, ako všetkým ostatných kňazom. Na rozdiel od iných mu však na vlastnú žiadosť do pomníka vsadil mozaiku – dielo P. Vavrinca s nápisom: „REDIME ME ET MISERERE MEI.“
LITERATÚRA: Peter Sandtner: „Pezinskí kňazi – obyvatelia Charitného domova”
