(prebraté zo Správ zo života Provincie Najsvätejšieho Spasiteľa / apríl 2006)
Pre nášho brata Jozefa Zamkovského boli posledné; odišiel ich záverom k Pánovi. Stalo sa to 11. marca, niečo po polnoci. Naozaj nevieme ani dňa ani hodiny a tak je múdre byť neustále v priateľstve s Pánom. Bratia, ktorí s ním žili, poznali a spomínajú na jeho príslovečný humor, ktorým neraz spestril spoločenstvo pri stole alebo v rekreácii.
Narodil sa v Toporci, na Spiši 19.07.1950. Jeho cesta za hlasom Božieho povolania začala ešte v časoch, keď to bolo trestné. Do noviciátu vstúpil v roku 1976. Osobne si ho pamätám ešte z Liberca, kam som občas prichádzal na duchovné cvičenia alebo prednášky, ktoré tu mával P. Jan Baptista Bárta OFM a ktorý tu aj býval, či presnejšie povedané, mal svoje bydlisko, pretože bol často na cestách, žijúc pre najrôznejšie vtedy „tajné“ františkánske a iné rehoľné komunity vo vtedajšom socialistickom Československu. Náš brat Jozef robil teda svoje prvé kroky v rehoľnom živote v blízkosti tejto osobnosti františkánskych dejín v našich krajinách.
Potom však prešiel do Bratislavy a v roku 1984 zložil svoje slávnostné sľuby. Pracoval v Nábytkárskych závodoch (bol totiž stolár, podobne ako jeho patrón, svätý Jozef). Ale už v tomto období mal účasť na šírení samizdatovej literatúry a premietal filmy pre „vybranú“ spoločnosť. To premietanie bolo samozrejme v tajnosti, pretože svojou témou sa tieto filmy nehodili na upevňovanie komunistického povedomia, socialistického vlastenectva a sovietskeho spojenectva; skôr povzbudzovali k odvahe vo viere a láske ku Kristovej Cirkvi, ktorá bola v tých časoch v nemilosti mocipánov.
Po páde diktatúry – proletariátu, od roku 1990 slúžil ako akolyta a naďalej pracoval v oblasti šírenia kresťanskej literatúry; pracoval ako skladník vo vydavateľstve „Serafín”. Od roku 1998 pôsobil v Trnave a toto miesto sa stalo aj jeho posledným pôsobiskom.
Na pohrebe sa zúčastnili aj niektorí otcovia redemptoristi, pretože jeho rodný brat, Michal, je provinciálom redemtoristov na Slovensku. Pri pohrebe mal aj on krátky príhovor, v ktorom spomínal na nábožnosť brata Jozefa v jeho mladosti a ktorá bola aj pre neho, vtedy ešte vo svete žijúceho, príkladná. Aj on spomínal na jeho príslovečný humor a pohostinnosť.
Pohrebné obrady viedol P. Juraj Mihály, náš provinciál; zúčastnili sa aj viacerí príbuzní; bratia z našich kláštorov a ďalší veriaci, ktorí ho poznali, najmä z jeho služby starým a chorým. Článok napísal P. Cyril Brázda, OFM
